y
O Budulínkovi
Na samote pri lese stála chalúpka. V chalúpke bývali dedko, babička a ich vnúčik Budulínek. Skromne si žili, ale ťažko im nikdy nebolo, veď mali jeden druhého. Ak smútil jeden, druhý ho rozveselil. Dedko sa staral o záhradku, pestoval hrášok, mrkvu, kaleráb aj kapustu. A babička sa obracala v izbe, aby bolo upratané a navarené. Aj Budulínek sa snažil starkým pomáhať, priložiť ruku k dielu. Ale to viete, bol ešte malý a niekedy pri práci skôr prekážal. To ho potom dedko s babičkou poslali, aby sa išiel hrať.
Jedného dňa babička zistila, že má špajzu ako vymetenú. Nebolo v nej ani jedno vrecúško s múkou či cukrom, masti zostala len malá lyžica. Povzdychla si, že polievku bez múky nezapraží. Nič sa nedalo robiť, budú sa musieť vypraviť na nákup. Lenže cesta zo samoty do mesta je ďaleká, Budulínek ju nezvládne. Má krátke nôžky, hneď ho bolia a pofňukává, kým ho dedko nevezme na chrbát a kus cesty ho neodnesie. Ale tentoraz dedko a babička budú mať ťažký nákup a na Budulínka im nepostačia sily.
Bolo rozhodnuté, Budulínek zostane doma sám. Babička mu uvarila obed a dedko priniesol z kôlničky drevené polienko, aby sa s ním mohol hrať. Ak bude Budulínek chcieť, dokáže hrou polienko v panáčika premeniť. Spolu sa budú hrať, panáčik mu pomôže chalúpku ustrážiť. „Budulínek, nikam nechoď, hraj sa len v izbe,“ rozkázal dedko vnúčikovi. „A keď ti hlad zahrá v brušku muziku, na kachliach máš misku s hráškom, zjedz ho, zasýti ťa,“ poradila mu babička. Obaja potom svorne dodali: „Pekne sa hraj, dvere nikomu neotváraj.“
Babička s dedkom odišli a Budulínek sa hral. Lenže hra s polienkom ho čoskoro omrzela. Vzal z kachiel misku s hráškom a začal ho jesť. Zrazu ktosi zaťukal na okienko. A ajhľa, ona to bola kmotra líška a hneď spustila: „Budulínek, hrášok ješ, keď sa so mnou rozdelíš, povozíme ťa tam a späť, budem spolu vyvádzať.“ Malý chlapec zaváhal. Veď sľúbil, že nikomu neotvorí. Potom ale mávol rukou a líšku do izby vpustil. Sotva líška dojedla hrášok, Budulínek jej skočil na chrbát a zakričal: „Sľub svoj splniť musíš, Budulínka po izbe voziť budeš!“
Kmotra líška svoj sľub splnila, Budulínka po izbe vozila. Budulínek sa smial, radosťou výskal. Pomstivá líška sa pousmiala. „Ty sa smeješ, to som rada, veselého kamaráta donesiem svojim líštičkám, malým, dobrým detičkám.“ Razom mal Budulínek po radosti. Líška vyskočila na lavicu, z lavice na okienko a z okienka hop a šup, k lesu uteká, stopy chvostom za sebou zametá. V líščej nore Budulínkovi nebolo dobre. Líščiatkam sa malý chlapec vôbec nepozdával. Naschvál ho podpichovali a hnevali, len aby Budulínek fňukal a aby sa mu cnelo po dedkovi a babičke.
Keď sa dedko s babičkou vrátili domov, zľakli sa. V chalúpke bol neporiadok, ako keby v nej desať čertov vyčíňalo. Lavica prevrátená, z misky, čo v nej bol hrášok, ostali len črepy. Babička sa rozplakala: „Dedko, stalo sa nešťastie, zlodej nám ukradol nášho malého Budulínka. Čo si bez neho počneme?“ Dedko očami pátral po izbe, hľadal stopy. A už ich aj vidí. Na okienku našiel tri líščie chlpy. „Neplač, babička, ja viem, kto nám Budulínka vzal. Keď vzal, tak vzal, však zase rád vráti.“
Namiesto pušky schmatol dedko husličky, miesto dela vzala babička bubienok. Spoločne sa potom vydali do lesa, aby Budulínka vyslobodili. Líščie obydlie našli ľahko. Už z diaľky počuli, ako sa z neho ozýva Budulínkův nárek. Starkí sa postavili pred noru a spustili muziku. „Bumtarata na bubienok, stratil sa nám Budulínek, fidli, fidli na housličky, vráťte nám ho, líštičky.“ Stará líška mala toho muzicírovaniu práve dosť, chcela mať pokoj. Vyslala líščieho chlapca, aby muzikantom ukázal zuby a vyhnal ich z lesa preč.
Sotva malý lišiak vystrčil ňufák z nory, dedko ho chytil za ucho a šup s ním do vreca. Potom starkí zahrali nanovo, a to sa vie, že hlasnejšie: „Bumtarata na bubienok, stratil sa nám Budulínek, fidli, fidli na husličky, vráťte nám ho, lištičky.“ Stará kmotra líška sa zamračila. Prečo lišiačik neposlúchol, prečo muzikantov nezahnal? Rozkázala líščiemu dievčaťu, aby bratovu chybu napravilo. Líštička opatrne vykukla z nory. Dedko k nej rýchlo priskočil a lap, aj malá líštička je už vo vreci.
Aj do tretice spustili muzikanti svoju pesničku. Tentoraz k hraniu a spievaniu pridali aj tanec. Babička sa otáčala do kolečka dokola, dedko podupával do rytmu. „Bumtarata na bubienok, stratil sa nám Budulínek, fidli, fidli na husličky, vráťte nám ho, líštičky.“ Stará kmotra líška sa nahnevala. Má to ale neposlušné deti. Namiesto toho, aby lišiačik s líštičkou muzikantov vyhnali, ešte s nimi tancujú. Bez rozmýšľania, v hneve vybehla von z nory a skočila priamo do vreca, ktoré na ňu dedko nastražil.
Dedko odtrhol prútik a začal ju vyplácať. „To máš za to, líška, že si nám Budulínka ukradla. A pre líščatá mám tiež boľavú nádielku, aby si pamätali, že nemajú malým chlapcom ubližovať.“ Keď dedko vyprášil líškam kožuch, pustil ich na slobodu. Hneď utiekli hlbšie do lesa. Potom babička zavolala na Budulínka, aby vyliezol z nory von. Uplakaný Budulínek skočil starkým do náručia, oboch vybozkával a pevne sa k nim pritisol. Všetci traja sa potom šťastne vrátili domov. Zlé bolo odpustené, zostalo len to dobré a o tom sa dnes rozprávajú rozprávky.
