y
Šiška na vandrovke
V malej chalúpke, za malebnou dedinkou, žili dedko a babička. Celý život sa mali radi a v láske spolu zotrvávali, aj keď im starobou na tvárach pribudla ďalšia vráska a občas ich zabolel chrbát. Raz tak dedko sedel v kuchyni za stolom a povzdychol si. „Ach, babička, to som ti ale dostal chuť na niečo dobré. Prosím, buď taká dobrá, vysmaž mi šišky, nech má môj jazyk zase raz hody.“ Babička neveriacky pokrútila hlavou, akýže je dedko na staré kolená maškrtník. Ale že ho mala rada, sľúbila, že šišky urobí.
Babička sa dala do práce. Prichystala si džbánik s mliekom, droždie, cukor, vajíčko. Akonáhle však otvorila skrinku s múkou, zľakla sa. V skrinke skoro žiadna múka nebola. Babička si povzdychla, šišky z toho mála neurobím. Keď ale videla, ako je dedko smutný, vzala metličku a posledný zvyšok múky poctivo zmietla na kôpku. Bola malá, len tak do dvoch hrstí. Potom zarobila cesto. Nebolo ho veľa, iba tak na jednu, jedinú šišku.
Babička vysmažila šišku a dala ju na tanierik. Tanierik položila na okienko, aby šiška vychladla. Šiška bola guľatá, dozlatista vypražená a voňala. Ó, ako len krásne voňala! Voňala po masle a jahodovej marmeláde. Babička sa usmiala. Vedela, že až dedko šišku ochutná, chválou nebude šetriť. Veď už dedko po tanieriku pokukuje. Slinky sa mu v ústach zbiehajú. Už-už naťahuje po šiške ruku, keď sa zrazu šiška zachvela, zavrtela a hop, vyskočila z tanierika a tradááááá, majte sa tu pekne, tešilo ma, ponáhľam sa spoznávať svet.
Neposedná šiška sa rozbehla cez dvor. Na dvore ju zastavil pes. „Haf, šiška, stoj, ja ťa zjem,“ vyštekol pes. Šiška bola ale nebojácna, postavila sa pred psa a dal sa do vyjednávania. „Nezjedz ma, psík. Keď ma nezješ, zaspievam ti pesničku.“ Pes neštekol tak ani tak, šiška teda začala spievať: „Ja šiška, šištička, z mála múky vymiesená, dozlatista vypražená, babičke som utiekla, dedkovi som utiekla a tebe, psík, tiež utečiem!“ A hop a skok, a bola preč. Pes prekvapene bafol, na šišku si musel nechať zájsť chuť.
Šiška sa kotúľala dolu sadom. Keď sa preťahovala cez medzierky v plote, zazrela ju mačka. Skočila pred ňu a zamňaukala: „Mňau, šiška, stoj, ja ťa zjem.“ Aj tento raz sa šiška nezľakla. „Nezjedz ma, mačička. Keď ma nezješ, zaspievam ti pesničku.“ Mačka mala pesničky rada, preto súhlasila. Šiška hneď spustila „Ja šiška, šištička, z mála múky vymiesená, dozlatista vypražená, babičke som utiekla, dedkovi som utiekla, psíkovi som utiekla a tebe, mačička, tiež utečiem!“ A hop a skok, a bola preč. Mačka udivene mňaukla, na šišku dozlatista vypraženú si musela nechať zájsť chuť.
A neposedná šištička veselo poskakovala ďalej. Vandrovala cestou necestou, kamienky preskakovala, kaluže obiehala. Veselého pocestného zbadal himalájsky zajac. „Šiška, stoj, ja ťa zjem,“ zaňufkal zajac. Šiška sa najprv zamračila, nepáčilo sa jej, že ju zase niekto zdržiava, ale potom sa predsa len zastavila. „Nezjedz ma, zajačik, zaspievam ti pesničku.“ Šiška nečakala na odpoveď a spustila: „Ja šiška, šištička, z mála múky vymiesená, dozlatista vypražená, babičke som utiekla, dedkovi som utiekla, psíkovi som utiekla, mačičke som utiekla a tebe, zajačik, tiež utečiem!“ A hop a skok, a bola preč. Zajačik prekvapene zastrihal ušami, na neposednú šišku si musel nechať zájsť chuť.
Slniečko svietilo a šištičke bolo na svete dobre. Kľukatou cestičkou utekala k lesu. Na kraji lesa ju zastavil vlk. Oči mu svietili, zubiská ceril, keď vtom chrapľavo zavrčal: „šištička, stoj, ja ťa zjem.“ Šištička mala malú dušičku, keď sa pred vlka postavila: „Nezjedz ma, zaspievam ti pesničku.“ Hneď sa poklonila a zanôtila: „Ja šiška, šištička z mála múky vymiesená, dozlatista vypražená, babičke som utiekla, dedkovi som utiekla, psíkovi som utiekla, mačičke som utiekla, zajačikovi som utiekla a tebe, vlk, tiež utečiem!“ A hop a skok, a bola preč. Vlk nespokojne zavrčal, a na šišku vandrovníčku si musel nechať zájsť chuť.
Aj v lese sa šištičke páčilo. Skackala po mäkkom machovom koberci, počúvala vtáčie švitorenie. Zrazu lesný pokoj prerušil akýsi lomoz. To sa cez krovie derie veľký medveď. Brucho má veľké, určite stále hladné, a tak niet divu, že hneď zamrmlal: „Stoj, šiška, ja ťa zjem!“ „Nezjedz ma, medveď,“ skúsila zaprosiť šištička. „Pekne sa vedľa mňa posaď a zaspievam ti pesničku.“ Medveď si čupol do machu a počúval, ako šiška spieva: „Ja šiška, šištička, z mála múky vymiesená, dozlatista vypražená, babičke som utiekla, dedkovi som utiekla, psíkovi som utiekla, mačičke som utiekla, zajačikovi som utiekla, vlkovi som utiekla a tebe, medveď, tiež utečiem!“ A hop a skok, a bola preč. Medveď nechápavo zamrmlal, ale na neposednú šišku si musel nechať zájsť chuť.
Šiške bolo do spevu. Aká je malá, tak je smelá. Toľkokrát jej už hovorili, že ju zjedia, ale ona sa nedala. Keď sa pred ňou z čista jasná objavila kmotra líška, ani nečakala, až ju zastaví a sama od seba spustila svoju pesničku: „Ja šiška, šištička, z mála múky vymiesená, dozlatista vypražená, babičke som utiekla, dedkovi som utiekla, psíkovi som utiekla , mačičke som utiekla, zajačikovi som utiekla, vlkovi som utiekla, medveďovi som utiekla a tebe, líška, tiež ...“ Avšak kmotra líška je prefíkaná, šišku nenechala dospievať. Falošne poprosila: „šiška, iste krásne spievaš, ale som stará, zle ťa počujem. Vieš čo, sadni si mi na hlavu a zaspievaj mi priamo do ucha.“
Šiška bola rada, že ju kmotra chváli, jej falošný trik prehliadla. Posadila sa líške na hlavu a do jedného ucha jej začal spievať: „Ja šiška, šištička, z mála múky vymiesená, dozlatista vypražená, babičke som utiekla, dedkovi som utiekla, psíkovi som utiekla, mačičke som utiekla, zajačikovi som utiekla, vlkovi som utiekla, medveďovi som utiekla a tebe, líška, tiež ...“ Svoju pesničku ale nedospievala. Líška pohodila hlavou, otvorila papuľu a ham. Zjedla ju? Nezjedla? Kto vie? Snáď sa šištičke podarilo utiecť a putuje ďalej po svete. A ak doputuje až ku vám, milé deti, dajte si pozor, nech vám tiež neutečie.
