y
O hlúpom Peciválovi
Bolo to kedysi dávno, keď v každej chalupe mali plno detí. Synovia pomáhali otcom orať polia, siať a žať obilie, dcéry boli po ruke svojim matkám. Z tých čias nám zostalo rozprávanie o troch bratoch. Prví dvaja sa mali čulo k svetu, bolo ich všade plno. Ten tretí len ležal na peci, a tak mu začali hovoriť Pecivál. Nevadilo mu to, pretože rád z pece pozoroval, čo sa okolo neho deje. A že nebol ako jeho bratia, že moc nehovoril, mysleli si, že je hlúpy.
Otec hospodár mal veľkú starosť. Niekto mu na poliach ničil úrodu. Poslal teda svoje troch synov, aby ovsené pole v noci strážili. Prví dvaja bratia osedlali kone, do batohov nabrali jedlo a pitie a bujaro sa vydali strážiť. Pecivál si do vrecka strčil krajec chleba a pomaly sa za nimi vliekol. Keď došiel k poliam, bratia už mali rozložený oheň, posilňovali sa pečienkou. Brata nepozvali, nech si hlupáčik poradí sám. Pecivál bol zvyknutý pozerať sa na svet z výšky, a tak si vyliezol na starú hrušku, ktorá rástla vedľa políčka.
Celú noc sa nedialo nič. Až takto k ránu, keď pán mesiac zakýval svojim hviezdnym cylindrom slnku na pozdrav, prileteli na pole tri kone. Obilie sa pod konskými kopytami lámalo. Prví dvaja bratia spali, nič nevideli, ten tretí sa všetkému čudoval. A začudoval sa ešte viac, keď jeden koník pricválal k hruške a začal sa o kmeň stromu škriabať. Pecivál na nič iné nečakal a hop - už sedí koníkovi na chrbte, že ho skrotí a dovedie otcovi. Tomu sa to nepáčilo. Zaerdžal, vzopäl sa, behal tam a späť, chcel sa Pecivála zbaviť. Pecivál sa ho ale nepustil.
Konečne sa kôň unavil. Zostal stáť, obzrel sa na Pecivála a prehovoril ľudským hlasom: „Dobre si sa držal, vytrval si. Teraz ma pusť a darujem ti svoju uzdu. Keď ňou zatrepeš a povieš: ,trasiem teraz konskú uzdičku, túžbu mám len maličkú, splň sa mi želanie, splň sa hneď, koníček, k dobrému ma veď,' pribehnem a prianie ti vyplním.“ Bolo dohodnuté, kôň dostal slobodu a Pecivál čarovnú uzdu. Doma nikomu nič nepovedal. Otec sa na synov hneval, že obilie neustrážili. Ale pretože od tej noci už poliam nikto neškodil, synom čoskoro odpustil.
V kráľovstve, v ktorom Pecivál s bratmi žíl, mali princeznú na výdaj. Kráľ sa rozhodol, že chce pre svoju dcéru ženícha zdatného a udatného. Nechal vyhlásiť, že ruku princeznej dostane ten, kto na koni vyskočí až oknám komnaty krásnej princeznej. Odvážni mládenci z celého kráľovstva hneď začali sedlať kone. Medzi nimi aj peciválovi bratia. Len hlupáčik Pecivál koňa nemal, a tak si osedlal prasiatko a vydal sa na ňom na zámok. Bol všetkým na smiech. Aj on sa smial, vedel prečo. Pod košeľou schovával čarovnú uzdu.
Sotva došiel za dedinu, vytiahol uzdu a povedal: „Trasiem teraz konskú uzdičku, túžbu mám len maličkú, splň sa mi želanie, splň sa hneď, koníček, k dobrému ma veď.“ V tú ranu bol u neho čarovný koník. „Prial by som si medeného koňa, ktorý ma až k princezniným oknám vynesie,“ požiadal Pecivál. Koníček hrabol kopytom a v tú ranu tu bol kôň. K medenému koni dostal Pecivál aj medené brnenie. Na zámku kôň vyskočil tak vysoko, že Pecivál mohol princeznú, ktorá sa pozerala z okna, pobozkať na čelo. Tá mu na oplátku venovala zlatý prstienok.
Nikým nepozorovaný vrátil sa Pecivál domov. Kráľ chcel spoznať smelého rytiera, a tak na druhý deň dal vyhlásiť rovnakú úlohu. Zase sa našli mládenci, ktorí na zámku hľadali šťastie. Aj Pecivál opustil svoju pec a išiel na prasiatku za humná, aby tam koníka poprosil o strieborného koňa a strieborné brnenie. „Trasiem teraz konskú uzdičku, túžbu mám len maličkú, splň sa mi želanie, splň sa hneď, koníček, k dobrému ma veď.“ Koník zadupal a dal mu, o čo ho požiadal. Pecivál potom na striebornom koni vyskočil až k princeznej, pobozkal ju na líčko a dostal od nej zlaté jabĺčko.
Ako Pecivál prišiel, tak aj odišiel. Nielen kráľ, ale aj princezná sa divila, že sa im rytier vyhýba. Ale kde ho hľadať? Kráľ teda aj tretíkrát nechal vyhlásiť rovnakú úlohu. A zase prišlo mnoho ženíchov, lenže ani jednému sa nepodarilo vyskočiť až k princezniným oknám. Medzitým Pecivál na medzi za dedinou prosil koníčka o zlatého koňa a zlaté brnenie. „Trasiem teraz konskú uzdičku, túžbu mám len maličkú, splň sa mi želanie, splň sa hneď, koníček, k dobrému ma veď.“ Čarovný koník, pohodil hrivou a prianie mu splnil.
Na zlatom koni a v zlatom brnení hnal sa Pecivál k zámku. Vpred ho hnala túžba uvidieť princeznú. Kôň sa ako vietor vzniesol vysoko k oknám. Pecivál pobozkal princeznú na pery a vzal si od nej zlatú šatku. Zamával princeznej šatkou na pozdrav a zlatý kôň ho odniesol preč. Na zámku bolo hneď rozruch. Zamilovaný už nie je iba Pecivál, ale aj princeznej srdiečko láskou len tak horí. Múdry kráľ vedel, ako láska, ak je nešťastná, bolí. Ihneď sluhom rozkázal, aby mládenca v zlatej zbroji našli.
Strážcovia chodili od chalupy k chalupe, vypytovali sa na hrdinu. Pýtali sa aj gazdu, chceli si pozrieť jeho synov. Keď prišla reč na Pecivála, bratia sa rozosmiali. „Je to hlupák, na peci len leží, miesto koňa osedlá si prasa.“ Bratia chytili pecivál za nohy, že ho z pece stiahnu dole. Ako ťahali, roztrhli mu vrecko, z ktorej vypadli zlaté dary. Strážcovia odviedli Pecivála na zámok. Aj keď bol v biednych šatách, princezná ho spoznala. Podala mu ruku, Pecivál jej podal tú svoju. A boli svoji a svoju zostali, kým ich smrť nerozdelila.
