y
Čert a Káča
V jednej dedine mali dievča menom Káča a tá bola veľmi papuľnatá. Čo na tom, byť papuľnatý nie je zlá vec, ale keď to dedinské dievčisko ústa snáď nikdy nezatvorilo. Keby aspoň to jej rozprávanie bolo pekné a dalo sa počúvať, lenže nebolo. Milej Kačenke sa nikdy nikto s ničím nezavďačil. Za milým úsmevom hneď videla úškľabok, za pekným slovom tušila faloš. Podľa seba posudzovala iných. A preto, že v nej dobrého bolo len ako štipky soli do polievky, nápadníci sa jej vyhýbali. Kto by tiež stál o ženu, ktorá dňom aj nocou nadáva a papuľuje?
Lenže Káča už mala roky na vydaj. „Predsa nezostanem na ocot, veď som dievča ako lusk, chalúpku mám, políčko ako z obrázku, to by tak bolo, aby o takú dievčinu ako som ja nikto nestál,“ povedala si Káča a vyparádila sa na muziku. V krčme muzikanti vyhrávali jednu skočnú za druhou. Iné dievčiny išli z kola do kola, len papuľnatú Káču k tancu nikto nevyzval. A že Káča sedela v kúte ako zabudnutá metla, tetky klebetnice mali hody. Káča si vzdychla: „Ako ja by som rada tancovala! Pokojne by som sa v kole natriasala aj so samotným čertom.“
Niektoré želanie sa plní veľmi rýchlo. Sotva Kačenka vyslovila túžbu zatancovať si s čertom, rozleteli sa dvere a do sály vstúpil poľovníček. Nikto ho nepoznal, ale mládenec to bol na pohľadanie. Poľovnícky klobúčik pekne na stranu, tmavé fúzy samý lesk, čierne oči pichľavo hľadali tanečnicu. Však sa nejedna dievčina na neho ľúbezne usmiala. Lenže poľovník si prišiel zatancovať s Káčou. Vytiahol ju z kúta, cinkol zlaťákom a nechal si zahrať sólo. Kačenke šťastím a radosťou jasalo srdce. Konečne má tanečníka, na ktorého tak dlho čakala.
Točí sa, točí čert s Káčou v kole, točí sa rýchlo a rýchlejšie. Káči sa motá hlava, ale tanečníka sa drží ako kliešť. „Ale kdeže, mládenček, teba sa nepustím, s tebou sa pretancujem hoci do samotného pekla,“ hovorí si papuľnatá Káča. Poľovnícky mládenček sa na ňu usmial, a ako by jej čítal myšlienky, zašepkal jej do ucha: „Keď do pekla, tak do pekla, tvoje želanie je aj mojím prianím.“ Podpätkami dupol o podlahu a fúč- bol aj s Káčou preč. V krčme po nich ostal len dym. Ľudia sa zľakli, ale hneď sa dovtípili, že si Káču za papuľnaté reči odniesol čert.
Sotva čert pristál s Káčou v pekle, začala mela. Čerti ťahali Káču za sukňu a posmievali sa jej. Ale to nepoznali Káču! Tá si nič nenechá ľúbiť od ľudí, nie to ešte od čertov. Tu jedného buchla, tu druhému stúpila na chvost, na tretieho urobila bububu, až sa zľakol. Čert mládenec chcel Káči dohovoriť, aby im v pekle nezavádzala nové poriadky, aby des a hrôzu nechala na čertoch a sama sa bála a hriechy spytovala, ale Kačenka na neho urobila dlhý nos a skočila mu na chrbát. „Spolu sme tancovali na zemi, spolu budeme teraz tancovať aj v pekle.“
Najvyšší pekelník sa na čerta nahneval: „Prac sa mi z očí a nevracaj sa skôr, kým sa Káči nezbavíš.“ Chudák čert sa s Káčou na chrbte trmácal zase späť na zem. Sľuboval jej hory doly, len nech sa ho pustí. Ale Káča bola tvrdohlavá, nepustila sa ho. Čert poľovník dobehol až na lúku, kde mladý ovčiar pásol ovce. „Dobrý muž,“ zaprosil čert, „pomôž mi od zlej Káči, ak ju ponesiem ešte chvíľu, padnem do mdlôb.“ Ovčiar sa zľutoval. Nastavil Káči chrbát, nech si preskočí. Kačenke bol ovčiar milší než čert, a tak sa ovčiarskeho kožucha s chuťou chytila.
Pretože ovčiar jedol vtipnú kašu, vedel si dať s Káčou rady. Išiel na most, ktorý viedol cez potok. Nenápadne si rozopol kožuch, vytiahol z rukáva najprv jednu, potom aj druhú ruku a žblnk. Hodil milú Káču aj s kožuchom do vody. Voda vzala papuľnatú a odniesla ju do iného kraja. Poľovník ovčiara od radosti objímal a ďakoval mu. „Aj čo je ma do tvojej vďaky, keď som prišiel o ovčiarsky kožuch,“ hneval sa ovčiar. Poľovník nadvihol klobúčik a ukázal mu čertove rohy. „Čert dlhy nerobí. Čoskoro dostaneš takú odmenu, že si budeš môcť zaobstarať, čo budeš chcieť.“ Luskol prstami a zmizol.
Keď bol mesiac vo svojej polovici, objavil sa pred ovčiarom čert a povedal: „Je načase, aby som ti zaplatil. Zajtra si prídem pre vášho kniežacieho pána. Až ho ponesiem cez nádvorie, pristúp ku mne a vykríkni:, Odíď, lebo bude s tebou zle!“ Kniežacieho pána potom pustím a ty si od neho necháš vyplatiť vrece zlatiek. Ovčiar sa poškrabal na hlave. „Ja že mám zachrániť nášho kniežacieho pána? Veď je to človek chamtivý a zlý. Veľmi sa čudujem, že ho peklo nechce.“ Čert sa usmial. „Ale chce. Veď keď bude mesiac v splne, zase si pre neho prídem, a tentoraz ho od pekla nič nezachráni.“
Ovčiar urobil, ako mu čert poradil. Za to, že svojho pána od pekla uchránil, dostal bohato zaplatené. Lenže pán knieža mal vo svojich službách zdatného hvezdára, ktorý mu prezradil, že ho peklo neminie. Kadiaľ chodil, tade pán premýšľal, ako to s čertom zaonačiť. Potom si nechal zavolať ovčiara a úpenlivo ho prosil, aby ho aj tento raz zbavil čerta. „Nuž, pane, to je ťažká vec,“ povedal ovčiar. „Vy ste moc veľký hriešnik a takým sa peklo neodpúšťa.“ Pán knieža kľakol pred ovčiarom a sľúbil mu, že sa polepší, len nech ho zachráni.
Ovčiar bol dobračisko. Pomohol čertovi od Káči, pomôže aj pánu kniežaťu od čerta. Nadišiel spln a čert si pre pána prišiel. Ten plakal, nariekal, bedákal. Tu k nim pristúpil ovčiar a zakričal: „Uteč, čert, lebo bude s tebou zle!“ Čert sa na neho oboril: „Prečo ma zdržuješ? Hriešnik patrí mne!“ „Blázon, nejde mi o pána,“ ohradil sa ovčiar, „ale objavila sa tu Káča a pýta sa na teba.“ Do čerta ako keby strelili. Pustil kniežacieho pána a zmizol. Pán knieža potom spravil ovčiara svojim radcom a ten mu radil tak dobre, že pán knieža svojimi dobrými skutkami svoje dávne hriechy bohato odčinil.
