Na druhý deň Janko už aj nesie starostlivo upravený balík jahodových sadeníc. V záhradníctve rastlinkám obalili korene machom, aby nevyschli. A tak sú celkom čerstvé.
Veselo sadia deti jahody na upravené hriadky a spievajú si pritom: Jahôdka červená, jahôdka sladká, sadí ťa, polieva, vyplieva Katka. A keď už jahôdka ukáže plody, budúže, deti, budú to hody!
V neďalekom včelíne bzučia včely: Bzum, bzum, bzum, sadia deti jahôdky, budúže to lahôdky. Letia včielky ako hosti, na nožičkách žltý peľ: Brnk do úľa — to ich ciel, bude medu do sýtosti — bzum, bzum, bzum.
No aj chrústy na strome pozorujú, čo sa robí: Brum, brum, brum — len si saďte usilovne, budeže to potravy pre tie naše pandravy. Plody nech si ľudia berú, naše deti koreň žerú.
Aj krt vystrčil nos z krtinca, zažmurkal krátkozrakými očkami a zamrmlal: Čosi vidím, neviem čo, sadia deti voľačo. Aha, ľaľa, jahody, budeže to úrody pre pandravy. Dobrej stravy pre nás dosť — na pandravách krt je hosť. Čosi vidím, viem už čo, krt nežerie ledačo.
Vo vlhkom tienistom kúte záhrady boli slimáky. Vystrčili rožky s očkami a keď uvideli deti, ako sadia jahody, šepkali: Šu, šu, šu, chystajú nám pašu. Slimáky im plody skmášu, šu, šu, šu.
No zobudila sa aj stará ropucha a zakvákala: Kvaky, kvaky, kvaky kvak, len si saďte, saďte tak. Slimák pôjde na jahody, no ja rada také hody. Saďte deti, saďte tak, kvaky, kvaky, kvaky, kvak.
Mravce si vliekli po chodníčku stebielko, stavali si pod zemou mravenisko. Zhŕkli sa na kopu, krútili veľkými hlavami a šepkali si: Ti, ti, ti, bude pre nás sladkosti.
No v jamke na pieskovisku čušal mravcolev. Keď počul mravce, zahundral: Ja im dám, všetky mravce roztrhám.
Prizeral sa aj svrček — medviedik. Vystrčil predné lopatkovité nôžky, ktorými si prehrabáva v zemi chodbičky, a zakýval zlomyseľne tykadlami: Svrk, svrk, svrk, prehryznem im krk.
Deti ešte netušili, kto sa to všetko chystá na jahody. Každý deň ich polievali a ošetrovali. Jahody rastú a kvitnú. Včeličky hľadajú sladkú šťavu a opeľujú pritom kvety.
Tu zrazu zvädla jedna jahoda. Márne ju deti polievali. Čo sa to len stalo?
Jahodu vykopali a čo vidia? Pandravu! To ona zožrala koreň, je to pre ňu pochúťka.
No trest ju neminul. Sliepky si zasa na nej pochutnali.
Na druhý deň zasa krt vyhodil kopček uprostred jahodoviska. Učiteľ však vysvetlil, že krt chytá pod zemou pandravy, preto sa deti naň nenahnevali a kopček zasa opatrne urovnali.
Učiteľ potom deťom poradil, ako zahnať pandravy. Doniesol umelé hnojivo. Deti posypali zem okolo jahôd a keď popršalo, dostalo sa hnojivo do pôdy. Oj, ale popálilo kožku pandravám! Niektoré z nich sa už nezachránili. Ostatné sa radšej pobrali ďalej a jahodám dali pokoj.
Raz ráno prišiel Janko včaššie do školy a hybaj, do záhrady k jahodám. Chcel pozrieť, ako zrejú. Ej, ale sa naľakal! Medzi jahodami sedela veľká žaba. A plody dvoch-troch jahôd boli celkom vyžrané.
Bežal do triedy a volal: „Deti, žaba nám žerie jahody!” Deti si pobrali linonáre, perá, ba aj veľké ukazovadlo a kde-čo chmatli, že idú zbojníka zabiť. Vtom prišiel učiteľ. Keď sa dozvedel, o čo ide, poučil ich, že nie žaba, lež slimáky cez noc povyžierali plody jahôd a naopak, ropucha si zasa pochutnala na slimákoch. „Nič sa nebojte, aj tohto nepriateľa sa zbavíme!” — povedal.
V kôlni bolo dosť pilín z dreva. Učiteľ ich rozdal deťom, aby nimi posypali hriadky. Slimákom sa lepili piliny na slizké nohy, preto sa jahodám vyhýbali.
Ale potom sa do jahôd pustili zase mravce. Bodaj by. nie! Chutili im ako deťom zmrzlina. Máme čakal mravcolev na pieskovisku na korisť. Všetky mravce sa presťahovali k jahodám. Objavila ich Evička. Celá jahoda bola nimi ovešaná. Maškrtili na sladkej šťave a zabudli aj na útek.
Poplašené mravce pätili ozlomkrky rovno do záludného lievika mravcoleva. Ten ich obsypal sprchou pieskových zŕn, takže popadali do lievika. Tak sa mravcolev po čase zasa nažral do sýtosti. Svedčili o tom zvyšky mravcov, ktoré povyhadzoval zo svojho úkrytu.
Ostal však ešte jeden zákerný nepriateľ jahôd — malá zlomyseľná obluda s lopatkovitými prednými nôžkami prerývala zem okolo jahôd a prežierala ich tesne nad zemou.
No deti sa už ani tohto nepriateľa nezľakli. Vedeli si poradiť a nastavali mu nástrahy. Doniesli staré konzervové škatule, zakopali ich medzi jahodami a medviedik, keď v noci vyliezol zo svojho úkrytu, šmykol sa dnu a po hladkej ploche už nevládal vyliezť. Keď v noci trocha spŕchlo, napršalo aj do plechovíc a zlomyseľník sa do rána utopil.
No bolo treba ešte veľa práce a trpezlivosti. Deti odstrihovali odnožky, aby materské rastliny nezoslabli, pleli burinu, polievali atď.
No aj proti tejto pliage sa našiel liek. Učiteľ dal deťom biely prášok. Ním posypali mravčie chodníčky a beda tomu mravcovi, ktorý sa na biely prášok odvážil. Už sa aj zvíjal v kŕčoch.
Konečne však začali jahody červenieť ako zdravé detské líčka. I deti boli opálené a obrúbili si prácu v záhrade. Najradostnejšia chvíľa nastala, keď jahody dozreli a detí nazbierali bohatú úrodu.
Veselo si spievali: Sadili sme jahôdky, aby boli lahôdky. Ryli, pleli, okopali, s pandravami bojovali. Slimákov sme vykántrili, maškrtníkov zaplašili. Kde-kto pritom pomáhal, nepriateľov odohnal. Zrelé plody z rastlín visia, už je jahôd plná misa. Dozreli nám krásne plody, sladké, zdravé jahody. —Dobrú chuť!
y
