y
Červená čiapočka
V jednej chalúpke mali dievčatko. Bola samý smiech a radovanie. Bolo na nej poznať, že ju žitie na tomto svete teší. Kto s ňou len chvíľku pobudol, tomu bolo hneď veselšie. Usmieval sa, smútok a bolesť boli preč.
Ej pýtate sa, ako sa to veselé dievčatko volalo? Nuž, hovorili jej Červená čiapočka. To podľa červenej čiapočky, ktorú stále nosila na hlave. Čiapočku jej darovala babička, ktorú Karkulka mala veľmi a veľmi rada.
Raz jej mamička povedala: „Karkulka, si už veľké dievčatko, a tak si myslím, že by si mohla navštíviť babičku. Trochu chorľavie, určite bude rada, keď ju rozveselíš.“
Karkulka sa potešila. Áno, pôjde za babičkou a prinesie jej nejaký darček. Prichystala košík a mamička do neho vložila čerstvo upečenú bábovku a pohár malinovej šťavy.
Otecko dal Čiapočke na cestu radu. „Až pôjdeš lesom, choď len po cestičke, tá ťa k chalúpke našej babičky raz-dva dovedie.“
Mamička dodala: „Hlavne sa nikde nezastavuj a s nikým sa nedávaj do reči.“
Karkulka rodičom prisľúbila, že sa bude držať ich múdrych rád. Schmatla košík a zvesela sa vydala na cestu.
Dievčatko sa tešilo z každého motýlika, ktorý sadol na kvet. Radostne počúvalo vtáčie trilkovanie. A tak niet divu, že na mamičkinu radu, aby sa s nikým nedávala do reči, čoskoro zabudla.
Nespomenula si, ani keď jej do cesty skočil starý vlk.
„Kamže ideš, dievčatko?“ chrapľavým hlasom sa spýtal vlk.
„Idem navštíviť babičku, je chorá. Nesiem jej bábovku a malinovú šťavu.“
„A kdeže býva babička? Je to ďaleko?“
„Ale kdeže, nie je. Stačí ísť po cestičke, tá ma dovedie až k jej chalúpke,“ odpovedala Karkulka.
Vlčisko dostalo chuť na dobré jedlo. Vlk si v hlave predstavil, ako dievčatko oklame. Falošným hlasom hovoril: „Ja si ale myslím, že babičku najviac potešia farebné kvety. Pozri, čo ich tu je. Choď a natrhaj babičke kytičku.“
Akoby vlk videl Karkulke do srdiečka. Dievčatko hneď zbehlo z cesty a začalo trhať voňavé kvety.
Starý vlk sa potichu vytratil. Bežal ku chalúpke. Čo v nej bude robiť? Vlčisko však vie. Chúďa babička bude nemilo prekvapená z jeho návštevy.
Medzitým Karkulka natrhala kytičku, vrátila sa na cestičku a bezstarostne skackala ku chalúpke. Keď uvidela otvorené dvere, potešila sa. To už ju babička určite čaká, Čiapočku nedočkavo vyzerá. Dievčatko vstúpilo do izbičky.
Ale čo to? Izbička bola prázdna.
„Haló, babička, želám ti dobrý deň,“ volala Karkulka. „To som ja, tvoja Čiapočka, nesiem ti kytičku, bábovku a malinovú šťavu.“
Avšak nikto Karkulke na pozdrav neodpovedal. Karkulka sa začala báť. Potom si spomenula, že babička chorľavie. To ona určite leží v posteli a odpočíva.
Dievčatko vkročilo do spálne. Naozaj. Babička ležala v posteli. Ale bola nejaká čudná. Karkulke sa nezdala. Ona to totiž nebola babička, bol to prezlečený vlk, ktorý sa za babičku vydával.
„Babička, prečo máš také veľké oči?“ čudovala sa Karkulka.
„To aby som ťa lepšie videla,“ zakňučal vlk a posunul si babičkine okuliare viac na ňufák.
Čiapočka ďalej vyzvedala: „Babička, prečo máš také veľké uši?“
„To aby som ťa lepšie počula,“ odpovedal vlk a mávol na Karkulku, aby k nemu prišla bližšie.
Karkulka si dodala odvahy a pristúpila k vlkovi. Pozorne si ho prezerala zblízka. Je to babička? Nie je to babička? Potom sa roztraseným hláskom spýtala: „A babička, prečo máš také veľké zuby?“
Starý mazaný vlk bleskurýchlo odhrnul perinu, zoskočil z postele a vykríkol: „To aby som ťa mohol lepšie zožrať.“
Ham.
Úbohú Karkulku zjedol na jedno prehltnutie. Zjedol ju aj so šatami a s červenou čiapočkou.
Mňam. To je paráda, doprial si bohatú hostinu.
Vlk mal plné brucho. Veď ako by ho aj nemal. Veď práve zjedol babičku aj jej vnučku Karkulku. Zvalil sa späť do postele a začal chrápať.
Chrrr. Chrrr. Chrr. Ozývalo sa ďaleko do lesa.
Ale to je mi čudná vec, pomyslel si poľovník, keď začul vlčie chrápanie. Vydal sa za zvukom, ktorý ho doviedol až k babičkinej chalúpke.
Poľovník nakukol do chalúpky a uvidel chrápajúceho vlka s bruchom ako hora.
Poľovník si dal dve a dve dokopy. „Že ty si, starigáň, babičku zožral. Však počkaj, hneď sa ti pozriem do útrob.“
Poľovník vzal nôž a rozpáral vlkovi brucho.
Aké bolo jeho prekvapenie, keď v ňom nebola len babička, ale aj Červená čiapočka.
Pomohol im späť na svet. Obe mu ďakovali za záchranu.
Poľovník bol človek činu, na nejakú vďačnosť si nepotrpel, mávol rukou. „Ale rado sa stalo,“ potom dodal: „Babička, prineste ihlu a niť, vlka musíme zašiť.“
Babička navliekla niť do ihly a pustila sa do šitia. Než urobila posledné stehy, Karkulka s poľovníkom nastrkali vlkovi do brucha kamene.
„Po takej dobrote vlka chute na babičky a Červené čiapočky určite prejdú,“ vyhlásil poľovník.
Potom sa všetci schovali za skriňu. Poľovník stlačil spúšť a vystrelil z pušky. Pif.
Hlučná rana vlka prebudila. Vyľakane vyskočil na nohy. Ale au, au, to má ale bolesti brucha. Vlk bolestivo zavyl a odtiahol sa hlboko do lesa. Na hodovanie v babičkinej chalúpke bude nedobre spomínať.
