Raz večer si však princezná povedal: „Dobre! Nechcete mi dať kamarátov, ani žiadnu sestričku, tak ja si pomôžem sama!“ Chytila pastelky a na stenu pri svojej postieľke nakreslila malú bábiku. Spravila jej modré očká, červené ústa, hnedé vrkôčiky a šaty také obyčajné: sukňu a bodkovanú blúzku. Potom si princezná ľahla do zlatej postieľky a začala sa s bábikou rozprávať: „Vieš čo, bábbika? Ja som strašne opustená princeznička. Ale teraz už nebudem opustená, lebo ty si moja sestrička Eleonóra. Budeme sa spolu hrať aj rozprávať, potom pôjdeme na dvor a potom...“ Ale čo to? Princeznička hľadí, hľadí a zdá sa jej, že bábika na stene sa naozaj usmieva. Princezná si pretrela oči, pozrela ešte raz, a čo nevidí - bábika sa preťahuje a tuhšie si zapletá vrkôčik, ktorý mala trocha neporiadne nakreslený. „No toto!“ povedala princezná. „Zdá sa, že ty si naozaj naozajstná!“

Bábika na stene sa zasmiala, urobila hup! - a skočila princeznej rovno na vankúš. „Pravdaže som naozajstná!“ zasmiala sa bábika ešte raz. „Aj ty si naozajstná, tak sa budeme naozajstne hrať. Vždy večer k tebe prídem a vo dne budem sedieť na tej škaredej stene, aby nikto nezbadal, že máš sestričku.“

Tak to išlo mesiac, dva, až tu jedného dňa povedala kráľovná: „Dcéra moja kráľovská, presťahuješ sa na pár dní do druhej izby, lebo náš zámok treba maľovať. Steny sú už začmudené od sviečkových plameňov a v tvojej izbe som dokonca zbadala nejaké čarbanice.“ „Nie!“ zakričala princezná. „Nechcem, aby sa moje steny maľovali, lebo mi zamaľujete Eleonóru a ja budem zase sama!“ „To sú hlúposti!“ povedal kráľ. „Nemáš nijakú Eleonóru, len počarbané steny. Bude sa maľovať a šlus! To je moje posledné kráľovské slovo.“

Princezná plakala, prosila - nič nepomohlo. A tak hneď na druhé ráno izbu vymaľovali, ostali len čisté, holé steny, zmizla Eleonóra a princezná si nemohla nakresliť novú, lebo jej vzali všetky pastelky aj vodové farbičky, aby nepočarbala tie čisté zlaté steny.

Princezná plakala, plakala, potom prestala plakať - a ochorela.

„Treba zavolať lekára!“ povedal kráľ a zavolal kráľovského lekára. Doktor Medikamentus prezeral princeznú a vraví:

„Vaša kráľovská výsosť! Princezná nemá ani chrípku, ani zápal pľúc, ani žiadne slepé črevo. Ale má vysokú horúčku následkom nedostatku kamarátov. Ak jej nemôžete zadovážiť aspoň jednu sestru, pošlitľ ju dole, pod kráľovský zámok. Je tam veľa bytostí, zvaných dievčatá a chlapci a je viac ako pravdepodobné, že tam princezná vyzdravie“. Kráľovná zalomila ruky: „Ale to je nemožné! Veď ona má strieborné šaty, motýlie topánky a zlatú korunku!“ Doktor Medikamentus sa poškrabkal po učenej hlave a vraví: „V príručke praktického odievania som sa dočítal vedeckú pravdu, že bytosti, zvané deti, majú si natiahnuť trampky alebo sandále a na hlavu si položia pokrývku, zvanú baretka. Vaša kráľovská milosť má dosť peňazí a môže tieto maličkosti pre princeznú nakúpiť v obchodnom dome.“ Vtedy prerušil doktora Medikamentusa sám kráľ: „To je nemožné“, povedal a odkašľal si dôstojne „kcha, kcha“. „Ak by sme aj princeznú, čiže moju dcéru, takto vedecky obliekli, zašpiní sa a jej alabastrové ručičky budú nacimprcampr doškriabané. Nepovoľujem.“ Doktor Medikamentus hlboko sklonil učenú hlavu: „Najjasnejší kráľ! Je pravda, že bytosti, zvané deti, sa pri svojej činnosti, zvanej hra na slepú babu alebo chytačku alebo schovávačku zagedzia od hlavy až po päty. Ale v kráľovskej drogérii videl som asi päťdesiat kíl najvoňavejšieho mydla i rôzne šampony a penivé esencie. Po návrate domov možno celú princeznú namočiť do zlatej vane, vydrhnúť ju striebornou kefou a vysušiť pavučinovou osuškou. Ak nepočúvnete moju radu, neručím za princeznino zdravie. Dohovoril som.“

A tak hneď druhý deň cupkala princezničká dole tým strmým vršiskom.

Prišla na prvý dvor, uvidela hromadu detí, ktoré sa hrali a strašne vrieskali. A medzi deťmi okamžite zbadala dievčatko v bodkovanej blúzke. Malo modré oči a hnedé vrkôčiky.

„Ako sa voláš?“ spýtala sa princezná. „Elenka“, odpovedala tá okaňa. „Môžeme sa spolu hrať“. „Dobre“ povedala princezná. „Budeme sa spolu hrať. Ty budeš moja sestrička a ja si ťa už nikdy nedám zamaľovať. Radšej sa budem každý večer kúpať v zlatej vani.“ Odvtedy už princezná behá zdravá, len je trocha menej biela. Ale čo tam po tom. Veď ktože by vydržal na svete bez kamarátov, no nie, kamaráti moji?