y
Zlatovláska
V ďalekom kráľovstve kraľoval starý kráľ. Bol to hundroš na pohľadanie. Raz mu akási babička priniesla na zámok košík s bielym hadom. „Je to vzácny had, môj kráľ, „povedala, „kto ho zje, ihneď zvieracej reči porozumie.“ Kráľ si pomyslel, že si z neho babka uťahuje. Ale potom si povedal, že by rád vedel, čo si zvieratá rozprávajú. Nechal zavolať kuchára Jurka a prikázal mu: „Kuchárik, tohto hada mi upečieš na večeru, ale to ti hovorím, nech ani kúsoček neochutnáš, lebo budeš o hlavu kratší.“
Jurko je dobrý kuchár, a tak upečené jedlo ochutnal. „Nejedol si?“ Vyzvedal kráľ, keď mu jedlo priniesol. Jurko zamietavo pokrútil hlavou. Kráľ mu neveril. „Nalej víno! Beda ti, keď čašu preleješ alebo nedoleješ!“ Kuchár vzal džbán a začal nalievať. Zrazu do komnaty vleteli dva vrabce a ťahali sa o zlatý vlas. „Je môj, ja som ho videl, keď Zlatovláske pri česaní z hlavy vypadol.“ „Ale nie, môj je. Ja som ho prvý schmatol.“Kuchár Jurko sa obzrel za hlasmi a čašu prelial. „Ha, prezradil si sa,“ nahneval sa kráľ, „ale keď mi Zlatovlásku privedieš, darujem ti život.“
A tak Jurko vyrazil na cestu. Došiel k lúke, na ktorej horel krík. Uvidel mravce, ako pobehujú tam a späť. „Jurko, zachráň nás, lebo zhoríme!“ Jurko krík uhasil, mravcov zachránil. „Ďakujeme ti, tiež ti pomôžeme, stačí si na nás spomenúť.“ Kuchár vyskočil na koňa a išiel ďalej. V neďalekom lese začul krkavčie bedákanie: „Jurko, pomôž nám, lebo umrieme od hladu. Rodičia nás opustili, vraj si máme sami potravu zháňať, ale sme ešte vtáčatká, lietať nevieme.“ Jurko s pomocou neotáľal. Jedlo, čo mal v kapse, malým krkavcom dal. Aj tí mu sľúbili svoju pomoc.
Neskôr Jurko prišiel k jazeru. Na brehu si všimol dvoch rybárov, ako sa hádajú o zlatú rybu. „Ryba sa chytila do mojej siete, preto je moja.“ „Keby nebolo môjho člna, rybu by si nikdy nechytil, preto hovorím, že ryba je moja.“ Hádali sa, vadili, div že sa nepobili. „Predajte mi ju, o peniaze sa spravodlivo rozdelíte,“ navrhol rybárom Jurko. Aj rybári chceli ukončiť spor, a tak rybu predali.
Jiřík ju hodil späť do jazera. Ryba vyplávala na hladinu, aby mu poďakovala. „Až ti bude ťažko, spomeň si na mňa, odmením sa ti.“
Rybári boli zvedaví, kam má Juraj namierené. Keď im povedal, že hľadá Zlatovlásku, poradili mu: „Plavá panna žije na ostrove uprostred jazera. A že si nás dobre rozsúdil, my ťa tam dovezieme. Však pozor si daj, kráľ má dvanásť dcér, ale len jedna má zlaté vlasy.“ Keď Juraj predstúpil pred kráľa a povedal mu, prečo k nemu zavítal, mal malú dušičku, lebo kráľ sa tváril prísne. „Dám ti svoju zlatovlasú dcéru pre tvojho kráľa, ale musíš si ju vyslúžiť. Ak splníš tri úlohy, smieš si ju odviezť.“
Na druhý deň kráľ Jurkovi prikázal, aby vo vysokej tráve našiel všetky perly, ktoré tam Zlatovláska stratila. Jurko hľadal, oči si mohol vyočiť, ale žiadnu perlu neobjavil. „Ach, keby tu boli moje mravce, aby by mi pomohli,“ povzdychol si Jurko. „Však tú sme a vieme, čo hľadáš,“ ozvalo sa Jurkovi pod nohami. Behom chvíľky mu kamaráti mravce priniesli všetky zakotúľané perly. Jurko ich navliekol na šnúru a priniesol ich kráľovi. Kráľ ich spočítal a spokojne prikývol, žiadna nechýbala.
„Zlatovláska pri kúpaní v jazere stratila vzácny prsteň. Choď a prines ho,“ vymyslel si kráľ ďalšiu úlohu. Jazero bolo hlboké, Jurko na dno nedovidel. „Ach, keby tu bola moja zlatá ryba, aby mi pomohla.“ Ryba začula Jurkove zúfalé volanie. „Jurko, neplač, o prsteni viem. Zrovna nedávno sa stará šťuka s prsteňom všetkým chválila. Počkaj na brehu, prinesiem ti ho.“ Trvalo dlho, než sa zlatá ryba znovu objavila, ale svoj sľub splnila, prsteň Jurkovi priniesla. Keď kráľ uvidel, že Jurko splnil aj druhú úlohu, pochvalne pokýval hlavou.
Tretia úloha bola najťažšia. Kráľ si vyžiadal živú a mŕtvu vodu. Jurko nevedel, kde vodu hľadať. „Ach, keby tu boli moji krkavce, aby mi pomohli.“ Kde sa vzali, tu sa vzali, nad hlavou mu krkavce zakrákali: „My ti pre vodu doletíme.“ Celý deň ich Jurko vyzeral. Až k večeru sa vrátili a v tekvičkách priniesli, čo žiadal. Jurko vodu hneď vyskúšal. Uvidel pavúka, ako ulovil mušku. Pokropil ho mŕtvou vodou. Bol s ním hneď amen. Mušku pokropil živou vodou, tá ožila a zabzučala: „Je dobre, že si ma zachránil. Bezo mňa by si Zlatovlásku nespoznal.“
Kráľ musel uznať, že Jurko správne splnil všetky tri úlohy. Zaviedol ho do sály, kde stálo dvanásť dievčat zahalených do bielych závojov. „To sú moje dcéry, jedna z nich má zlaté vlasy. Ak je tvojmu kráľovi súdená, určite ju nájdeš. Ak sa však zmýlíš, bez nej od nás odídeš.“ Jurko chodil okolo dievčat, nemohol sa rozhodnúť. Tu k nemu priletela muška, ktorú zachránil, a poradila mu, ktorá z nich je Zlatovláska. „Si dobrý sluha,“ pochválil ho kráľ, „Zlatovlásku si smieš odviezť na svoj zámok.“
Starému kráľovi sa Zlatovláska páčila. Ale na Jurka žiarlil, preto mu nechal sťať hlavu. Zlatovláska plakala, potom si od kráľa vyprosila jeho telo. Kráľ jej želanie splnil. Zlatovláska pokropila Jurka mŕtvu vodou a hlava mu s telom zrástla, potom ho pokropila živou vodou a Jurko ožil. Kráľ všetko videl. Prikázal sluhom, aby aj jeho popravili a vodou pokropili, aby bol krásny ako Jurko. Sluhovia však tekvičky s vodou poplietli, mŕtveho kráľa už nevzkriesili. Jurko bol vyhlásený za kráľa. So Zlatovláskou sa oženil a žili spolu šťastne až do smrti.
