O princoch-dvojčatách, čo sa nepodobali

Napriek tomu, že princov je dnes už naozaj málo, v istej krajine, na istom kopci má v istom hrade istý kráľ hneď dvoch synoch, čiže princov. Dvojčatá. A pozor: podobajú sa ako vajce vajcu.

Taký princ nemá len jedného plyšového medveďa, ale hneď aspoň dvoch. Knižky a stavebnice a všeličo a čojavimčo... Ešte aj mená mali naši dvaja princovia- nie iba jedno, ale hneď po dve. Prvý sa volal Vladimír-Vojtech. A ten druhý? Vojtech-Vladimír.

+19

Pred časom ich mohol otec-kráľ rozoznať o niečo ľahšie. Postavil sa do chodby, vedúcej k princovským komnatám a zakričal. Keď zakričal „Vladimír-Vojtech“, Vladimír-Vojtech sa ozval skoro hneď, a keď pribehol, tak skoro, vždy umytý, ba dokonca aj učesaný. Košeľa mu vzadu z nohavíc trčala skutočne iba kde-tu a aj to len málo. Slovom - Vladimír-Vojtech bol hotový malý princ.

Ale keď kráľ zakričal „Vojtech-Vladimír“, to vám to ľudkovia trvalo, kým sa pánovi synovi uráčilo! A navyše bol obyčajne ešte aj dosť zafúľaný, šaty dokrkvané, veď boli celú noc pohodené medzi hračkami. A topánky? Na každej nohe inú. A pár k nej zapotrošený kdesi v paláci. Na hrade sa šuškalo, že nebyť štyroch kráľovských sluhov, čo za princíkom denne trikrát riadia, Vojtech-Vladimír by si hádam nevedel nájsť ani vlastné zuby. Napokon, na čo by aj? Aj tak si ich neumýva.

Jedného dňa kráľ-otec oznámil princom, že sa pôjde liečiť do kúpeľov. Tak ho morí kráľovská lámka, že už ani pri kráľovaní nevie spať: Necháva tady synom na hrade kráľovskú posádku, /to jest pomocníkov poradcov, po-licajtov, po-kladníkov a po-trimiskárov/, len svojich kráľovských sluhov že si vezme so sebou, aby mu mal kto nosiť kufre.

Len čo slniečko na druhý deň svitlo spoza kopcov, hneď začalo oboch princov štekliť po nose. Ako hocikedy inokedy. Pošteklilo Vladimíra-Vojtecha, ten vstal, umyl sa, učesal, upravil posteľ, zložil pyžamu pod pokrývku a šiel na raňajky.

Potom slniečko zašlo k vedľajšiemu obloku aby pošteklilo Vojtecha-Vladimíra. A ten ... Myslíte si, že vstal? Nuž vstal, ale až o dve hodiny, lebo vtedy mu už od hladu škŕkalo v bruchu. A potvory raňajky nie a nie prísť na vlastných nohách do postele. Navyše nie a nie nájsť papuču a z košele vidno len odtrhnutý gombík na zemi. Ešte že v skrini je rezervná košeľa, aby si bolo čo obliecť. Marš-hodil pyžamu pod posteľ a hybaj jesť.

Viete, deti, čo robia kráľovskí princovia po raňajkách? Podľa kráľovského poriadku, ktorý vymýšľa tridsaťtri poradcov sa hrajú hry podľa abecedy. Najprv na Autíčka, potom Baranbaran-bud, potom Človeče, nehnevaj sa, potom Domino a na Elektrikárov, na Fazuľky, na Guličky a na Hajdúcov, na Chytačku, na Indiánov, Jojo, Kučeravá Káča, Letí-letí, Mačkamyš až po celkom po Už si toty, Vlak a Zlatú bránu.

Ale o tri dni po odchode otca kráľa a kráľovských sluhov sa už princom hralo horšie, najmä Vojtech-Vladimír bol mrzutý, lebo si už ani za svet nevedel nájsť svoju loptu. Ba aj stabvebnica sa kamsi roztratila. A z topánok, ktoré ešte neboli zapotrošené sa už nijako nedal zostaviť pár. To všetko potom Vojtecha-Vladimíra tak najedovalo, že od zlosti pokrkval ešte aj tú poslednú zvyšnú čistú košeľu, vytrhol tri strany z obrázkovej knižky a napokon šiel spať. Prirodzene, že bez pyžamy.

Presne o polnoci otvorila gumová žirafa, predsedkyňa „Spolku vecí a hračiek princa Vojtecha-Vladimíra“ naliehavú poradu. Prejavy mali pripravené: Elektrický rušeň, Cínový husár, Žltý maco, Zelený maco, Autíčko „Bumhomobil“, Knižka „Janko Hraško“, Zubná kefka KOHINOOR, Kockovaná koseľa, Ľavá žltá topánka a ďalší. Všetci boli zajedno, že čo je veľa, to je veľa a že už majú milého Vojtecha-Vladimíra a jeho neporiadnosti dosť. A gumová žirafa, predsedkyňa „Spolku vecí a hračiek princa Vojtecha-Vladimíra“ zavelila: „Rozhodnutie jednohlasné. Členovia Spolku vztyk, do dvojstupu a odchod!“

Uprostred noca sa Vojtech-Vladimír zobudil, že mu je zima. Bodaj by nie. Deky z postele preč, trenky šup dole z bokov - akurát zmizli vo dvorách. Izba tmavá a prázdna. „Uííí-íí,“ zajačal Vojtech-Vladimír neprincovsky a vyjašene a omotal si okolo bokov aspoň záclonu. „Uíííí, ratujte ma! Vzbura! Zlodeji! Pomóóóc!“

Na takýto vresk sa ešte aj hradná posádka pobudila. Kto mal nohy vyskočil z postele, hor sa ratovať princa. Jeden kričí „Chyťte zlodeja,“ druhý kričí „Horí!“ a ten tretí kričí hocičo len aby bola haravara väčšia. Ale napokon sa dovalili do izby Vojtecha-Vladimíra. A tam straší dáka strapatá, neumytá postava zamotaná do záclony, neprincovsky jačí. Všetko je jasné. Ešte raz zajačali „Chyťte ho!“ a pustili sa s halapartňami na milého princa-neprinca.

Ešte nemal Vojtech-Vladimír aspoň toľko rozumu, aby nečakal dlhšie ako treba. Beží chudák odušu, ale tí za ním. Vybehli na prvú vežu, odtiaľ späť dolu až do pivnice, potom hore na druhú vežu a dolu do hladomorne a zasa na tretiu vežu a stade do prízemia... Ešteže na hrade už nebola nijaká štvrtá veža. Takže sa Vojtechovi-Vladimírovi po tej tretej podarilo nebadane vkĺznuť do izby brata Vladimíra-Vojtecha.

„Ale?“ čuduje sa Vladimír-Vojtech, „ty si sa už zobudil? A to je ti tak teplo, že beháš v záclone?“ „Kdežeby“, dychčí Vojtech-Vladimír, „teplo mi je, až ma zima striasa. Naháňa ma celá hradná posádka, a už som utŕžil štyri štuchance, tri štípance, dva pichance, ba aj jednu frčku. Ale všetky šaty a veci a hračky a čačky-mačky mi ktosi ukradol. Nič nemám. „Ukradnúť neukradol,“ vraví Vladimír-Vojtech, „čosi ti požičiam!, a išiel do skrine a vybral zo svojich vecí pre Vojtecha-Vladimíra čisté, pekne uložené trenky a košeľu, ba aj čisté topánky. Potom mu požičal mydlo a čistý uterák /ale zubnú kefku nie!/ aby sa mohol rýchlo v kúpelni obriadiť.

Takže keď hradná posádka vtrhla do izby Vladimíra-Vojtecha, aby oznámila, že na ceste pod hradom chytili zástup vecí a hračiek Vojtecha-Vladimíra a že zlodeja už usilovne hľadajú, stretli sa v izbe opäť s dvomi poriadne upravenými kráľovskými princami.

...

Od tých čias, keď Vojtech-Vladimír niekedy stratí chuť upratať po sebe hračky, alebo dať na miesto uterák a držať si v poriadku šaty a ... no veď vy už viete, deti... tak si spomenie ako v noci behal po hrade v záclone. A viete, že sa mu tá chuť skoro vždy vráti?

Takže odvtedy sa už obaja princovia na seba naozaj podobajú ako /ako som to povedal?/ - ako to vajce vajcu, keď sa občas poklbčia, tak nemožno ani rozoznať, ktorý začal. A otec-kráľ ich musí pre istotu radšej trochu vyprášiť obidvoch, ale to sa už dá vydržať. A inak je so svojimi princami celkom spokojný. Oni s ním napokon tiež.