y
Sedem krkavcov
V jednej chalupe hospodárili muž a žena. Mali sa čo oháňať, museli uživiť sedem detí, sedem hladných krkov.
Raz matka zarábala cesto na chlieb. Pri práci sa usmievala. Vedela, že ak bude mať z čoho urobiť chlebový kvások, bude v chalupe dobre, jej synovia nebudú mať hlad. Lenže práve v ten deň boli chlapci ako z divokých vajec. Behali po kuchyni, kričali, matku ťahali za sukňu. Keď sa matka otočila, aby synov odohnala, prevrhla diežu a chlebový kvások sa vylial.
Matka sa nahnevala: „Ste nevďační nezbedníci, aby ste všetci skrkavčeli!“ Nemala to hovoriť, jej slová vyslovené v zlobe priniesli do chalupy veľké nešťastie. V tú ranu sa jej synovia premenili na krkavce. Smutne zakrákali a odleteli preč.
V chalupe bolo smutno, keď bolo najsmutnejšie, mužovi a žene sa narodilo dievčatko. Verili, že ju dostali darom od Boha, a tak jej začali hovoriť Bohdanka. Dievčatko rástlo ako z vody, stalo sa z nej krásne dievča.
Jedného dňa našla Bohdanka v truhlici sedem kazajok. Pýtala sa rodičov, komu oblečenie patrí, a dozvedela sa o smutnom osude svojich starších bratov.
„Mamička, otecko, pôjdem do sveta a bratov vyslobodím,“ povedala rozhodným hlasom.
Rodičia jej nevyhovárali jej úmysel, vedeli, že to tak má byť. Mamička si dala dole z prsta prstienok a podala ho dcére. „Vezmi si ho, Bohdanka, podľa neho ťa bratia spoznajú.“
Bohdanka sa vybrala na cestu, kadiaľ chodila, všade sa pýtala na svojich bratov, ale ľudia len bezradne krčili ramenami. Keď nepochodila u ľudí, poprosila o pomoc Vietor. „Vietor, ty si všade bol, nevidel si niekde mojich sedem bratov zakliatych do krkavčej podoby?“ Vietor len zapískal, že bratov krkavcov nevidel.
Pýtala sa Mesiaca: „Mesiac, pastier nočného ticha, nezačul si krkavčie krákanie mojich nebohých bratov?“ Ale ani Mesiac o nich nič nepočul.
Bohdanka sa obrátila k Slnku. „Slnko, vládneš životu i smrti, ty určite vieš, kde mám svojich milovaných bratov hľadať. Prosím, pomôž mi.“ Slnku sa zapáčila Bohdankina túžba zachrániť bratov, a tak jej cestu ukázalo.
Slnečný lúč doviedol dievča do tmavého údolia. Tam objavila vchod do jaskyne. V jaskyni bolo sedem kamenných postelí, na kamennom stole ležalo sedem prázdnych misiek. Bohdanka sa zaradovala, tušila, že tu bývajú jej bratia. Ihneď sa dala do varenia a bratom uvarila kašu. Sotva naliala teplý pokrm do misiek, priletelo sedem krkavcov. Najprv chceli cudzie dievča z jaskyne vyhnať, ale akonáhle zazreli mamičkin prstienok, spoznali, že Bohdanka je ich sestra. Čierni vtáci sa premenili na mládencov. To bolo radosti zo stretnutia! Najstarší brat potom Bohdanke prezradil, ako ich môže z vtáčieho prekliatia vyslobodiť.
Hneď na druhý deň sa pustila do práce. Musela zasiať ľan, utriasť ho, z ľanovej nite utkať plátno a z neho ušiť sedem košieľok. Pri práci nesmela na nikoho prehovoriť, keby tak urobila, jej bratom by sa už nikdy nedalo pomôcť.
Holými rukami pripravila políčko, bratia krkavci potom v zobákoch priniesli ľanové semienka a Bohdanka ich zasiala. Ľan zalievala, plela, celé dni s nikým nehovorila. Neprehovorila ani vtedy, keď ľan zožala, drhla ho a vlákna potom spriadala do dlhej nite.
Jedného dňa sa k jaskyni zatúlal mladý kráľ tejto krajiny. Ako vo vytržení pozoroval krásnu dievčinu, ako pradie vlákno a usmieva sa. Ihneď sa do nej zamiloval. Bohdanke ponúkol svoje srdce. Bohdanka mu nemohla odpovedať, posunkami mu naznačovala, že nehovorí a že má neodkladnú prácu. Kráľovi nevadilo, že je Bohdanka nemá. Ponúkol jej, nech svoju prácu dokončí v bezpečí zámku, len nech sa stane jeho ženou. Aj Bohdanke sa kráľ páčil, a tak mlčky prikývla a jeho ponuku prijala.
Na zámku sa konala slávna svadba. Všetci mladému kráľovi jeho ženu priali. Aj keď nehovorila, bola milá a pracovitá. Ľuďom sa páčilo, keď sa dopočuli, že mladá kráľovná sama tká plátno. Len kráľova sestra nemala svoju švagrinú rada. Zdala sa jej zvláštna. Kráľovi sa snažila Bohdanku zhnusiť: „Nehovorí, len hrká tkáčskym stavom. Načo potrebuje toľko plátna? Na čo jej bude? Tu na zámku nikto o obyčajné ľanové šaty nestojí. Prikáž jej, nech prestane.“ Ale kráľ svoju ženu miloval, na sestrine zlé reči nedbal.
Po čase musel kráľ odísť. Panovník zo susedného kráľovstva ho požiadal o výpomoc proti lúpežným rytierom. Nerád mladý kráľ Bohdanku opúšťal, vedel, že sa jej čoskoro narodí dieťa. Zveril svoju ženu sestre a požiadal ju, aby sa o Bohdanku dobre starala. Sestra to kráľovi prisľúbila, ale svoj sľub nesplnila. Sotva sa Bohdanke narodil synček, odniesla ho preč a namiesto neho jej do kolísky podstrčila mačiatko. Vedela, že nemá kráľovná sa jej zlobe nebude priečiť. A mala pravdu.
Ako ľahko sa láska premení na nenávisť. Stačilo jedno zlé ohováranie, že je Bohdanka čarodejnica, ktorá namiesto detí rodí mačiatka, a ľudia ju začali nenávidieť. K jednému ohováraniu pridávali ďalšie: „Mlčí, nič nehovorí, ktovie, čo sa jej preháňa hlavou.“ „Je bláznivá, z plátna, čo sama utkala, teraz šije košele. Pre koho asi? Pre nášho kráľa? Ej nie, ten by si takú obyčajnú košeľu neobliekol.“ Ľudia volali po treste, nechceli mať za kráľovnú čudáčku. Kráľova sestra ich rada vypočula. Prikázala, aby Bohdanku uväznili a upálili ju ako čarodejnicu. Aj vo väzení Bohdanka usilovne pracovala. Potrebovala došiť košele, aby mohla vyslobodiť svojich bratov.
Poslednú košieľku šila, keď ju viedli na hranicu. Neprosila o život, neplakala, len rýchlo šila siedmu košeľu. Už drevo horelo, keď dokončila posledný steh. „Bratia moji milovaní, svoju úlohu som splnila, košele som ušila,“ zvolala a v tú ranu k nej priletelo sedem krkavcov. Jeden z nich niesol v zobáku košík s jej synom. Vtáky mávali krídlami a oheň uhasili. Bohdanka cez nich prehodila ľanové košele. V okamihu sa krkavci premenili na chlapcov.
Až teraz sa dobro mohlo prezradiť a zlo navždy poraziť. Bohdanka všetkým povedala, ako to bolo s dieťaťom a ako ju kráľova sestra chcela pripraviť o život. Keď sa o všetkom dozvedel mladý kráľ, ktorý sa vrátil zo sveta, neváhal a zlú sestru z kráľovstva vyhnal.
Dobre zas bolo na zámku i chalupe a dobre iste navždy zostane.
