y
Falošné dukáty
Hôrni chlapci schádzali vždy po jednom -dvoch do dolín, zastavovali sa po dedinách a zbierali novinky. Vedeli o všetkom, čo sa kde robí, lebo ľud im veril a nič pred nimi netajil. Takto sa Jánošík dozvedel, že na jarmoky chodí bohatý mäsiar z Mikuláša, ktorý by všetko najradšej skúpil za päť prstov, šiestu dlaň. Práve blízko bol deň, keď mal byť vo Vrbici veľký jarmok na statok. Schodil sa naň nielen celý Liptov, ale i blízka Orava a Spiš. A tak si Jánošík povedal, že sa na tú spravodlivosť pôjde rovno sám podívať.
Ide si on, ide po hradskej na jarmok a idúcky stretne starého voliara. Voliar širokým rukávom utiera si oči a plače ako malé dieťa. I pohne sa srdce v mladom junákovi, pristaví starca a opýta sa: -Čože sa vám stalo, sváčik? Prečo tak plačete? - Akože by som neplakal, - odpovie starý voliar, - keď som svoje krásne junce predal za falošné dukáty. Nemám už vo dvoje ani pierka, ani srsti, z čohože ja len, neborák, daň zaplatím pánovi?... - A voliar plače ešte väčšmi. - Ukážte tie dukáty, - povie Jánošík.
Vytiahne voliar dukáty spoza záhrenia a vysype ich Jánošíkovi do hrsti. Postrká on nimi a načúva, ako cvendžia, potom ich po jednom kladie medzi zuby a probuje, aké sú tvrdé. A zbadá, že sú dukáty falošné. - Netrápte sa, ja vám dám miesto nich dobré - hovorí Jánošík. Vy mi len porozprávajte, ako vyzerá ten lapaj, čo vám ich vyplatil.
Odčítal Jánošík voliarovi najčistejšie kremnické dukáty a voliar sa šiel pominúť od radosti. S dukátmi v vrecku šiel potom celý šťastný svojou cestou a Jánošík tiež svojou.
Na druhý deň po jarmoku vyšiel si bohatý mäsiar včasráno na priedomie, a tu zrazu čo vidí? Na jeho vlastnej bráne sa belie lístok, poskladaný vo tri rohy, a drží ho tam krivák, zaťatý do dreva.
Vytiahne mäsiar krivák, vystrie list a číta: Ak nechceš, aby som raz dral z teba šúplaty, vymieňaj voliarovi falošné dukáty - ale hneď! Jánošík
Ale mäsiar si z lístku len posmech robil. Ani vo sne mu neprišlo na um vymieňať falošné peniaze. Bol bohatý, a preto ho kde -kto slýchal, nuž si myslel, že nad neho niet na svete nikoho. Krivák skryl do vrecka, lístok rozdriapal na márne kúsky.
O týždeň si našiel bohatý mäsiar na bráne druhý list. I ten bol pribodnutý krivákom a v to už stálo: Ty jarmokový pomätaj, už sa s tebou porátam! O tri dni - dobre pamätaj! - po dukáty prídem sám. Jánošík. Na toto už nebolo tak celkom smiechu. Ale mäsiar nezľakol sa ani teraz.
Tretieho dňa na úsvite zvolal tovarišov, učňov a sluhov a dal im takto naučenie: - Dnes celý deň budete stráž držať vonku. Pristavte každého pobehaja, čo pôjde okolo, a ku mne do domu nedajte vojsť nikomu!
A tak i bolo. Stráž tu stála na každom treťom kroku a bohatý mäsiar sa cítil vo svojom dome, akoby sedel v kamennom hrade na sedem závor zamknutom. Hodina sa vlečie za hodinou - a Jánošík len nechodí. mäsiar bol už ako v siedmom nebi. Chodí po izbách a hovorí si: „Akiste sa dozvedel, a teraz sa bojí, že tu zle obstojí.“
Pomaly odbila na veži dvanásta, potom jedna - a keď udrela druhá, odrazu len zaduní most a kde sa vezme, tam sa vezme, pred mäsiarskym domom zastane panský koč. V koči zapriahnutá štvorka koní, ktoré ani vietor nedohoní. Vysoko na prednom sedadle sedel kočiš. Chlap urastený, fúzy vykrútené.
Z koča vystúpil krásny, bohato vyobliekaný mladý pán a zamieri rovno do mäsiarovho domu. Stráž v prvej chvíli ani nevedela, čo má robiť. Mala chytať pobehajov, a nie takých urodzených pánov.
Mäsiar len čo zazrel pred sebou takého veľkého pána, vyskočil mu oproti a začal sa pred ním klaňať, odprosovať za takéto nepríjemné privítanie. Ale to vraj všetko len pre toho zbojníka Jánošíka. V liste mu pohrozil, že dneska príde, nuž on ho takto čaká. Urodzený pán mu všetko milostivo odpustil a pritom sa srdečne smial. Napokon povedal: - Len toho niktoša poriadnym papekom privítajte! Čože sa ho vy, bohatý mešťan, máte báť!
Potom urodzený pán rozprával, že onedlho bude mať svadbu, na ktorú povolá veľa panstva, a rád by na ňu kúpil dáke junce. Mal dosť i svojich, ale keď sa dopočul, že v celej stolici niet krajších, ako opatruje mäsiar vo svojej maštali - tak prišiel za ním.
Len čo mäsiar počul, že by mohol dobre zarobiť, bol k pánovi samá ochota. Hneď ho zaviedol do maštale a tam mu ukazoval jeden kus za druhým. Maštaľ bola veľká a statku v nej plno, takže trochu potrvalo, kým sa zastavili pri ostatnom páre. Boli to dva krásne sivé junce. Mäsiar ich ťapkal po stehnách a hovoril: - Tieto dva junce som kúpil na vrbickom jarmoku. Pozrú len, pán urodzený, ako sú zažité na liptovských holiach. Kto tie kúpi, dobre kúpi. A boli to práve junce chudobného voliara. Urodzený pán povedal „tak ich teda ja kúpim“ a viac ani slova o tom. Ani sa potom nejednal a pristal hneď na takú cenu, akú mäsiar povedal. A ten veru poriadne zapýtal. A mäsiar si myslel: „Poznať, že je to naozaj veľký pán! Iste má dukátov plnú truhlicu.“ Len potom veľmi ľutoval, že nezapýtal aspoň raz toľko. Keď sa dohodli na cene, pobrali sa do domu kúpu zapiť.
No sotva vojdú do izby, urodzený pán odrazu zvrtne kľúč v zámke, vytiahne dve pištole a skôr, ako sa prekvapení mäsiar stihol spamätať, namieri pištole naňho a hovorí: -Tak už som tu! Prišiel som po tie dukáty sám, ako som napísal. A nekrič, lebo budem strieľať. A bol to Jánošík. No mäsiar veru nemohol kričať, ani keby ako bol chcel. Hlas ho neposlúchal: ostal mu od strachu zavrznutý kdesi na dne hrdla. I nohy sa pod ním triasli.
Jánošík ďalej pokojne vraví: - Sem všetky dukáty, pravé i falošné! Odomyká mäsiar stolovinu, a nemôže kľúčom trafiť do dierky. Keď pobiede ju otvorí, z priečinkov na stôl vysýpa zlaté peniaze: na jednu hŕbu pravé, na druhú falošné. A zakaždým, keď ruky začali ustávať, stačilo pištoľ pripomenúť, a už sa aj mihali.
Keď priečinky ostali prázdne, Jánošík vsypal dobré dukáty do jedného, falošné do druhého mešca a skryl ich vo vreckách. Keď už držal kľučku, obrátil sa k mäsiarovi ešte raz a povedal: - Dobre že si zapamätaj! Ak sa dozviem, že ľud ešte vždy zdieraš a platíš mu takýmito plieškami, našúľam z nich klincov a nabijem ti ich do piat! A mäsiar už vedel, že Jánošík nesľubuje do vetra.
Ako Jánošík sem prišiel, tak odtiaľto odišiel: na koči ťahanom štvorkou. Leteli tátoše ako vo víchre, kolesá koča sa naháňali a spievali: Krúťte sa, kolesá: toč-toč-toč, po ceste ženie sa koč-koč-koč a v tom koči sokol biely, akého tu nevideli - sokol biely, sokolík, hôrny chlapec, Jánošík: toč-toč-toč! A keď hrmeli po brvnách mosta ponad Váh, Jánošík sa v koči postavil a všetky falošné dukáty zahodil pod most do krútňavy. Tam ony zalezú navždy a len ryby ich za čas budú vídať.
Mäsiar sa náramne hanbil, preto o tejto návšteve nikomu slova nepovedal. Neviem, či to vtáci vyštebotali, či vietor poroznášal - ale o krátky čas sa o tom už široko-ďaleko hovorilo. Babky to vyprávali vnúčencom, keď sa páralo perie, i mládenci dievkam na priadkach. A všetci sa z toho tešili a smiali sa na nadutom mäsiarovi. Ale o Jánošíkovi a jeho hôrnych chlapcoch skladali takéto utešené pesničky: A veru to liešťa, to zelenô liešťa - dajže, Bože, dajže hôrnym chlapcom štestia! Dajže, Bože, štestia zrána i zvečera, a to takou mierou, akou nám on merá. Merá nám on, merá dukáty z klobúka, červenú angliu od buka do buka.
