y
Tri priadky
Žila raz jedna vdova, ktorá mala jedinú dcéru, Lidušku. Boli veľmi chudobné a živilo ich len pradenie ľanu. Liduška bola síce pekná a slušná dievčina, no veľmi nerada priadla. Vždy, keď mala priasť, veľmi sa rozplakala. Raz to jej matku až tak nahnevalo, že jej dala jednu zaucho. Úbohé dievča sa pustilo ešte do srdcervúcejšieho plaču.
V rovnakej chvíli išla okolo ich chalúpky kráľovná, ktorá začula Liduškin usedavý plač a rozhodla sa, že sa tam pôjde pozrieť. Keď uvidela Lidušku tak žalostne plakať, spýtala sa, čo sa jej stalo. Matka sa pred kráľovnou veľmi hanbila, že jej dcéra tak nerada pradie, a preto jej povedala: „Milostivá kráľovná, moja dcéra by od rána do večera nerobila nič iné, len priadla, preto som jej dnes ráno už musela dať jednu zaucho.“
Kráľovnej sa dievčina zapáčila a hneď ju vzala do svojho zámku. Tam ukázala Liduške krásny kolovrátok a tri izby plné ľanu a povedala: „Buď usilovná, moja drahá. Keď mi spradieš všetok ten ľan, dostaneš môjho syna za manžela a budeš kráľovnou.
Hneď, ako kráľovná odišla, nešťastná Liduška si sadla k oknu a začala usedavo plakať. Priadze tam bolo toľko, že aj keby priadla nepretržite sto rokov, nikdy by to sama nezvládla. Celú noc tak sedela až do poludnia druhého dňa, keď zas prišla kráľovná. Tá sa veľmi začudovala, keď zistila, že Liduška nič neupriadla. Ona sa však vyhovorila, že jej je veľmi smutno za mamičkou. Keď kráľovná odišla, Liduška si zase sadla k oknu a až do rána len vzdychala.
Na druhý deň sa prišla kráľovná opäť pozrieť na dievčinu, ale tá sa len znova vyhovorila na to, že ju bolí hlava. Keď sa to isté opakovalo aj na tretí deň, pohrozila nahnevaná kráľovná dievčaťu: „Pokiaľ nebude ani zajtra nič upradené, nedostaneš môjho syna a dám ťa zavrieť do tmavej veže, aby si nabudúce nepodvádzala.“
Liduške bolo veľmi ťažko. Začala síce priasť, no keďže to nerada robila, vôbec jej to nešlo. Po chvíli prácu nechala a začala usedavo plakať. Odrazu niekto zaklopal na okno a Liduška v ňom zbadala tri škaredé babizne. Jednej visel dolný pysk až cez bradu, druhá mala palec na pravej ruke široký ako dlaň a tretia mala ploskú nohu, akoby cepom rozmlátenú. Liduška sa ich náramne zľakla, ale babičky sa len milo usmievali a pýtali sa, prečo tak prežalostne plače.
Liduška pozbierala odvahu a vyrozprávala babičkám, čo sa jej prihodilo a tiež, že jej kráľovná sľúbila svojho syna za manžela, keď spradie všetku tú priadzu. Babičky jej prisľúbili svoju pomoc, ak ich na oplátku pozve na svoju svadbu a posadí vedľa seba. „Všetko urobím,“ prisľúbilo dievča. „Len sa rýchlo dajte do práce.“ Babičky vliezli cez okno do izby a rýchlo sa pustili do pradenia. Tá so širokým palcom ťahala niť, tá s dlhým pyskom niť lízala i hladila a tá s ploskou nohou šliapala a točila kolovrátkom.
Liduška medzitým spala, a keď ráno vstala, uvidela kopu krásne hebkej priadze. Babičky jej sľúbili, že večer znova prídu a odišli. Na poludnie sa kráľovná nestačila diviť, že Liduška napriadla toľko krásnej priadze a pochválila ju. Večer babičky opäť prišli, a takto chodievali mnoho dní, až kým neboli všetky izby prázdne. Napokon babičky pripomenuli dievčine jej sľub a odišli. Kráľovná dodržal to, čo sľúbila a začala chystať Liduške a jej synovi veľkú svadbu. Mladý kráľ mal radosť zo svojej krásnej a usilovnej nevesty, preto jej povedal:
„Žiadaj si čo chceš, všetko ti splním.“ Liduška ho teda požiadala, aby si mohla pozvať na svadbu tri chudobné tetušky, ktoré jej veľmi pomohli. Kráľ súhlasil, a tak tieto tri babičky sedeli hneď vedľa nevesty. Hostia sa veľmi smiali týmto podivným tetuškám, kráľ a kráľovná sa červenali, no Liduška ich sama obsluhovala, pretože im bola veľmi vďačná, že jej tak pomohli.
Po hostine sa kráľ pýtal, od čoho má prvá tetka taký dlhý pysk, druhá široký palec a tretia ploskú nohu a keď zistil, že je to od pradenia, veľmi sa naľakal a nariadil svojej krásnej manželke, aby sa už nikdy viac nedotkla žiadneho kolovrátka.
