y
O bohatom a chudobnom
Žili raz dvaja bratia, jeden veľmi bohatý, druhý veľmi chudobný. Raz, keď strážil chudobný svojmu bohatému bratovi snopy na poli, zbadal bielu ženu ako zbiera klásky, ktoré ostali ležať na poli a zastrkáva ich do kôp. Keď došla k chudobnému bratovi, chytil ju za ruku a vypytoval sa jej, čo je zač a čo robí. „Som Šťastie tvojho brata a zbieram stratené klasy, aby mal viac pšenice.“ Chudobný sa prekvapene spýtal: „A kde je moje Šťastie?“ „Na východe,“ odvetila žena a zmizla. Chudobný si teda zaumienil, že pôjde do sveta hľadať svoje Šťastie.
Keď ráno odchádzal z domu, odrazu vyskočila spod pece Bieda, plakala a prosila, aby ju tiež zobral so sebou. „Oj, moja milá,“ povedal chudák, „si veľmi slabá a cesta je ďaleká, nedošla by si. Mám tu však prázdnu fľašu, zmenši sa, vlez do nej a ja ťa ponesiem.“ Vliezla teda Bieda do fľaše a chudák nemeškal, nasadil zátku a dobre ju utesnil.
Po ceste došiel k bažine, vybral fľašu, hodil ju do bahna, a tak sa zbavil Biedy. O niekoľko dní prišiel do veľkého mesta a jeden vznešený pán ho vzal do služby, aby mu vykopal pivnicu. „Plat ti nedám žiadny,“ povedal, „ale čo nájdeš pri kopaní, to bude tvoje.“
Po nejakom čase našiel chudák pri kopaní hrudu zlata. Aj keď podľa dohody prináležala jemu, predsa len dal polovicu pánovi a kopal ďalej. Neskôr, pri ďalšom kopaní, objavil železné dvere, a keď ich otvoril, našiel tam podzemnú miestnosť a v nej nesmierne bohatstvo. Odrazu chudák započul z jednej skrine v miestnosti hlas: „Otvor, môj pane, otvor.“
Chudák ju teda otvoril a zo skrine vyskočila krásna panna, celá biela, ktorá sa mu poklonila a povedala: „Ja som tvoje Šťastie, ktoré si tak dlho hľadal. Odteraz budem s tebou i s tvojou rodinou.“ Potom zmizla. Muž sa potom rozdelil o bohatstvo aj so svojím predošlým pánom. Z niekdajšieho chudáka sa stal nesmierny boháč, ktorého majetok sa zo dňa na deň zväčšoval. Napriek svojmu bohatstvu však nikdy nezabudol na svoju predošlú núdzu, preto stále pomáhal chudobným v meste. Jedného dňa, keď sa prechádzal po meste, stretol svojho brata, ktorý tam prišiel za obchodom.
Pozval ho k sebe domov a vyrozprával mu všetky svoje príhody – to, ako videl jeho Šťastie zbierať na poli klásky, ale aj to, ako a kde sa zbavil svojej Biedy. Hostil ho u seba niekoľko dní a pred odchodom mu dal na cestu mnoho peňazí, jeho žene a deťom poslal veľa darčekov a potom sa s ním bratsky rozlúčil. Lenže, jeho brat bol neúprimný a závidel mu jeho Šťastie. Ako sa vracal domov, neustále premýšľal, ako by mohol opäť poslať Biedu na svojho brata. Keď došiel k miestu, na ktorom zahodil jeho brat fľašu s Biedou do bahna, hľadal až dovtedy, kým fľašu nenašiel a bez váhania ju otvoril.
V tej chvíli vyskočila Bieda von a priamo pred jeho očami mu vyrástla. Hneď začala okolo neho radostne skákať, bozkávala ho a ďakovala mu, že ju vyslobodil z väzenia. „Za toto tvoje gesto budem tebe i celej tvojej rodine až do smrti vďačná a nikdy vás neopustím.“
Zbytočne sa už závistlivý brat vyhováral a posielal ju k predchádzajúcemu pánovi, márne jej utekal. Bieda sa ho zmocnila.
Od tej chvíle sa jej už nemohol zbaviť, ani ju predať, ani darovať, ani zakopať, ani utopiť, neustále mu bola v pätách. Tovar, ktorý si niesol domov, mu po ceste ukradli lúpežníci, namiesto svojho domu našiel len kopu popola a z poľa mu voda vyplavila všetku úrodu. Závistlivému bratovi neostalo nič iné len Bieda.
