y
O šípkovej Ruženke
Počúvajte tichučko, počúvajte rozprávku
čo Šípkovej Ruženke stalo sa tam na zámku.
Za horami zámok stál,
bývala v ňom kráľovná a kráľ.
Tí si spolu rozumeli,
šťastie, zdravie, lásku mali,
nemali len dieťatko
a to chceli zakrátko.
Kráľ kone osedlal,
do lesov čiernych sa vydal
k sudičke staručkej,
nech mu kúzlom dá dieťatko maličké.
Sudička za elixír bylinný
žiadala len pozvanie na krstiny.
Kráľovná obrovskú radosť mala,
no na pozvánku pre sudičku nepamätala.
Za deväť mesiacov porodila dievčatko
krásne, ako z ruže púpätko.
A preto nazvali Ruženkou
to maličké bábätko.
Tri sestričky sudičky skláňajú sa
u jej hlavičky a spievajú pesničky:
"Budeš krásna, milá, pracovitá, ľuďom vedieť načúvať,
s chuťou papať zeleninu a rodičov počúvať. "
Na krstiny bohatú hostinu vystrojili,
dvorania tancovali, smiali sa, jedli a pili.
V tom bez varovania
uprostred radovania
sudička staručká prehlušila hudbu,
a nahnevane povedala strašnú Veštbu:
"Nechali ste ma v čiernom lese stáť,
preto budete sto rokov spať,
Ruženka pichne sa tŕňom,
zámok zaspí a zmizne pod mačinou! "
Zlej Veštbe rodičia Ruženkini
zabrániť chceli svojimi činmi:
Vytrhali všetky ruže,
bodliaky aj trnky, čo pichajú do kože.
Nič ostrého nechať nemohli,
spálili vidly, nože aj ihly.
Vyrástla Ruženka. Mala šestnásť rokov,
keď vydala sa na výlet po zámku.
Do veže vliezla, tam sudičku našla.
Tá zvláštne sa usmievala, kríčky ruží pritom polievala.
Ruženka zvedavá
na všetko sa vypytuje:
"Je to užitočný kvet?"
"Áno, včielky z neho robia med,
peľ na svojich nožičkách
nosia po všetkých ružičkách,
z nich vyrastú šípky.
Šípkový čaj pomáha od chrípky. "
"Poď len bližšie a prezeraj si,
koľko v sebe taja krásy.
Prekrásne voňajú,
aj meno máš po nich.
Hovoríme im ruže,
pozor, ruža aj pichať môže! "
... kvapka krvi po kvapke kvapkala.
A Ruženka? Na sto rokov nám zaspala.
Storočný spánok
premohol aj zámok:
Zaspali zrovna v sede, keď obed
jedli, každý na svojej stoličke.
Bez pyžám a bez vankúšov
hlavy zložili si do tanierov.
Šašo si zívol,
skôr ako zdriemol.
Len čo zavreli očká,
zaspali aj psík a mačka
a nad hlavami v letku aj holubice.
Zmeraveli aj horiace sviece.
A malý kríček ružových púčikov
rástol si deň po dni, v piatok aj vo sviatok.
Včielky plesali,
hniezda si budovali.
Medu mali plné úle,
zatiaľ čo zarástla strecha kôlne,
veže, hradieb, nádvorie,
brána, priekopa aj cimburie.
Nikto už nevedel, ako zámok vyzeral,
pod váhou buriny postupne sa rozpadal.
Sto rokov húštinou zarastal.
Každý, kto zabudnutý v tŕní zostal,
čo chystal sa nakradnúť si bez starosti.
potom v húštinách ostali po ňom iba kosti.
Až pravý princ keď sa ukázal,
ten tŕnie pokosiť dokázal.
Mečom švihal sem a tam,
sekal pred sebou cestu, nevedno kam,
až prišiel na koniec záhrady, do starej veže.
Tam zbadal ležať spiacu Ruženku veruže.
Keď videl, aká je krásna,
bozkom zobudil ju zo sna.
A spolu s ňou na celom zámku
všetci zobudili sa z dlhého spánku.
On pekný, dobrý a vtipný bol,
Ruženke hneď sa zapáčil.
Tak vzala si ho s láskou za muža,
lebo verila, že každé zlo premôže.
Za horami zámok stojí, ktorý každý pozná,
býva v ňom princ a princezná.
Tí si spolu rozumejú,
šťastie, zdravie, peniaze majú.
Nemajú len dieťatko
a to chcú zakrátko ...
