y
Smolíček pacholíček
Smolíček bol malý pacholíček. Býval v chalúpke na kraji lesa s jeleňom so zlatými parohami. Pekne sa im žilo, v chalúpke bolo útulne a milo. Jeleň sa staral o malého pacholíčka, chránil ho, dával mu dobré rady. A Smolíček jeleňa ctil a počúval. Každé ráno, než odišiel jeleň na pastvu, Smolíčkovi prikázal, aby bol dobrý a pokojne vyčkal, než sa vráti. „Dvere zavri na petlicu, smieš sa hrať len v izbe. Neotváraj nikomu, nevpúšťaj nikoho do domu!“ Dodal jeleň, hop a skok a bol preč.
Deň za dňom sa míňal. Smolíček sa hrával v izbe a čakal na jeleňa, než sa vráti z pastvy. Až raz ktosi zaťukal na dvere. Smolíček sa zľakol, nesmelým hlasom sa spýtal: „Kto to klope, kto to klope, kto to v hraní ruší chlapca?“ Zvonku sa ozvali tri tenké hlásky: „Smolíček, pacholíček, otvor nám izbičku, je nám zima, oziaba nás, neskrivíme ti ani vlas.“ Už - už chcel pacholíček vyskočiť, že otvorí dvere, ale včas si spomenul na varovanie jeleňa. „Neotvorím, choďte preč, aj tak nemám k zámku kľúč.“
Keď sa jeleň vrátil domov, Smolíček mu všetko povedal. Jeleň ho pochválil. „Poslúchol si moje rady, čomu sa veľmi teším. Divožienky sú ženy divé, nedobré a nenávistné.“ Aj na druhý deň sa jeleň vybral na lúku, aby sa napásol. Sotva sa Smolíček pacholíček začal hrať, začul ľúbezné hlásky: „Pacholíček, náš chlapček, zahráme sa na naháňačku. Behať, skákať okolo stola, veseliť sa budeme spolu. Už sa prestaň báť a poď dvere otvárať.“ Tento raz Smolíček nedbal na jeleňove varovanie, rád by sa s niekým hral, a tak dvere otvoril.
Tri vlasaté divožienky skočili do izby. Zle sa na Smolíčka pacholíčka pozreli, chytili chlapca za košieľku a už ho nesú preč. „Smolíček je chlapec milý, my sme si ho ulúpili, ako muška v pavučinke bol vo chvilinke polapený,“ škriekali. Smolíček pacholíček vzlykal, úpenlivo volal: „Jeleň so zlatými parohami, držia ma za ruky, za nohy, nesú ma, neviem kam, bojím sa, som tak sám.“ Jeleň sa pásol neďaleko, začul Smolíčkovo volanie. Hop a skok, zlé divožienky zahnal, malého Smolíčka zachránil.
Jeleň odniesol vyplašeného Smolíčka pacholíčka domov a hneval sa na neho: „A teraz plačeš, milý chlapče, neposlúchol si ani trochu, nemal si dvere otvárať, mal si sa držať múdrych rád.“ Smolíček pacholíček posmrkával utrel si slzy z tváre a jeleňovi prisľúbil: „Teba budem počúvať, v izbičke sa iba hrať. Dvere nechám zavreté, neposlúchnem ženy zlé.“ Jeleň dupol do kopýtka a Smolíčkovi jeho neposlušnosť odpustil. Dni plynuli, jeden bol ako druhý, Smolíček pacholíček čakával na jeleňa v bezpečí chalúpky a čoskoro na divožienky zabudol.
Avšak zlo sa rado vracia tam, kde už raz malo úspech. Zase bol jeleň preč, keď sa ozvalo zaťukanie a milé hlásky spustili vábenie: „Smolíček, chlapček malý, nesieme ti dobroty z dialy. Ak budeš chcieť ich ochutnať, petlicu z dverí musíš snať.“ Boli to divožienky a pacholíčkovi sľubovali sladkosti. Smolíček je malý pacholíček, aj on má maškrtný jazýček, aj on má dobroty rád. Lenže divožienkam sa nedá veriť, radšej si od nich nič nevezme. „Veľakrát vďaka, nemám hlad, dvere nesmiem otvárať.“
Smolíčkovo odmietnutie divožienky nezahnalo. Spustili nanovo: „Izbička je tvoja cela, neotváraj dvere úplne, postačí len medzera a čaká ťa hostina.“ Smolíček sa zdráhal len chvíľu. Rozhodol sa, že pootvorí a škárou sa pozrie, čo mu divožienky priniesli. Sotva dvere vrzli, divožienky medzi ne strčili jeden, druhý, tretí prst, celú ruku a potom ... Buch! Dvere sa rozleteli a divé ženy stoja v izbe a škeria sa. Smolíček pacholíček rýchlo skočil pod stôl, chcel sa schovať. Ale všetko márne. Divožienky ho chytili, za košieľku chmatli a odniesli ho preč.
Nesú si divožienky malého Smolíčka, smejú sa, radujú sa vo svojej zlobe: „Smolíček je chlapec milý, my sme si ho ulúpili, ako muška v pavučinke bol vo chvilinke polapený.“ Smolíček pacholíček vzlykal a ako naposledy, úpenlivo volal do všetkých strán, aby ho jeleň zachránil: „Jeleň so zlatými parohami, držia ma za ruky, za nohy, nesú ma, neviem kam, bojím sa, som tak sám.“ Avšak tentoraz sa jeleňa nedovolal. Jeleň sa zlatými parohami sa pásol ďaleko, Smolíčka pacholíčka nepočul, na pomoc mu neprišiel.
Divožienky odniesli Smolíčka do svojej jaskyne, zavreli ho do klietky a začali ho vykrmovať. „Papaj, jedz, pochutnávaj si chlapče, pribrať musíš ešte trochu. Až ťa dosť vykŕmime, upečieme ťa a potom zjeme.“ Smolíček jedol a vzlykal, smútil za jeleňom. Bolo neskoro ľutovať, že ho neposlúchol, že divožienkam dvere otvoril. Keď bol dosť vykŕmený, divožienky rozpálili oheň a chystali sa na hostinu. Smolíček pacholíček od strachu zvolal: „V kachliach už horí ohník, zachráň ma od zlých divožienok, zachráň ma, statný jeleň, sila tvoja zlobu vyženie.“
So Smolíčkem pacholíčkem bolo zle a bolo horšie, a keď bolo najhoršie, hop a skok, do jaskyne skočil jeleň. Dup a dup, zlé divožienky do zeme zadupal. Smolíček pacholíček bol zachránený. Jeleň ho odniesol späť do chalúpky. Doma dostal pacholíček kázeň: „Neposlušným zle sa vodí, strachom majú tváre bledé, často im je ťažko, preto jeleňa vždy počúvaj!“ A verte alebo neverte, Smolíček pacholíček jeleňa už vždy poslúchol a dvere už nikdy nikomu neotvoril.
