V dome bola tajná izba, do ktorej ho pani nikdy nepustila. Muk si myslel, že by tam mohli byť nejaké poklady; zobral by si z nich niečo na cestu. Domnieval sa, že má na to právo, lebo pani mu nechcela vyplatiť sľubovanú mzdu. Raz, keď pani odišla, potiahol ho malý obľúbený psík za nohavice, ako by ho niekam volal. Muk šiel za ním. Cez malé dvierka sa dostali do tajnej izbičky. Boli tam iba staré šaty a niekoľko čudných nádob. Muk chcel si bližšie obzrieť krištáľovú nádobu, pritom mu však vypadol vrchnák a rozbil sa na márne Črepy. Uvedomil si, že teraz už musí naozaj ujsť, veď by ho pani za nešikovnosť, ako aj za vstup do zakázanej izby ubila. Rýchle sa poobzeral, či by tu nebolo niečo súceho na cestu. Zbadal veľké staré pantofle. Vlastné mal od toľkého putovania už celkom zodraté, preto si ich chytro vymenil, hoci mu veľké pantofle dobre nepriliehali. V kúte videl paličku s vyrezávanou levou hlávkou miesto rukoväte. Palička sa mu veru na cestu zíde. Potom sa už poponáhľal do svojej komôrky, obliekol si starý plášť, nasadil otcov turban, zastrčil za opasok dýku a už aj uháňal z domu a mesta, čo mu len nohy stačili.
Čoskoro zbadal, že v pantofliach je nejaká čarovná sila, ktorá ho tak hnala dopredu, že sa ani zastaviť nemohol. Keď už bol celkom vyčerpaný, zvolal na ne ako na kone: „Hó, pŕŕ, zastavte!“ A pantofle naozaj zastali. Muk vyčerpaný rýchlym behom klesol na zem a hneď zaspal. Tu sa mu vo sne prihovoril malý psík a naučil ho narábať pantoflami i paličkou. Povedal mu, že ak sa otočí tri razy na podpätku, odnesú ho pantofle rýchlo, kam si len zažiada. A palička zasa objavovala poklady. Kde bolo zakopané zlato, udrela tri razy o zem, kde striebro- dva razy.
Keď sa Muk prebudil, rozhodol sa vyskúšať psíkove rady. Keď sa otáčal na podpätkoch, niekoľko ráz spadol, ale napokon sa mu to predsa podarilo a už aj letel vzduchom s vetrom opreteky. „Chcem byt v najbližšom veľkom meste“, zaželal si a skutočne, pristál na trhovisku veľkého mesta. Mal síce paličku na hľadanie pokladov, no vo vrecku ani najdrobnejší peniaz. Rozmýšľal, ako si zarobiť. Napokon sa rozhodol, že ponúkne svoje služby ako rýchlobežec kráľovi. Prihlásil sa u kráľovského dozorcu otrokov. Keď si veľký dozorca premeral jeho smiešnu melú postavičku, pokladal ho za blázna. Muk však toľko dobiezal, až sa napokon dal prehovoriť, aby sa Muk mohol podrobiť aspoň skúške svojich schopností.
Kráľ mal rád veselé zábavy, preto zvolal v predvečer na lúku všetkých princov, princezné, dvoranov i služobníctvo. S Mukom sa mal pretekať najrýchlejší kráľov rýchlobežec. Na pokyn princeznej sa obidvaja rozbehli. Spočiatku mal kráľovský bežec náskok, letel ako šíp, ale Muk na svojich pantofliach ako víchor. Čoskoro kráľovského bežca predbehol a bol dávno pred ním v cieli. Kráľ ho naskutku vymenoval za svojho prvého bežca a sľúbil mu vysokú mzdu. Začas sa Mukovi dobre vodilo. Roznášal vždy najtajnešie odkazy kráľa a ten si ho veľmi obľúbil. Lenže túto kráľovu priazeň mu závideli ostatní dvorani, a preto strojili proti nemu úklady.
Malý Muk si chcel získať priazeň svojich protivníkov. Dopočul sa, že pred dávnym časom ukryl kráľov otec pred nepriateľmi v zámockej záhrade poklad. Muk sa rozhodol, že vyskúša čarovné vlastnosti svojej paličky. Vždy, keď večer išiel na prechádzku do parku, brával si so sebou paličku. A naozaj, raz v odľahlom kúte záhrady palička trikrát udrela o zem. Pre malého Muka nebolo ľahké vykopať na tomto mieste ťažkým rýľom hlbokú jamu. Ale vytrval a skutočne našiel hrniec plný zlatých dukátov. Časť dukátov vzal so sebou do svojej komôrky, ostatok zasa zakryl zemou. — Začal štedro rozdávať svojim nepriateľom; nazdával sa, že si ich tým získa. No čoskoro spoznal, že ozajstných priateľov zlatom nik nezíska. Obžalovali ho u kráľa, že kradne z jeho pokladov, hoci pravým páchateľom bol sám strážca pokladu. Kráľ uveril našepkávačom a dal sledovať každý krok svojho dvorného rýchlobežca. Tak sa stalo, že keď Muk minul dukáty a chcel si vybrať z pokladu ďalšie, pristihli ho pri čine strážcovia.
Muka sputnali, brniac i pokladmi vykopali a poslali ho spolu so zviazaným Mukom ku kráľovi. Pred kráľom vypovedal strážca pokladu, že Muka pristihli v záhrade, ako práve zakopával ukradnuté dukáty. Márne sa Muk bránil, že on nezakopával, ale vykopával starý poklad kráľovho otca. Nemohol to dokázať, lebo kráľov strážca pokladu zničil lístok, ktorý bol uložený v poklade. Preto kráľ uveril obžalobe a odsúdil Muka na smrť. Spútaný čakal Muk vo väzení na vykonanie rozsudku. Dúfal, že kráľ mu daruje život, ak mu vyzradí tajomstvo čarovnej paličky. Keď sa kráľ presvedčil, že palička naozaj objavila zlato, ktoré dal tajne zakopať, rozhneval sa na svojho neverného strážcu pokladu, ktorý ho nielen oklamal, ale aj sústavne okrádal. Trest smrti ho neminul, no ani Muk nezískal slobodu. Kráľ bol totiž presvedčený, že pred nim skrýva aj iné tajomstvá, najmä tajomstvo rýchleho behu.
Muk sa napokon priznal, že tajomstvo rýchleho behu je ukryté v jeho starých pantoftiach. Kráľovi však neprezradil fígeľ, ako možno pantofle v behu zastaviť. A tak, keď kráľ skúšal rýchlosť pantoflí, nemohol sa v behu zastaviť, a Muk sa mu len prizeral a nechal ho behať do úmoru, až kým kráľ neupadol a neomdlel. Keď sa kráľ prebral z mdlôb, vravel Mukovi: „Dal som ti slovo, že ti darujem život a slobodu, ak mi prezradíš tajomstvo pantoflí, ak však do dvanásť hodin neopustil moju krajinu, dám ťa naskutku obesiť. Pantofle a paličku ti však nevrátim, uložím ich do svojho pokladu.\" — Smutný a chudobný ako predtým opustil Muk kráľovu krajinu.
Na šťastie bola kráľova krajina iba neveľká, takže sa Muk aj bez zázračných pantoflí dostal už za osem hodín za jej hranica. Zmorený chôdzou zaspal v tieni figovníka. Zobudil ho hladný žalúdok. Preto vyliezol na strom a pochutnal si na krásnych veľkých plodoch. Smäd si šiel uhasiť k blízkemu potoku. Ako sa len naľakal, keď uvidel svoj zrkadlový obraz na hladine vody: narástli mu dlhé oslie uši a tučný dlhý nos. Pomyslel si: „Veru, zaslúžil som si oslie uši, veď som po svojom šťastí šľapal ako osol.“ Takto dlho smutný blúdil po lesíku, kým ho zasa nezachvátil hlad. Keďže nič iného nebolo naporúdzi, odtrhol figy z ďalšieho stromu a tu s radosťou zbadal, že velikánsky nos a oslie uši sa mu zasa stratili. Ihneď sa dovtípil, že figy z jedného stromu uštedrujú dlhý nos a oslie uši, kým plody z druhého stromu ich zasa odstraňujú.
Muk si uvedomil, že pomocou tohto ovocia nielenže bude môcť získať naspäť svoju paličku a pantofle, ale aj spravodlivo potrestať spupného kráľa. Preto naoberal z každého stromu toľko ovocia, čo len vládal, pričom dával dobre pozor, aby sa mu figy nepomiešali. Potom sa vrátil do kráľovského mesta. Učupil sa pred bránou kráľovského paláca tak, aby mu nebolo vidno do tvári a pred seba vyložil košík s prekrásnym, ale zradným ovocím. Kráľovský kuchár, ktorý vyšiel na svoju obvyklú rannú obchôdzku, sa veru dlho nejednal a s radosťou kúpil pre kráľovskú tabuľu celý kôš, lebo také krásne ovocie bolo v tom ročnom období ešte veľmi vzácne. — Muk chytro zmizol.
Na záver kráľovskej hostiny priniesol sám hlavný kuchár ako osobitnú lahôdku podnos s krásnymi figami. Kráľ kuchára za to veľmi pochválil a osobne rozdeľoval ovocie medzi všetkými stolovníkmi. Pravda, najkrajšie ovocie si ponechal pre seba a s chuťou ho zjedol. Leží aká hrôza! Kráľovi aj všetkým ostatným narástli oslie uši a veličizné nosy. Nepomáhali nijaké lieky, ani operácie — nos a uší nevedel odstrániť ani jeden z privolaných lekárov.
Bola to vhodná chvíľa pre malého Muka. Kúpil si oblek, aký nosievajú učenci, a prilepil si na tvár koziu briadku. So sebou vzal vrecúško s liečivými figami. — V kráľovskom .paláci ho prijali najprv s nedôverou. Keď však uzdravil z čudného neduhu jedného z princov, zavolal si ho kráľ a zaviedol ho do svojej pokladnice. „Vyber si, čo len budeš chcieť“ — vravel — „len ma zbav tejto zahanbujúcej podoby!“ — Muk zbadal svoju paličku a pantofle. Chytro si ich obul, uchytil paličku, strhol falošné fúzy a keď stál pred ohúreným kráľom v známej podobe, povedal mu: „Odplácal si nevďakom verné služby, zaslúžiš si preto túto odpudzujúcu podobu, ktorej ťa už nik nezbaví. Tie veľké uši ti budú denne pripomínať malého Muka!“
Keď Muk dohovoril, chytro sa otočil na podpätku a zaželal si byť ďaleko v rodnom meste. Kráľ márne volal o pomoc, Muk sa stratil voľakde v oblakoch.
Tak sa Muk vrátil do svojho rodného mesta ako svetaskúsený muž. Žil síce osamele, no ľudia, ktorí jeho príbeh poznali, cenili si jeho múdrosť a keď ho stretli, vždy ho úctivo pozdravili.
Koniec
y
