y
OBUŠOK Z VRECA VON!
V chalupe s deravou strechou žila žena - práčka. Zle sa jej vodilo. Popri praní bielizne sa musela postarať aj o troch synov - Toníka, Vaška a Frantíka. Chalani rástli, ale do zdatných chlapov mali ešte ďaleko. Mama si robila starosti. Z toho mála, čo za vypranú bielizeň dostala, sotva uživila jeden krk, nieto ešte štyri. Bieda si podávala dvere s núdzou, chlapci mávali hlad. Práčka bola zúfalá.
Keď sa už to biedne žitie nedalo vydržať, najstarší Tonik rozhodol: „Mama, pôjdem do sveta. Možno tam nájdem šťastie a kus z neho donesiem aj domov.“
Mama synovi cestu nevyhovárala. Odkrojila krajec chleba z bochníka a dala mu svoje požehnanie.
Tonik išiel, kam ho nohy viedli. Veril v dobrých ľudí, a tak keď uvidel pri medzi starčeka, posadil sa k nemu, že sa spolu porozprávajú.
Dedovi nebolo dvakrát do reči. Takýto smútok Tonik poznal, a preto podal deduškovi krajec: „Najedzte sa, dedko, hneď vám bude veselšie.“
Dedo uštipol kúsok z chleba a usmial sa. „Je mi veselšie. Stretol som chlapca, ktorý má dobré srdce. Máš málo, skoro nič, napriek tomu si sa o to so mnou rozdelil. Na oplátku sa teraz ja budem deliť s tebou.“
Starček vytiahol z vrecka biele plátno, rozprestrel ho a zašepkal: „Obrúsok, prestri sa.“
V tú ranu sa na ňom objavil tanier s voňavým pečeným mäsom. Tonik sa nestačil diviť. „Na čo čakáš, jedz,“ nabádal ho starček. Keď Tonik dojedol, starček mu obrúsok dal.
Tonikovi bolo do skoku. Aj keď sa domov ponáhľal najkratšou cestičkou, čoskoro ho zastihla tma. Hľadel, kam by hlavu zložil, a potom si všimol hostinec. Neváhal a vstúpil.
Hostinský bol zlý muž, chlapec ako za groš nožík sa mu nepáčil. „Čo tu chceš? Ťahaj, odkiaľ si prišiel!“ oboril sa na chlapca.
„Ej nevyháňajte ma,“ ozval sa Toník, „keď ma necháte v hostinci prespať, kráľovsky vás pohostím.“ Aby Tonik dokázal pravdivosť svojich slov, vytiahol obrúsok a rozkázal mu, aby sa prestrel. Obrúsok hneď dával, o čo si povedal. Na stole zavoňala pečená hus, knedle s kapustou, pivo, buchty a koláče.
Hostinského do jedla dvakrát ponúkať nemusel. Jedol a celý čas myslel len na to, ako by obrúsok získal. A vymyslel to podľa svojho rozumu - keď Tonik zaspal, kúzelný obrúsok mu vymenil za obyčajné plátno.
Chlapec sa šťastne vrátil domov. Už od dverí volal, že má niečo, čím nadobro vyženú hlad z domu. Položil obrúsok na stôl a radostne rozkázal: „Obrúsok, prestri nám klobásky, jaterničky, pečené mäso, koláče a niečo na zapitie.“
Lenže obrúsok nič neprestrel. Chudák Tonik ním mával, desaťkrát ho obrátil, prosil aj klamal – nestalo sa nič.
„Mali sme hlad, tak teda tú hladnú pesničku budeme pískať ďalej,“ vyhlásila mama. Mávla rukou a išla za svojou prácou.
Po čase sa do sveta vydal prostredný syn Vašek. Išiel rovnakou cestou ako jeho starší brat. Niet divu, že aj Vašek uvidel na medzi starčeka. „Ej čože, dedo, nohy vás už nenesú?“ spýtal sa. „Nenesú, chlapče, nenesú,“ pritakával dedko.
Vašek odlomil zo stromu silný konár, urobil z neho palicu a podal ju dedovi. Starček sa z jednej strany opieral o palicu, z druhej o Vaška. Spoločne tak prešli kus cesty.
„Že si mi, chlapče, uľahčil cestu, odvďačím sa ti.“ Dedko zapískal, v tú ranu na ceste stál šedý somárik. „Je tvoj,“ vyhlásil dedo.
„Čo budem robiť so somárom? Po vlastných nohách šíry svet lepšie prejdem,“ bránil sa Vašek.
„Ber, Vašek, ber. Nie je to obyčajný somár, keď mu rozkážeš: ‚Somárik, otras sa!', nasype ti plné vrecko zlatiek.“ Starček dopovedal a zmizol.
Vašek vyskočil na somárika, a že s ním pôjde domov, tam sa uvidí, či dedo neklamal. Avšak aj jeho zastihla noc a rozhodol sa, že prespí v hostinci. Hostinský nebol len zlý, ale aj veľmi chamtivý muž, pocestný na somárovi sa mu vôbec nepáčil. "Ťahajte odtiaľto, darmožráči."
„Ej nevyháňajte nás,“ ozval sa Vašek, „za posteľ s teplými perinami a voňavú stajňu vám kráľovsky zaplatím.“ Potom rozkázal somárikovi, aby sa otriasol. V tú ranu sa zo somárika začali sypať zlatky. Vašek ich pozbieral, zacinkal nimi v dlaniach a hneď bol váženým hosťom, ktorého si hostinský považoval.
Ale sotva hosť zaspal, chamtivý hostinský zázračného oslíka vymenil za obyčajného.
Chlapec sa šťastne vrátil domov. Už od dverí volal, že má niečo, čím nadobro vyženú biedu z domu. Zaviedol somára do izbice a rozkázal mu: „Somárik, otras sa, nech si môžeme opraviť strechu nad hlavou.“
Lenže somárik sa neotriasol, ani jedna zlatka necinkla. Chudák Vašek ho hladil, za uši ťahal, prosil aj klamal, nestalo sa nič.
„Mali sme biedu, tak teda tú biedu s núdzou budeme trieť ďalej,“ vyhlásila mama, mávla rukou a išla prať namočenú bielizeň.
Voda v rieke tiekla, ako by sa ani nič nestalo. Stalo sa však, stalo sa. Najmladší Frantík si začínal dávať dve a dve dokopy. „Tak sa mi zdá, bratia, že sa nám stala veľká nespravodlivosť. Pôjdem a dám to všetko na poriadok.“
Tonik s Vaškom sa Frantíkovi smiali, že mladé vtáčiky majú zostať sedieť doma v hniezde. Ale on iné nechcel, len že pôjde. A išiel rovnakou cestou ako jeho bratia. Aj on stretol starčeka, a ako bol plný odhodlania popasovať sa s ľudskou zlobou, všetko dedkovi povedal.
Starček pokýval hlavou a podal mu vrece s obuškom. „Nuž čože, odvaha ti nechýba, keď ale s dobrým slovom nepochodíš, požiadaj obušok o pomoc. Stačí povedať: ‚Obušok, z vreca von!' a on už pomôže spravodlivosti pomôže“
Frantík poďakoval, vzal deduškov dar a namieril si to rovno do hostinca.
Otvoreným okienkom chlapec videl, ako si zlý a chamtivý hostinský užíva ukradnuté dary. Sedel za stolom, jednou rukou sa prehrabával v kôpke so zlatkmi, v druhej držal pečené stehienka a napchával sa do prasknutia.
Frantík zvolal: „Pán hostinský, hovorím vám po dobrom, vráťte, čo ste vzali mojim bratom.“
Hostinský sa zamračil, k zlobe a chamtivosti sa mu do srdca nasťahovalo aj klamstvo. „Nebudem vracať, čo je moje. A ťahaj odtiaľto, inak uvidíš!“ Rozohnený hostinský sa zahnal po Františkovi.
Ten odskočil, rozviazal vrece a hop, obušok vyskočil a začal vykonávať spravodlivosť. Zlému, chamtivému, klamárovi hostinskému obušok naložil.
„Au, auvej,“ jačal hostinský, „všetko vrátim, úplne všetko.“ František otvoril vrece a obušok sa doňho poslušne schoval.
Toník aj Vašek brata nedočkavo vyzerali. Veľmi sa divili, keď videli, ako sa vracia na somárovi a zvesela na ne máva kúzelným obrúskom. „Koniec hladu, koniec biede, koniec hnevu, koniec krivde, čaká nás dobré žitie, bez hádok a snáď aj bitia.“
Doma František schoval vrece s obuškom hlboko do truhly. Veril, že už ho nikdy nebude potrebovať.
Nepotreboval, a nepotrebovali ho ani mama s bratmi. Dobre sa im žilo. A ak neumreli, šťastne si užívajú dedove dary až dodnes.
