y
Hrnček, var
V jednej dedine stála chalupa. No, chalupa, skôr chalúpka. Malá, maličká chalúpka, dobrá na žitie tak pre jedného človeka. Alebo pre dvoch, keď sú obaja dobrého srdca, nehádajú sa a sú si jeden druhému oporou.
V chalúpke naozaj bývali dvaja, vlastne dve. Žili v nej dve ženy – matka a dcéra. Žilo sa im všelijako. Bohaté neboli, občas mávali aj hlad.
Aby hladom dočista neumreli, snažili sa každý deň si nájsť prácu. Matka vypomáhala sedliakom na poli. Dcéra chodila do lesa na maliny, jahody, čučoriedky alebo hríbiky, ktoré potom predávala na trhu.
Avšak sú dni, kedy sa môže stať, že aj na chudáka príde ešte väčšie trápenie. Matka ochorela, sotva stála na nohách.
Keď dcéra videla, aká je mamička slabá, vyhlásila: „Dnes pôjdem, mama, k sedliakom do služby ja. Však som už veľká, prácu zvládnem.“
Matka o tom nechcela ani počuť. „Pozri sa na moje dlane, sú samé mozole. Nechcem, aby si mala tiež také boľavé ruky.“
Dobrotivá dcéra len pohodila hlavou. „Mozoľ sem, mozoľ tam, však sa ešte nevydávam. Dnes si, mama, oddýchnite. Uvidíte, že zajtra budete čulá ako rybička.“
Matka sa pousmiala. Potešilo ju, že má dobrú dcéru.
Dcéra celé dopoludnie pracovala na poli. Dobre okopala všetky riadky repy, poctivo vytrhala všetku burinu. Popoludní sa posadila na medzu, aby sa najedla. Mala skromný obed. Avšak keď má človek hlad, aj suchý krajec chutí ako pečienka.
Sotva dcéra začala jesť, prisadla si k nej starenka. Dcéra sa čudovala: „Jej čo chcete, starenka?“
Starenka sa osmelila: „Či by si mi, bábika, dala ochutnať zo svojej dobroty?“
„Ale, starenka, veď jem len chlieb. Ale ak máte naňho chuť, rada sa s vami rozdelím,“ zasmiala sa dcéra a hneď odlomila z krajca, aby ho starenke darovala.
Starenka zjedla chlieb, pokývala hlavou. „Tiež sa s tebou podelím. Dám ti hrnček, ktorý sám varí kašu. Stačí mu rozkázať: „Hrnček, var!“ Až bude mať navarené, prikáž: „Hrnček, dosť!““
Len čo si dcéra vzala hrnček, starenka zmizla.
Dcéra sa tomu veľmi divila, potom si ale pomyslela: „Ak je hrnček naozaj kúzelný, tak nech si kaše užije aj mama.“
Schmatla hrnček a utekala s ním domov. Už vo dverách volala: „Mama, to budete pozerať, čo si nesiem zo služby.“
Matka uvidela hrnček a zalomila rukami. „Dieťa nešťastné, to ťa oklamali. Prázdny hrnček nám hlad nezaženie.“
„Ej zaženie, mama, zaženie. Však uvidíte.“
Dcéra položila hrnček na stôl a rozkázala: „Hrnček, var!“ Vtom to v hrnčeku zabublalo, izbičkou sa začala šíriť vôňa kaše.
Keď bolo kaša až po okraj, dcéra prikázala: „Hrnček, dosť!“ A hrnček prestal variť.
Obe ženy sa dosýta najedli. Radovali sa, že sa na nich šťastie konečne usmialo.
Na druhý deň sa dcéra vybrala do lesa. „Pôjdem na maliny. Čo nepredám na trhu, zjeme s kašou, ktorú nám hrnček navarí. Kaša s malinami je viac ako všetci doktori.“
Matka súhlasne prikývla. Necítila sa ešte dobre, potrebovala nabrať ďalšie sily. Ľahla si späť do postele, dcéra ju prikryla teplou perinou.
Žena zaspala. Prebudila sa, až keď hodiny na veži kostola bili poludnie. Zaškŕkalo jej v bruchu, popod nos si zahundrala: „Ej kde sa to dievča tak dlho túla? Je čas na obed a ona nikde.“
Matka vstala, že si trochu kaše navarí sama.
Žena priniesla hrnček a rozkázala mu: „Hrnček, var!“ Ten hneď poslúchol a varil. Matka spokojne pozorovala, ako sa plní kašou.
Musím si priniesť lyžicu a tanier, pomyslela si a odšuchtala sa k príborníku. Keď sa otočila, od ľaku pustila riad na zem.
Hrnček pretiekol. Kaša sa roztiekla po celom stole.
„Ó jej, to je škody!“ zanariekala. „Hneď s tým prestaň!“ Matka priskočila k stolu a dlaňou sa snažila prikryť hrnček, aby z neho nevytekala ďalšia kaša.
Ale zbytočná snaha. Kaše bolo stále viac a viac. Vyľakaná matka dočista zabudla, ako sa hrnčeku prikazuje, aby už nevaril.
Voňavej dobroty neubúdalo. Ba naopak. Kaša zo stola stiekla na zem. Matka stála po kolená v kaši. Hrnček varil ďalej a ďalej. Kaša naháňala matku po izbe. Tá, aby si neumazala sukňu, vyliezla pred ňou na stoličku, ale aj to bolo čoskoro málo, musela vyliezť na skriňu.
„Hrnček, prosím ťa, nevar už!“ skúšala to matka po dobrom. Ale s kúzelným hrnčekom to ani nepohlo, ďalej si varil. „Hrnček, ak okamžite neprestaneš s varením, na kúsky ťa roztrieskam,“ skúšala to matka po zlom.
Ale hrnček neuposlúchol. Neplatilo na neho ani dobré ani zlé slovo. Počúval len na tú vetu, na ktorú si matka nie a nie spomenúť.
Zúfalá matka vyliezla na strechu. „Musím si rýchlo spomenúť, ako to zariekavanie bolo, inak sa v tej kaši dočista utopím,“ nariekala.
Zrazu uvidela, že kaša rozrazila okenice aj dvere a vyliala sa z chalúpky von.
„Hrom do komína, blesk do strechy, hrnček, prestaň robiť neplechu!“ vykríkla, ale hrnček si nedal povedať.
Varil a varil a varil. Kaša už bola všade, aj v záhradke aj na poli.
Och, joj. Ako toto dopadne?
Bolo zle, a možno by bolo aj horšie, keby sa dcéra čoskoro z trhu nevrátila. Už z diaľky videla kopec kaše, ktorý neustále rástol a rástol.
Priložila ruky k ústam, a ako najhlasnejšie mohla, zvolala: „Hrnček, dosť!“
V okamihu hrnček prestal variť. Kopec kaše už nerástol. Matka bola zachránená. Dcéra sa rozbehla k chalúpke, aby pomohla vystrašenej mame, ktorá sa schovávala za komínom.
„Poďte, mama, zo strechy dole, nebojte sa, neublížite si.“
Matka sa zviezla po kaši dole, ako sa deti v zime kĺžu po snehu.
A čo bolo ďalej? Čo by bolo. Kašu bolo treba zjesť. Aké šťastie, že mala matka s dcérou za susedov dobrých ľudí. Sami si doniesli lyžice a zvesela sa pustili do hodovania.
Jedli malí, jedli veľkí. Jedli tuční, jedli tenkí. Jedli a jedli a jedli, až tú kašu všetku zjedli. Nezostalo z nej nič.
Že po kaši nič nezostalo? Ale zostalo. Zostala nám po nej rozprávka o hrnčeku, ktorý vedel sám variť kašu.
