V jednej lesnej chalúpke žil otecko s mamičkou, ktorých najväčšou radosťou boli ich dve deti, dievčatko Marienka a chlapec Janko. Jedného dňa si vyšiel otecko do lesa na drevo, a keďže chcel urobiť deťom radosť, zobral ich so sebou.
Les bol plný sladkých červených jahôd, ktoré deti zbierali a s chuťou jedli. Počas toho, ako nachádzali čoraz krajšie jahody, však zachádzali aj čoraz hlbšie do lesa, až napokon zabudli na otecka a stratili sa mu z dohľadu.
+6
Keď sa už začalo stmievať, odrazu si na neho spomenuli a začali hlasno volať, lenže nikto sa im neozýval. Márne znova a znova volali na otecka a behali po lese, nikde ani živej duše.
Napokon si celí preľaknutí uvedomili, že zablúdili. Odrazu, keď vyšiel mesiac, uvideli deti v diaľke chalúpku, ktorej okná veselo svietili do tmavej noci.
Deti sa k nej s radosťou rozbehli a keď už boli celkom blízko, v prekvapení zbadali, že chalúpka je celá z perníkov. Hladné deti sa veľmi potešili. Janko vyskočil na strechu a začal lámať perníky, ktoré hádzal dole Marienke.
Lenže, dlho sa neradovali. V chalúpke totiž žila zlá ježibaba, ktorá deti chytila a zavrela. Každý deň im nosievala perníky a iné dobroty, aby si ich dobre vykŕmila.
Keď sa jej už zdali deti dosť tučné, zaviedla ich do izbietky, v ktorej mala veľkú pec a prikázala im, aby si sadli na lopatu. Chcela ich hodiť do pece a upiecť.
Chytrý Janko však povedal starene: „Babička, nikdy predtým som na takej lopate nesedel a určite to dobre neviem. Ukáž nám, ako sa na ňu máme posadiť.“ Hneď, ako si ježibaba sadla na lopatu, deti ju chytili a hodili do pece.
Janko a Marienka si potom zobrali z chalúpky niekoľko perníkov a bežali preč, čo im nohy stačili. To bolo doma radosti, keď sa živé a zdravé vrátili späť domov k oteckovi a mamičke.