y
O Slnečníkovi, Mesačníkovi a Veterníkovi
V jednom kráľovstve žil kráľ a mal syna a tri dcéry. Deti už boli dospelé, napriek tomu sa celé dni len hrali. Na výčitky kráľa, že by mali prevziať zodpovednosť, odpovedali smiechom. Kráľ už bol unavený, a tak si povedal, že na pár dní prenechá vladárske povinnosti Silomilovi, a odíde si oddýchnuť k susednému kráľovi. Akonáhle sa princ ujal kraľovania, jeho sestry, Jaromila, Kvetomila a Dobromila si z neho začali uťahovať. Keď ale ku kráľovskej korune prilepili somárske uši, princ toho mal dosť. Rozhodol sa, že kráľovské dievčatá prevychová.
Princ si s prevychovaním princezien nevedel rady. Zrazu sa pred ním objavil pán v zlatom kabáte. „Som Slnečník, kráľ slnka, daj mi Jaromilu za ženu.“ Silomil si pomyslel, že by bolo nespravodlivé, keby vydal iba jednu sestru. Len na to pomyslel, pristúpil k nemu pán v striebornom kabáte. „Som Mesačník, kráľ mesiaca, rád by som sa oženil s Kvetomilou.“ „A čo ja? Ja sa vydávať nebudem?“ Rozplakala sa Dobromila, keď videla šťastie sestier. Ale aj na ňu čakal ženích. Bol to Veterník, pán vetrov, na veternom koni si ju odniesol do svojho kráľovstva.
Keď sa kráľ vrátil domov, pochválil syna, že princezné dobre vydal. Aj Silomilovi sa zachcelo oženiť sa a tak sa vydal do sveta nájsť si nevestu. Išiel dňom i nocou, Slnečník a Mesačník mu svietili na cestu, Veterník mu ovieval unavenú tvár. Princ došiel do kraja, kde žila princezná, ktorá sa oháňala mečom ako tucet rytierov. Bola na svoju šikovnosť pyšná. Vyhlásila, že sa vydá len za toho, kto ju v boji premôže. Princ sa s ňou dal do boja. Švagrovia vdýchli do jeho meča silu slnka, mesiaca i vetra. Silomil len jedenkrát sekol a princeznin meč v polovici preťal.
Princezná bojovníčka pokorne sklonila hlavu, odložila zbraň. „Vyhral si. Teraz na tri dni odídem a až sa vrátim, bude svadba. Čakaj tú na mňa. Smieš vstúpiť do všetkých komnát, len do tej pivničné nechoď.“ Princezná sa rozlúčila a odišla. Princ si prezeral zámok a zvedavo nazrel aj do miestnosti v pivnici. Tam v železných putách našiel stonajúceho starčeka. Uľútostilo sa mu ho a daroval starci slobodu. Sotva však okovy rozťal, muž nabral na sile a zaškriekal: „Si hlupák, oslobodil si kráľa ohňa. Tvoja princezná patrí teraz mne.“ Uškrnul sa a zmizol.
Silomil horko zaplakal, požiadal švagrov o radu. Slnečník pokýval hlavou: „Zle sa teraz vedie princeznej, kráľ ohňa ju väzní na svojom hrade.“ Mesačník prisvedčil: „Odtiaľto ju len tak nevyslobodíš.“ „Ibaže by si mal najrýchlejšieho koňa na svete, Striebrohriváka, ale ten patrí zlej čarodejnici,“ dodal Veterník. Silomil sa rozhodol, že si koňa zadováži. Vydal sa k čarodejnici. „Striebrohriváka ti nedám, musíš si ho vyslúžiť,“ povedala čarodejnica. „Celý deň budeš pásť mojich dvanásť železných koní. Ale beda tí, ak ti čo len jeden jediný utečie, v koňa ťa premením.“
Sotva princ otvoril stajňu, koníky sa rozutekali po lúke. Princ ich márne volal späť. Tu mu prišiel na pomoc švagor Slnečník. Nechal slniečko páliť tak, že sa koníky radi vrátili do chládku stajne. Keď čarodejnica videla, že princ úlohu splnil, zlostne zanariekala: „Ustrážiť dvanásť koní nie je žiadna ťažká úloha, zajtra ti ich dám na starosť dvakrát dvanásť. Ale to si pamätaj, ak sa ti stratí čo len jeden jediný, premením ťa v kamenný žľab.“ Tento raz pomohol princovi Veterník. Fúkal tak silno, že sa kone nemohli pohnúť z miesta a radšej držali pri sebe.
Keď čarodejnice zistila, že aj tentoraz princ obstál, zlostne odišla preč. Čo princa na druhý deň čaká, prezradili švagrovia. Slnečník mu podal zlatý bič. „Zajtra budeš musieť podojiť divoké kravy. Než začneš, každé zviera šľahne bičom a práca sa ti podarí.“ „Čarodejnica ti potom prikáže, aby si sa vykúpal v horúcom mlieku. Ničoho sa neboj, včas kúpeľ schladíme, „povedal Veterník. Aj Mesačník pridal radu: „Striebrohriváka nájdeš v starej stajni na konci lúky. Než ho osedláš, umy ho v rieke.“
Všetko sa udialo, ako švagrovia predpovedali. Princ podojil divoké kravy a čarodejnica mu prikázala, aby sa v horúcom mlieku vykúpal. Silomil videl, ako Veterník fúka do kade, kúpeľu sa teda nebránil. Keď sa vykúpal, bol stokrát krajší. Čarodejnica mu krásu závidela, pričarovať si ju nedokázala. Rýchlo skočila do kúpeľa. Nevšimla si, že Slnečník medzitým mlieko do varu zohrial, a tak sa v ňom uvarila. Dobre jej tak. Jej zlobe je navždy koniec.
Princ Silomil si mohol vziať svoju zaslúženú odmenu. Avšak aké bolo jeho sklamanie, keď Striebrohriváka uvidel. Koník bol vychudnutý, špinavý a na nohy chromý. Princ sa cítil podvedený, napriek tomu koňa odviedol k rieke, aby sa vykúpal. Sotva Striebrohrivák namočil kopytá do vody, stal sa z neho statný kôň. Dravá rieka mu dodala sily. Silomil na neho vyskočil a kôň s ním rýchlo utekal k hradu kráľa ohňa. Ten princovu nevestu väznil vo vysokej kamennej veži.
Princ sa na koni vzniesol k veži a princeznú vyslobodil. Striebrohrivák sa rýchlym cvalom dal na cestu späť. Keď kráľ ohňa zistil, že mu Silomil princeznú vzal, ihneď osedlal Černohriváka. Čierny kôň dobiehal strieborného koňa, od kopýt mu lietali iskry, avšak Striebrohriváka nedobehol. Kráľ prehral. Spoznal, že Silomil je súper, ktorého neporazí. Vrátil sa na hrad a medzi kameňmi na princeznú zabudol. Princ a princezná došli na zámok starého kráľa. Hneď vystrojili svadbu, na ktorej nechýbali Slnečník, Mesačník a Veterník, dobrí to švagrovia a priatelia.
