y
Kocúr v čižmách
Starý mlynár zanechal svojim synom mlyn, pole a kocúra. Bratia sa o dedičstvo podelili podľa svojho úsudku. Najstarší si vzal mlyn, prostredný pole a na najmladšiemu zostal kocúr. „Bratia, keď sa vy dvaja spolu dohovoríte, môžete ďalej hospodáriť, ale čo si mám ja počať s kocúrom?“ Horekoval najmladší. Ale tí dvaja len mávli rukou. „Kocúr je chytrák, keď ho naučíš skákať cez obruč, môžeš ho ukazovať na jarmokoch.“ Najmladší brat zaplakal, nemyslel si, že má bratov lakomcov. Ale nikto sa ho nezastal. Preto vzal kocúra a vydal sa do sveta.
Keď už boli veľký kus cesty za rodnou vieskou, kocúr prehovoril: „Nebuď smutný, môj pane, však uvidíš, že ti dobre poslúžim. Len mi, prosím, zožeň topánky a klobúk, nech sa môžem vydávať za pána a bezstarostne sa tak porozprávať aj s inými ľuďmi.“ Mladík sa začudoval, že kocúr hovorí, a ešte zvláštnejšie sa mu zdalo jeho želanie, napriek tomu kocúrovi zohnal, o čo žiadal. Však sa mu kocúr za tie dary dobre odmení.
Kocúr sa mal čulo k dobrej službe. Nachytal do vreca prepeličky a zajacov a zverinu potom odniesol na zámok. Po kuchárov odkázal pánovu kráľovi, že tú dobrotu mu posiela gróf Ján z Bielych múk. Takéto meno dal kocúr mlynárovmu synovi. Kráľovi chutilo, a tak si kocúra pozval, aby od neho vyzvedel, čo je gróf zač. „To je veľmi bohatý pán,“ klamal kocúr a ani sa nezačervenal. „Má plno úrodných polí, zelených lúk a zámok so stovkou komnát.“ Kráľ spokojne prikývol. Bohatého spoločníka by rád u sebe na zámku privítal.
Raz sa kocúr dozvedel, kadiaľ sa kráľ vydá na vychádzku. Prikázal mladíkovi, aby vliezol do rybníka, a až okolo pôjde koč, aby robil, že sa topí. A stalo sa. Kočiar drkotal po ceste, kocúr pred neho skočil a bedákal: „Pomoc, pomoc, gróf Ján z Bielych múk sa topí!“ Kráľ nakázal služobníkom, aby nešťastného mladíka zachránili. A kocúr zase vymýšľal. Povedal kráľovi, že jeho pána prepadli lupiči, tí mu vzali šaty a potom ho do vody hodili. Pravda však bola taká, že tým lupičom bol on sám. Chudobné handry svojmu pánovi totiž vzal a schoval ich pod kameň.
Kráľ nechal mládenca odviezť na zámok a daroval mu krásny odev. V kráľovských šatách mlynárov najmladší syn vyzeral ako ozajstný gróf. Princezná na ňom mohla oči nechať. Aj kráľovi sa mladík pozdával, a tak ho na zámku dobre hostil. Po čase kráľ grófa požiadal, či by sa teraz on a jeho kráľovská dcéra nemohli stáť hosťami na jeho zámku. Gróf Ján sa preľakol. Veď žiadny zámok nemá. Teraz vyjde pravda najavo a kráľ sa na neho nahnevá. Ale kocúr v čižmách mu zašepkal, aby sa ničoho nebál, len nech kráľa na zámok pozve.
Kocúr mladíkovi dobre slúžil, ten nemal dôvod mu neveriť. Zasadol ku kráľovi a princeznej do koča, aby sa vydali na cestu. Kocúr v čižmách utekal napred. Keď míňal žencov na poli, prikázal im: „Až tadiaľ pôjde kráľovský koč a kráľ sa vás spýta, komu patrí pole, ktoré žnete, odpoviete, že grófovi Jánovi z Bielych múk. Ak neposlúchnete, uvidíte, čo dokážu moje ostré pazúry. „Kocúr vytasil pazúry a párkrát nimi zašermoval. Ženci sa kocúra zľakli, a tak keď sa ich kráľ pýtal, komu patrí pole, odpovedali podľa kocúrovho želania.
Kocúr v čižmách potom bežal okolo lúky, kde pastieri pásli stádo kráv. Prísnym hlasom pastierom prikázal: „Až tadiaľ pôjde kráľovský koč a kráľ sa vás spýta, komu pasiete stádo kráv, odpoviete, že grófovi Jánovi z Bielych múk. Ak neposlúchnete, spoznáte, aké mám ostré zuby. „Kocúr sa na pastierov zaškaredil a vyceril na ne svoje ostré zuby. Pastieri sa ho zľakli, a tak keď sa kráľ pýtal, komu patrí zelené lúky s toľkými kravami, radšej odvetili, že grófovi Jánovi z Bielych múk.
Medzitým kocúr dobehol do zlatého zámku, v ktorom býval mocný čarodejník. Mal šťastie, čarodejník bol v dobrej nálade. Keď uvidel kocúra v čižmách a veľkom klobúku, rozosmial sa: „Čo tu pohľadávaš, ty šašo? Vari nevieš, že mi postačí lusknúť prstami a je s tebou amen?“ Kocúr sa hlboko uklonil a prosil o odpustenie, a že vraj počul, že je čarodejník veľmi mocný, ale neveril tomu, a tak sa na vlastné oči chcel presvedčiť, či je to pravda. Čarodejníkovi bola dlhá chvíľa, preto kocúrovi jeho drzosť odpustil.
„Ej, som najmocnejší čarodejník,“ chvastal sa. „Na čo si spomeniem, na to sa premením.“ Kocúr sa udivene spýtal: „Aj na leva?“ Čarodejník sa zasmial, mávol prútikom a hneď bol z neho lev, ktorý mocne zareval. Kocúrovi sa od strachu zježili na chrbte chlpy. Zdeseným hlasom leva poprosil, aby sa premenil späť. Keď sa tak stalo, kocúr čarodejníka ďalej pokúšal: „Premeniť sa na leva nie je ťažké, ale premeniť sa na malú myš, to určite nedokážete.“ Čarodejník bez rozmýšlania mávol prútikom a hneď z neho bola malá myška. Kocúr po nej skočil a ham, bolo po čarodejníkovi.
Kráľovský koč prišiel na nádvorie. Kocúr všetkých privítal: „Vitajte na zámku grófa Jána z Bielych múk.“ Kráľovi i princeznej sa zámok veľmi páčil. Mladík bol ako vo sne. Princezná sa na neho pekne usmiala a mládenec zabudol od rozpakov hovoriť. Aké šťastie, že má za služobníka kocúra v čižmách. Ten vedel, čo sa sluší a patrí, napodobnil Pánov hlas a požiadal princeznú o ruku. Do týždňa bola svadba a do roka krstiny. Šťastne sa potom na zámku žilo, len im bolo ľúto, že u nich kocúr nezostal. To viete, mal túlavé topánky a tak sa vydal do sveta.
