y
Prvý deň v škôlke
Karolka do štyroch rokov opatrovala stará mama. Chodila s ním na prechádzky a na návštevy k príbuzným a známym. Ani stará mama, ba ani ujovia a tety neboli už mladí. Hovorili spolu zväčša o takých veciach, ktorým Karolko nerozumel a ktoré ho ani nezaujímali. Iba občas sa Karolko dostal medzi deti. Bolo to vtedy, keď ho stará mama alebo mamička vzali do bábkového divadla. Karolko sa v divadle cítil ako v detskom raji. Boli tu samé deti, všade sa ozýval detský džavot, v ktorom zanikli hlasy mamičiek, oteckov i starých mamičiek. Keď raz Karolko videl, ako pekne pochodujú do parku deti zo škôlky, veľmi im to závidel. O škôlke počul iba dobré chýry. Hovoril o nej susedov Miško, ktorý už od malička nosí okuliare ako nejaký lekár, a preto netrepe dve na tri. „V škôlke,“ hovoril Miško, „je plno hračiek. Deti si tam môžu z plastelíny vymodelovať, čo len chcú. Vierka tak isto rada navštevuje škôlku. Aj ona nosí okuliare. Vymodelovala vraj z plasteliny takú žabu, ktorá vyzerala ako živá. Iba kŕkať nevedela. Deti v škôlke tancujú, spievajú a obědujú ako dospelí pri stolíkoch. Nikto nikoho do jedla nenúti, a predsa to deťom, chutí. Karolko každý každučičký deň prosil mamičku, aby ho dala do škôlky. Starej mame sa to veľmi neľúbilo. Jedného dňa ju ustavičné Karolkove prosby vážne nahnevali. Povedala, že sa vráti na dedinu, kde si starých ľudí viac vážia, a nech si Karolko chodí do škôlky. Svoje rozhodnutie stará mať aj uskutočnila. Jedného dňa ju vyprevadila mama na stanicu a keď sa vrátila, odviedla Karolka do škôlky, kde ho už predtým bola zapísať.
Keď prišli do škôlky, bola tam už hŕba detí. Privítala ich súdružka učiteľka a po nej dve dievčatá. Jedno povedalo, že sa volá Zuzka a druhé Anka. Aj Karolko im povedal svoje meno. Nezabudol pripomenúť, že je veľmi rád, že už bude chodiť do škôlky a že mu mama kúpila nové papuče, aby sa mohol prežúvať.
Anka pomohla Karolkovi vyzliecť kabátik a zavesila ho na vešiak na stene, pri ktorom bola namaľovaná loď. Karolko s tým súhlasil, lebo sa mu lode vždy ľúbili. Hovoril, že keď vyrastie, bude z neho odvážny námorný kapitán. Kapitánsku čiapku už má doma v starej skrini. Potom si ju iba vykefuje a bude ako nová. Anke sa Karolko pre jeho odvahu veľmi zapáčil. Priznala sa mu, že vodu, najmä studenú, nemá veľmi rada. Radšej by chcela lietať po vesmíre na kozmickej lodi. Povedala mu, že spolužiak Cyrilko, ktorý už v septembri pôjde do riadnej školy, robí doma veľkú kozmickú loď. Stavia ju zo starého detského vozíka a zo starého vedra na uhlie. Keď bude kozmická loď hotová, vezme na prvú cestu okolo Zeme ju, Anku. Už si ju aj poznačil na prvé miesto. Písať Cyrilko síce ešte nevie, preto namaľoval do písanky dva copy a hovoril, že je to Anka.
Miško vôbec neklamal. V škôlke bola hromada hračiek. Boli tam žeriavy, traktory, lode, lietadlá, všelijaké stavebnice, mackovia, veľkí i malí, a bábik viac ako dievčat. Karolkovi sa zapáčila veľká stavebnica. Poprosil o ňu súdružku učiteľku a ona mu ju požičala. Začal stavať veľký, poschodový dom. Určite ste zvedaví, kto v tom dome bude bývať. Poviem vám to, ale neprezraďte nikomu, lebo ináč by sa Karolko veľmi nahneval. Na prízemí bude bývať Anka a na poschodí Zuzka. Karolko byt na suchu veľmi nepotrebuje, lebo bude lodný kapitán. Kapitáni sa najlepšie cítia na lodi.
„Každá vec musí mať svoje miesto,“ hovorievala deťom súdružka učiteľka, „ináč by bol všade neporiadok.“ Po skončení hry deti preto poukladali hračky na tie miesta, odkiaľ ich vzali, a šli sa poumývať. Veľké školské hodiny ukazovali dvanástu. Hodiny už poznali mnohé deti. Blížil sa čas podávania obedov.
Deti si pekne posadali okolo stolíkov a čoskoro dostali obed. „Pri jedle sa nerozpráva,“ napomenula Zuzka Karolka, keď jej chcel čosi povedať. Karolko jej to preto dopovedal až po obede. Hovoril, že mu obed veľmi chutil a že by bol rád, keby mu dali ešte dve-tri dukátové buchtičky. „Chod k tomuto okienku,“ vysvetlila mu Zuzka, „a vypýtaj si tam „repete“. No len choď, neboj sa, určite ti dajú. Karolko šiel a dostal až päť dukátových buchtičiek. Ej, ale mu chutili! Také buchtičky ani jeho mamička nevie uvariť.
Po obede je zdravý kratučký spánok. Ak neveríte, spýtajte sa lekára, on vám to vysvetlí. Keď deti spia, v škôlke zavládne úplné ticho. Ozýva sa iba jednotvárny tikot hodín, ktorý každého uspáva.
Keď deti popoludní vstali, pozdravil ich hrdina bábkového divadla, malý Janko Šúľanka. Hovoril, že blúdil po svete a že bol aj v Kocúrkove, kde vraj mraky majú priviazené na špagátoch. Keď chcú, aby pršalo, potiahnu za špagát a prší ako z riečice. Zajace tom vraj naháňajú psov a ryby tam tak pekne spievajú ako u nás vtáčiky.
„Never Jankovi Šúľankovi, ten tára dve na tri,“ šeptá Karolkovi Julka. Kocúrkovo vôbec nejestvuje. To iba o hlúpych ľuďoch hovoria, že prišli z Kocúrkova.
Potom prišla chvíľka hier a spevov. Hra na zajace sa Karolkovi veľmi zapáčila, iba to sa mu nepozdávalo, že on sám bol stále zajacom.
Vlk síce nevyzeral veľmi strašne, ale horšie to už bolo s chytaním. Vlk vedel veľmi dobre behať a Karolko ho nemohol chytiť. Karolkovi trvalo veľmi dlho, kým chytil vlka, ale potom sa už vyslobodil z ponižujúcej zajačej úlohy.
Deti sa tak vžili do veselých hier, že ani nezbadali, ako sa deň schýlil ku koncu. Začali prichádzať rodičia a odvádzali si deti domov. Prišla aj Karolkova mamička. Karolko bol už na konci ulice, keď počul, že ho ktosi volá. Obzrel sa. Volal ho Cyrilko, budovateľ kozmických lodí. Vybehol pred škôlku a volal za Karolkom, aby nezabudol zajtra zase prísť do škôlky. „Prídem, istotne prídem, Cyrilko!“ odpovedal mu Karolko, veď v škôlke je veľmi dobre a veselo. Do videnia! „Do videnia, Karolko!
