y
Televízne dvojčence
Boli raz dvaja bratia, Peter a Pavol. Tak veľmi sa podobali na seba, že boli na nerozoznanie, lebo boli dvojčatá. Ľudia si ich neustále mýlili, Paľkovi hovorili Peter a Petra oslovovali Paľko.
Často sa stávalo, že Peter čosi vyviedol a súdružka učiteľka potrestala Paľka. Alebo to bolo naopak? Dnes to už nik nevypátra, lebo mamička, ktorá ich jediná vedela rozlíšiť v triede samozrejme nebola..
Tí dvaja sa nepriznali. Vinník sa bál trestu a potrestaný sa zasa hanbil, že stál za tabuľou. Vcelku sa im však žilo dobre, lebo - aby nebodaj nepotrestala nevinného - súdružka učiteľka netrestala ani jedného.
Všetko šlo takto obyčajne až dovtedy, keď otecko doniesol domov novučičký televízor a postavil ho do izby. Dvojčence sa hneď posadili pred žiariacu obrazovku a pozerali e pozerali.
Peter sa skoro prejedol novoty. Predsa bicykel, lopta a kamaráti pred domom boli lákavejšou zábavou ako neprestajné vysedúvanie v čalúnenej stoličke.
Paľko naopak. Rýchle si porobil úlohy a už zasadol do kresla a pozeral na obrazovky a od televízora ho museli rodičia odháňať. A už ich vedeli - Paľka od Petra - ľudia rozlíšite Tetičky aj susedia, či krstná mama svorne hovorili: „Sedí pri televízii, to je teda Paľko!“
Niekedy, keď bol futbal, sedel vedľa Paľka aj Peter. Spolu držali palce, spolu sa radovali i smútili a len čo sa zápas skončil, Peter už bral loptu a volal Paľka, aby si tiež šli zahrať, ale Paľko, že nemá čas, lebo práve budú vysielať kurz francúzštiny pre pokročilých a tam niekedy dávajú kúsok filmu. Niekedy. A čo keby práve dnes?
Peter ho nepočúval do konca, lebo pod oknom už pískali chalani a o chvíľu sa začal na malom ihrisku veľký zápas, napínavý rovnaké ako ten v televízii. Ešte aj tí istí hráči tam hrali: Kuna, Zlocha, Stratil, ba niekedy dvaja traja s tým istým menom.
Peter volával Paľka von, že sa budú hrať. Keď sa mu nechce s loptou, zahrajú sa na gorilu a krajtu, jeden bude mrmlať, robiť grimasy a biť sa do prs, druhý sa bude plaziť v tráve, ale Paľko nechcel nikdy ísť hoci práve vysielali iba monoskop.
Jedného dna sa však prihodilo veľké čudo. Paľko sedel ako obyčajne pred čierno-bielou obrazovkou, pozeral na čiernobiely obraz, v izbe bolo všetko čiernobiele...
A keď Paľko prišiel večerať, mamička od ľaku skríkla a otec sa polial polievkou. Lebo Paľko bol takýto:
Rodičia odviezli Paľka do nemocnice, kde ho položili na bielu postel a mnoho múdrych lekárov uvažovalo nad čudným pacientom a nad jeho chorobou. Nič nevydumali, predpísali pilulky a vodičky a poslali Paľka domov. Keď ho nič nebolí.
Na druhý deň v škole sa súdružka učiteľka napred začudovala, potom sa hnevala, lebo si myslela, že Paľko robí hlúposti a kázala mu, aby sa zaraz vyfarbil, ale Peter jej to vysvetlil, že to bude akási choroba ... Súdružka učiteľka sa teda prestala hnevať a mohla normálne vyučovať.
Po vyučovaní sa žiaci pred školou Paľkovi posmievali. No Peter hoci nepozeral na všetky zápasy majstrov sveta v boxe o to viac sa pred domom učil nedať si a tak si brata obhájil.
Doma mu potom povedal: „Paľko, ja sa za teba nebudem hanbiť a biť! Vyliečim ťa!
Paľko a Peter pozerali odteraz spolu televíziu, napríklad reláciu o zvieratkách a doktor Peter hneď naordinoval prechádzku k starej mame.
Tu si obzerajú sliepky, zajace a rozčúleného kohúta, ktorý nemôže pochopiť aký je to ten Paľko čudný chlapec.
A idú odtiaľ i, ta na bicykloch, aby skúsili aké to majú pretekári-cyklisti ťažké.
Ani reklamu nevynechali, ale hneď sa ponúkli mamičke, že zajdú do obchodu nakúpiť čo treba.
A jedného dňa mamička hovorí synovi, ktorý vyšiel od televízora: „Peter!“, lebo fol farebný. A syn sa zasmial a povedal, že on nie. je Peter ale Paľko. A mamička sa tešila, že má Paľko opäť červené líčka ...
Boli raz dvaja bratia, Peter a Pavol. A nik ich nevedel rozoznať, lebo boli dvojčatá. Či naháňali loptu, obzerali psíka alebo sa pozerali na televíziu. Boli na nerozoznanie, lebo televízia po Petrovom liečení stratila nad Paľkom svoju čarovnú moc.
