y
Princezná na hrášku
V jednom kráľovstve panovali kráľ a kráľovná. Mali syna, princa Ondreja. Kráľ bol rozvážny muž, kráľovná dobrá žena, a tak niet divu, že z Ondreja vyrástol múdry a dobrý princ. Pretože čas bežal, ako bežať má, kráľ a kráľovná zostarli, zatiaľ sa z Ondreja stal zdatný muž na ženenie. Vedel, že sa raz bude musieť posadiť na trón a prevziať vladárske povinnosti, ale aj vedel, že keď sa na starostiach podieľajú dvaja, ktorí spolu v láske žijú, hneď je všetka ťarcha sveta polovičná. Princ sa preto rozhodol, že sa vydá do sveta a nájde si nevestu. Milú a láskavú princeznú.
Keď princ Ondrej došiel do prvého kráľovstva, v ktorom mali princeznú na výdaj, bol príjemne prekvapený. Princezná Libuša bola krásna ako obrázok. Pekne sa na princa usmievala, zdala sa mu milá. Lenže čoskoro princ zistil, že krásna tvár ešte neznamená, že bude mať aj peknú dušu. Libuša si svojich sluhov nevšímala, nikdy im nepoďakovala, iba ich zahŕňala rozmarnými príkazmi. Princ spoznal, že je princezná pyšná a márnivá a zo všetkých ľudí najviac miluje len seba. Ondrejovi nezostávalo nič iné, než sa vydať hľadať inú princeznú.
Nemusel ísť ďaleko, hneď vo vedľajšom kráľovstve mali princeznú, ktorá túžila po snubnom prstienku. Aj princezná Anika bola veľmi pekná. Vlasy jej žiarili ako slniečko, oči mala modré ako nebo. Lenže ako sa ukázalo, bola trochu hlúpa. Vlastne nie trochu, ale veľmi. Tá jej hlúposť pramenila z lenivosti. Z lenivosti sa nenaučila čítať a písať, pre lenivosť si nechcela hlavu namáhať počítaním. Ani s takou ženou by Ondrej nebol šťastný. Rýchlo sa s princeznou rozlúčil a odišiel. Princezná Anika len pokrčila plecami, bolo jej to jedno.
Keď princ Ondrej prechádzal tretím kráľovstvom, páčilo sa mu v ňom. Všade bolo upratané, a keď v hostinci pochválil panovníka, že krajine dobre vládne, dozvedel sa, že nie kráľ, ale jeho dcéra o všetkom v krajine rozhoduje. Princ chcel princeznú spoznať a tak sa vydal na zámok. Princezná Vladislava bola veľmi praktická. Hneď rozhodla, že sa za princa vydá. Avšak ani s touto princeznou sa Ondrej neoženil. Bolo mu nepríjemné, ako princezná panovačne rozhoduje o iných, múdrosť v tom princ Ondrej nevidel.
Princ sa smutne vrátil domov. Rodičom nevestu nepredstavil. „Kráľovskí rodičia, nehnevajte sa, asi zostanem naveky sám. Chcel som sa oženiť len s pravou princeznou, ktorá by bola krásna telom i dušou. Ale všetky princezné, ktoré som poznal, ma sklamali. Jedna bola márnivá a namyslená, druhá hlúpa a lenivá, tretia panovačná.“ Kráľ pokýval hlavou, súhlasil so synom. O také princezné by ani on nestál. Kráľovná si potajomky utrela slzy. Priala si radovať sa z vnúčat, takto sa ich asi nedočká.
Dni a mesiace plynuli. Jar vystriedalo sparné leto a po ňom prišla chladná jeseň. Už niekoľko dní v krajine pršalo. Jedna búrka striedala druhú. Nebolo vhodné vybrať sa v tom nečase na cesty. A tak sa strážnik veľmi začudoval, keď niekto zabúchal na bránu. Akonáhle otvoril okienko na bráne, aby sa pozrel, kto sa v daždi a takto k večeru dobýva na zámok, začudovane povytiahol obočie. Vonku stála dievčina. Bola premočená až na kosť. Tichým hlasom prosila: „Prosím, pustite ma dnu.“ Strážca sa zamračil: „To by tak bolo, aby som otváral kadejakej tuláčke. Akoby tej mokroty malo dievča málo, po lícach jej začali tiecť aj slzy.“ „Nie som tuláčka, som princezná.“ Strážnikovi sa dievčaťa uľútostilo, veď len ten, kto nemá srdce, by jej nepomohol. Veď čo, predvedie ju pred kráľa, však on už bude vedieť čo s ňou.
Kráľ, kráľovná aj princ práve sedeli pri krbe, keď do komnaty vstúpil strážnik s dievčaťom, ktoré sa chúlilo pod mokrým plášťom. „Pán kráľ, tu, toto dievča o sebe tvrdí, že je princezná. Ja neviem, moc sa mi to nezdá, ale nemám to srdce vyhnať ju do tohto nečasu. Mohla by ...“ Viac strážnik hovoriť nemusel. Princ, ktorému sa dievča na prvý pohľad zapáčilo, k nej priskočil, podal jej suchú prikrývku a rozhodol: „Samozrejme, že u nás princezná zostane, miesta máme dosť.“ Kráľovná prívetivo dodala: „Hneď prikážem slúžke, aby vám pripravila izbu a rozostlala posteľ.“ Dievčina sa vďačne usmiala, úklonom všetkým poďakovala.
Kráľ nebol s rozhodnutím princa spokojný. Hundral si popod fúzy: „Zo sveta si žiadnu nevestu nepriviedol, a teraz sa motá okolo cudzinky, o ktorej nič nevie. Čo ak je to klamárka?“ Ale kráľovná stála pri synovi. Aj jej sa dievča páčilo. „Myslím, kráľ môj, že je to princezná. Všimol si si jej očí? Boli to oči šľachetného človeka.“ „Láry fáry, babské reči,“ hneval sa kráľ. „Chcem mať istotu, že nesadnem na lep nejakej podvodníčke.“ Kráľovná sa tajuplne usmiala. „Istotu mať budeš, o to som sa už postarala. Či je to princezná, alebo klamárka, dozvieme sa ráno.“
Kým všetci na zámku spali, dievčina zaspať nemohla. Nepokojne sa prevaľovala z boku na bok. Sotva kohút privítal ranné slnko, na dvere jej komnaty zaklopali kráľ s kráľovnou. „Dobré ráno, akože ste sa vyspala?“ Rovno sa jej opýtal kráľ. Keď kráľovná videla, ako dievča otáľa s odpoveďou, povzbudivo sa usmiala: „Vari? Zle sa vám spalo?“ Dievčina sa osmelila: „Pán kráľ, pani kráľovná, prosím za odpustenie, vyzerám ako nevďačnica, ale celú noc som oka nezažmúril. Som celá otlačená, akoby som spala na lôžku z kamenia. Rozosmiata kráľovná odhrnula periny a nadvihla madrac. „Ale kdeže, moja drahá princezná, nespala ste na kameňoch, ale na hráškoch.“
Dievča menom Klára potom zostalo na zámku. Všetci si ju veľmi obľúbili. Princ zistil, že má Klára nielen krásnu tvár, ale aj dobré srdce. A tak nie je divu, že sa onedlho konala svadba. Kráľ s kráľovnou odovzdali Ondrejovi a Kláre svoje vladárske povinnosti. Pretože bol mladý kráľ rozvážny muž, mladá kráľovná bola dobrá žena, aj ich deti boli múdre a dobré. A keďže boli aj zvedavé, nechali si porozprávať tajomstvo malého hrášku, ktorý si ich rodičia schovali na pamiatku do zlatej truhličky.
