y
Soľ nad zlato
Bol raz jeden kráľ a mal tri dcéry. Keď už mal hlavu samé striebro, rozhodol sa, že kraľovanie prenechá jednej zo svojich dcér. Lenže, ktorá z nich bude najlepšou kráľovnou? Najstaršia Zlatava je veľmi krásna. Stačí sa raz na ňu pozrieť a človeku je pri srdci pekne. Aj prostredná Slavena, ktorá je samý smiech, dokáže ľuďom život spríjemniť. A čo najmladšia Maruška, dievča s očami ako tône? Keď sa tie oči zadívajú na hlupáka, zahanbí sa, keď pozrie na chudáka, obšťastní sa. Aj ju by mal ľud v láske a obľube.
Kráľ dlho dumal. Až tretí deň dostal nápad, ako všetko rozhodnúť. Nechal si zavolať princezné a vyhlásil: „Milé dcéry, povedzte mi, ako ma máte radi? Podľa lásky, ktorú chováte k otcovi, spoznám, ako veľmi si budete vážiť celé kráľovstvo.“ Zlatava hneď vyhŕkla: „Mám ťa rada ako žiarivé zlato.“ Ani Slavena nezostala s odpoveďou pozadu: „Mám ťa rada ako radostný smiech.“ Len Maruška nevedela, ako má oteckovi odpovedať. Vari sa dá láska k niečomu prirovnávať? Keď však kráľ naliehal, aby aj ona odpovedala, nesmelo povedala: „Mám ťa rada ako soľ.“
Kráľ sa na Marušku nahneval: „Ako soľ? Ako obyčajnú soľ, ktorej je všade dosť? Strať sa mi z očí, ty nevďačnica! A nevracaj sa skôr, kým soľ nebude vzácnejšia ako zlato.“ Čo mala úbohá Maruška robiť? Kráľovým príkazom sa nesmie vzpierať ani ona. Zbalila si do uzlíčka šaty a smutne sa vydala do sveta. Išlo sa jej ťažko, cez slzy nevidela na cestu. Nechala sa viesť úzkym chodníčkom, išla pozdĺž polí, cez lúky, až došla na kraj lesa. Zrazu začula čísi hlas: „Nebo je bez mrakov, ale ty máš oči samú vodu.“
Maruška si zotrela slzy. „Dobrý deň, babička,“ pozdravila starenku, ktorá kosákom žala trávu. Babička sa usmiala. „A akýže deň, dievča, veď už je skoro večer a čoskoro bude temná noc. Snáď stihnem všetku prácu dokončiť skôr, než vyjde mesiac.“ „Rada vám pomôžem,“ ponúkla jej Maruška svoju pomoc. „Vari taká bábika vie podojiť kravičku, uvariť polievku, utkať plátno?“ Začudovala sa starenka. Princezná Maruška pokrčila plecami. „Neviem, ale keď mi ukážete, čo a ako mám urobiť, iste sa všetko naučím.“
Zatiaľ čo Maruška skoro ráno vstávala, aby spravila všetku prácu v babičkinej chalúpke, jej staršie sestry žili na zámku v bezstarostných radovánkach. Kráľ vzápätí zistil, že Zlatava má radšej zlato ako jeho, a Slavene sú milšie hostiny. Dcéry sa veselili a o otecka nedbali. Zacnelo sa kráľovi po najmladší dcérke. Tak rád by ju objal, tak rád by ju pohladil po vlasoch. Čo sa stalo, stalo sa. Je kráľom a kráľ nemôže priznať svoju chybu, poddaní by si mysleli, že nie je dobrým panovníkom.
Ku smútku a clivote pribudla kráľovi i starosť. Keď sa zase raz chystala na zámku slávna hostina, vbehol do trónovej sály kuchár a s hrôzou v hlase oznámil: „Pán kráľ, stala sa hrozná vec, v kuchyni už nie je ani zrniečko soli. Čo mám robiť? Ako mám variť?“ Zmienka o soli kráľa roztrpčila, škaredo sa na kuchára oboril. „Var bez soli. Vari si taký babrák, že tí musím radiť takú jednoduchú vec?“ Kuchár sa nezmohol na jediné slovo odporu. Pokrčil plecami a išiel variť podľa kráľovej rady.
Zo slávnej hostiny nebolo nič. Hosťom jedlo nechutilo a s prázdnym žalúdkom sa nikto neveselil. Niektorí s úškrnom, iní s rozhorčením opustili zámok. Dvorania kráľa ohovárali, že nevie ani zariadiť, aby sa v kuchyni dobre varilo. Princezné Zlatava a Slavena sa za otecka kráľa hanbili. Pekného slovíčka pre neho nemali, milé úsmevy sa kamsi vytratili. Len sluhom bolo kráľa ľúto, mali ho radi, ale čo už, pomôcť mu nemohli. Ani oni soľ nemali.
Nielen na zámku, ale aj v celom kráľovstve nebolo čím soliť. Každý deň kráľ posielal poslov, aby za zlato a drahé kamene nakúpili soľ. Poslovia sa však vracali naprázdno. Nikto o zlato a drahokamy nestál. Ľud sa na kráľa hneval. Nech si zlato do polievky sypú na zámku, oni chcú jesť osolené jedlo. Kráľovský kuchár sa snažil vymýšľať recepty na sladké, kyslé či horké dobroty, ale aj tieto jedlá sa všetkým čoskoro prejedli. Aj ten najmaškrtnejší jazýček teraz túžil len po kúsku chleba so soľou.
V kráľovstve sa viedlo zle. Ľudia boli slabí a chorí. Aj domácim zvieratkám ubúdalo na váhe, kravy a ovce dávali málo mlieka. Len babičke a Maruške nič nechýbalo. Dni naplnené prácou ubiehali jeden za druhým. Avšak náhle Marušku prepadla túžba. Nemá pokoj, ako by ju otecko volal k sebe späť. „Babička, vrátim sa domov a požiadam otecka o odpustenie,“ povedala Maruška. Babička sa pousmiala, lebo vedela viac. „O odpustenie prosiť nebudeš musieť. Soľ je teraz nad zlato. A že si bola dobrá a pracovitá, vyslúžila si si jej plnú kapsu.“
Maruška babičke poďakovala a išla domov. Koho cestou stretla, toho soľou obdarovala. Akoby kapsa bola bezodná, soli z nej neubúdalo. Ľudia ju chválili a priali si, aby sa stala kráľovnou. Keď sa kráľ dopočul, že sa Maruška vracia na zámok, vyšiel jej v ústrety. „Dcéra moja milá, odpusť mi moju zaslepenosť. Už viem, aká je soľ vzácna.“ Maruška otecka objala a odovzdala mu kapsičku. Pán kráľ položil Maruške na hlavu korunu. „Teraz si kráľovnou a ja služobníkom, ktorý musí napraviť, čo pokazil.“ Potom s kapsou cez rameno chodil po kráľovstve a rozdával soľ, aby nikomu nechýbala.
