y
O Červenej Čiapočke
Kde bolo, tam bolo, žilo raz jedno dobré dievčatko. Kto ho poznal, mal ho rád. Najradšej ho však mala jeho babička, ktorá bývala neďaleko v lese. Raz, keď malo dievčatko sviatok, darovala mu babička krásnu červenú čiapočku. Keďže čiapočka dievčatku veľmi pristala, začali ju všetci volať Červená Čiapočka.
Jedného dňa mamička hovorí Čiapočke: „Poď sem, dcérenka! Tu máš bábovku a fľašu vína; odnesieš ich babičke. Vieš, že je už stará a veľmi chorá. Pochutí si. Choď pekne pomaly, aby si nespadla, pretože by sa ti rozbila fľaša a babička by nič nemala. Tak dávaj pozor. Pekne pozdravuj babičku a popraj jej skoré uzdravenie. A nechoď cez les, ale radšej po ceste.“ Čiapočka sa radovala, že pôjde k babičke a prinesie jej niečo dobré, preto s radosťou povedala: „Mamička, všetko urobím tak, ako si mi povedala.“
Čiapočka sa teda vybrala smerom do lesa. Vôbec sa nebála, pretože ju mali všetci radi a nikto jej doposiaľ neublížil.
Keď tak išla lesom, stretla vlka. Čiapočka sa ho nebála. Nevedela, že vlk je zlé zviera a že nemá v tele kúsok citu. „Kamže, kam, Čiapočka?“ spýtal sa jej vlk. „Idem k babičke do lesa. Babička je už stará a chorá, preto jej mamička posiela bábovku a víno. Keď sa babička posilní, uzdraví sa. „Kdeže býva tvoja babička?“ „V lese, pred domom sú tri veľké orechy.“ Vlk ešte chvíľu kráčal vedľa Čiapočky a v duchu uvažoval: „Toto malé dievčatko by mi veľmi chutilo. Ale, ako to mám urobiť?“ Odrazu povedal dievčatku: „Čiapočka, pozri sa koľko je v húštine krásnych kvietkov. Prečo si ich ani len nevšímaš?“
Čiapočka dostala nápad: „Natrhám kvety a urobím babičke peknú kytičku. Mám predsa dosť času a babička bude mať určite radosť.“ Položila teda bábovku i víno a pobrala sa zbierať kvety na kytičku. Ako tak zbierala kvietky, zachádzala čoraz hlbšie do lesa. Vždy, keď odtrhla jeden kvietok, hneď uvidela iný, ktorý sa jej zdal ešte krajší.
Medzitým sa vlk rozbehol k babičke a zaklopal jej na dvere. „Ktože to klope?“ spýtala sa babička. „To som ja, tvoja Čiapočka, milá babička. Nesiem ti bábovku a víno.“ „Stlač kľučku a otvor si! Som slabá a nevládzem vstať z postele.“ Vlk stlačil kľučku, otvoril si a vošiel do izby. Skôr, než sa babička stihla spamätať, vlk priskočil k posteli a zožral ju. O chvíľu došla aj čiapočka. Dlho trhala kvety, až kým si nespomenula, že ak bude meškať a dlho sa nebude vracať domov, mamička sa o ňu začne báť, preto sa ponáhľala k babičke. Keď vošla do babičkinej izby, pekne pozdravila a povedala: „Babička, mamička vám posiela bábovku a víno. Srdečne vás pozdravuje a praje vám, aby ste sa skoro uzdravili.“
Vlk, ktorý ležal v babičkinej posteli, mal perinu až po uši. „Babička, vy ma ani neprivítate?“ spýtala sa Čiapočka. Vlk na to odpovedal: „Vítam ťa, Čiapočka!“ Dievčatko si začalo vlka pozorne obzerať. „A prečo máte také veľké uši, babička?“ „Aby som ťa mohla lepšie počuť,“ odpovedal vlk. „A aké máte veľké oči.“ „To aby som ťa lepšie videla.“ „Aj vaše ruky sú akési veľké!“„To aby som mohla lepšie jesť bábovku, dievčatko.“ „A prečo máte také veľké ústa a zuby?“ „Aby som ťa mohla zožrať.“ Vtom vlk vyskočil z postele, napadol Čiapočku a zožral ju. Keď už bol dobre najedený, nechcelo sa mu ísť s plným bruchom do svojho brloha, preto si ľahol naspäť do babičkinej postele a zaspal. O chvíľu už chrápal tak hlasno, akoby pílil drevo.
Keď prechádzal okolo horár, počul z domčeka hlasné chrápanie. „Ako to, že babička dnes tak hlasno chrápe?“ čudoval sa. „Snáď len nie je chorá.“ Vošiel teda do domčeka, kde namiesto babičky uvidel vlka. Dobre ho poznal a už dlho po ňom pátral, preto si hneď pomyslel : „Určite musel zožrať babičku! Snáď ju ešte zachránim.“ Hneď zobral nôž a rozpáral vlkovi brucho.
Len čo brucho rozpáral, vyskočila z neho Čiapočka a hneď za ňou babička. To bolo radosti. Horár si zobral vlčiu kožu na kožuch, babička si pochutnávala na bábovke a víne a Červená Čiapočka prisľúbila, že už nikdy viac nepôjde sama do lesa a k babičke pôjde pekne po cestičke tak, ako jej to kázala mamička.
