y
O zlatej rybe
Na brehu mora stála biedna chalúpka a v nej bývali muž a žena. Žili z toho, čo im dobrotivé more dalo. Každé ráno sa muž vybral na lov rýb, žena na neho čakala a mlčky opravovala rybárske siete. Kto vie, čo sa jej preháňalo hlavou, ale keďže sa pri práci mračila, veľmi pekné myšlienky to asi neboli. Všetky dni sa jej zdali byť rovnaké, more sa prelievalo z brehu na breh, slnko nad ním vyšlo a zase zapadalo. Siete sa stále trhali a diery v nich bývali veľké. Niet divu, že rybárov úlovok sa zmestil len na dva taniere.
Zatiaľ čo rybárova žena mávala tvár ako zamračené nebo, rybár sa na svet usmieval. Rád počúval šumenie vĺn, rád pozoroval ryby a vtáky, ktoré si s morom nôtili.
Raz sa prihodilo, že mu v sieti uviazla zlatá ryba. „Ej to sú mi veci,“ čudoval sa rybár, keď si rybu prezrel. „Takú vzácnosť som nevidel, čo som živý. Šup s tebou späť do mora, nech si aj iným pre radosť,“ vyhlásil a hodil rybu do vody.
Sotva tak urobil, ryba sa vynorila nad vodnú hladinu a prehovorila ľudským hlasom: „Ďakujem ti, že si ma zachránil. Že si človek dobrého srdca, splním ti želanie. Povedz, čo by si si želal?“
Poctivý rybár mávol rukou. „Ech, slnko svieti, ryby berú, nič mi na tom širo-širom svete nechýba.“ Zlatá ryba na to nepovedala nič, pleskla chvostom a bola preč.
V ten deň bol rybárov úlovok biedny. Keď sa rybárka pozrela do siete, nadýchla sa, že bude hundrať. „Ej nečerti sa, žena moja, prezradím ti, prečo mám sieť skoro prázdnu. Keď som ju z mora ťahal, bola ťažká, preťažká, uviazla v nej zlatá ryba. Pohľadom som sa potešil a potom tú nádheru moru vrátil späť. Veď mi za to ďakovala, a že vraj mi splní želanie. Ale ja som nič nechcel, všetko šťastie sveta už predsa máme.“ Rybár dopovedal a dal svojej žene pusu na líčko. Tá sa po ňom ohnala ako po muche. „Aké šťastie, ty hlupák, pozri sa okolo seba, v akej barabizni žijeme! Nie, nežijeme, len prežívame,“ zlostila sa rybárka. „Hneď sa vráť, zavolaj rybu späť, a nech ti dá veľký dom s rozľahlou záhradou.“
Muž bol dobráčisko, svoju ženu mal rád, a tak poslúchol a vydal sa späť na more. Celý deň premárnil hľadaním zlatej ryby, nadarmo hádzal siete do morských vĺn. K večeru sa posadil na dno loďky a vzdychol: „Schovávaš sa kdesi v mori a mne srdce smútkom horí, žena chcela by lepšie žiť, prosím, ryba, splň svoj sľub.“
Kde sa vzala, tu sa vzala, k loďke priplávala zlatá ryba. „Čo vzdycháš, rybár, čo ti chýba ku šťastiu?“ Rybár prekvapene prehltol, ale hneď sa rozpamätal, prečo rybu hľadal. „Mne nič nechýba, ale moja žena ťa prosí o veľký dom so záhradou.“
„Máš ho mať,“ mľaskla ryba, potom pleskla plutvami a bola preč.
Honosný dom so záhradou bolo vidno z diaľky. Rybár radostne bežal domov, tešil sa na stretnutie so svojou ženou. Iste má radosť, iste sa šťastne usmieva. Ale mýlil sa. Namiesto radostného uvítania pripravila mu žena hubatú polievku: „Kde sa túlaš, hlupák? To bolo múdre, chcieť po rybe dom a nepožiadať aj o slúžky. Teraz aby som si ruky prácou zodrela. Ihneď sa vráť, a že rybe odkazujem, že nechcem dom, ale zámok s množstvom služobníctva.“
Muž neveriacky krútil hlavou, ale žene odporovať nechcel. Urobí, ako mu prikazuje, potom bude určite milšia.
Práve nastal odliv, more ustupovalo, a tak rybár nechal svoju loď v piesku. Prechádzal sa po brehu a do vĺn volal na zázračnú rybu: „Zlatá ryba, veľmi ťa prosím, v srdci veľkú túžbu nosím, nech má žena radosť väčšiu, chcela by dom ešte lepší.“
Volal dlho, a vytrvalo. Jeho vytrvalosť bola odmenená, ryba priplávala a vynorila sa z mora. „Čo sa deje, rybár? Nie si s domom spokojný?“ „Ech, ryba, o mňa nejde, som na svete rád, či žijem v chalupe, alebo vo veľkom dome. Ale moja žena šťastná nie je. Prosím, zlatá ryba, buď taká dobrá, premeň náš dom na zámok, a nech je v ňom dosť služobníctva, aby moja úbohá žena nemusela toľko drieť.“
„Máš ho mať,“ vyhlásila ryba, pleskla plutvami a bola preč.
Prapodivná bola rybárova cesta do zámku. V hrubej halene a slamenom klobúku na hlave sa medzi panstvo nehodil. Však tiež dlho trvalo, kým sa dostal k svojej žene. Sedela v kresle potiahnutom brokátom, škaredo okolo seba pozerala, sluhov podozrievavo pozorovala.
„Prečo sa radostne neusmievaš, keď máš, čo si si želala?“ čudoval sa rybár. „Tresky plesky, nemel hubou,“ rozhnevala sa žena. „Služobníctvo je lenivé, neposlušné, a ja aby som ich všetkých strážila, či ma neokrádajú. Už nechcem byť obyčajnou zámockou pani, chcem vládnuť celej krajine. Choď a vybav to rybe.“ „Nie, nepôjdem, hanbou by som sa musel prepadnúť, keby som o to mal rybu požiadať,“ vzoprel sa rybár.
Rozzúrená rybárka privolala stráže a nechala svojho muža uväzniť.
Aj keď mala žena, čo si priala, nebola šťastná. Jej rozmary boli všetkým na smiech. Vedela, že sa jej ľudia za chrbtom posmievajú, a tak stále túžila po väčšej moci, aby sa mohla pomstiť. Rozhodla sa, že o panovanie nad všetkým živým tvorstvom požiada zlatú rybu sama.
Vydala sa k moru, vyliezla sa na skalný útes a zvolala: „Ja som rybárová žena, nech som ihneď vypočutá. Chcem teraz vládnuť svetu, moru, nech sa všetci klaňajú, dvoria sa mi.“
Dvakrát volať nemusela. Vlna pošepkala vlne tie hlúpe a namyslené slová, celé more sa začudovalo drzému želaniu. Zlatá ryba priplávala k útesu, mlčky sa zadívala na zlú ženu. Potom pleskla chvostom a bola preč.
Rybárka pohrozila rybe päsťou. Nikto však nepočul jej lamentovanie, prehlušilo ho burácanie hromov a bleskov. More zlovestne zahučalo, zdvihli sa veľké vlny. Jedna vlna chytila zlú ženskú a vyniesla ju vysoko k nebu. Tam sa jej chopil veterný vír. Točil sa s rybárkou dokola, dokola. Rybárka mávala rukami, kopala nohami, kričala o pomoc, ale pomoci jej nebolo. Vo vetre stratila topánky aj pančuchy, šaty roztrhané na franforce, po veľkej paráde bol razom koniec. Keď mala dosť, vietor položil potrestanú ženu späť na zem.
Všetko, čo si márnivá rybárka želala, zmizlo. Preč bol zámok so služobníctvom, niekam sa podel aj dom so záhradou. Len rybár zostal. Vietor ho vyslobodil z kamenného väzenia, aby sa mohol vrátiť domov.
Pred chatrnou chalúpkou sedela rybárka. Pozerala vyjavene, veď ešte pred chvíľou mala toľko a teraz má tak málo. Okolo nej poskakovali žaby a posmievali sa: „Kvaky, kvak, dobre tebe tak. Nemala si stále dosť, potrestaná chamtivosť.“
Rybár sa na ženu nehneval. Zložil jej ropuchu z hlavy a pohladil ju po vlasoch. „Ej netráp sa, žena moja, nejako sme žili pred tým, než som ulovil zlatú rybu, nejako budeme žiť zas.“ Potom sa posadil vedľa rybárky a pomohol jej s opravou siete. Kto vie, možno do nej uloví ďalšiu kúzelnú rybu.
