y
Do školy!
Zhora a či oddola prišiel rozkaz do dvora, či sa páči, či sa nie, že sa začne učenie. Zavčas rána, za zory, všetky deti do školy! Bol to, ľudia, bol to zhon, len to dali na bubon! Čo len zdravé nôžky malo, do školy sa všetko bralo, všetko chcelo do školy, žeby hlúpi neboli.
A mamičky, ako znali, detičky si pristrájali: kravička si teliatko, učesala, dieťatko,
prasiatko sa umývalo, žriebätko sa učesalo, len kozička rohatá, že pôjde i strapatá.
A tak išli, pár a pár, pod pazuchou šlabikár: zajačik s prasiatkom, teliatko so žriebätkom,
ovečka s kozičkou a psíček s mačičkou. S nimi vážny ako nik, malý, šedý somárik.
Do školy keď prišli, pane, všetko bolo nachystané. Straka, rapotačka veľká, bola pani učiteľka.
Hneď ich v svojej dobrote usádzala po plote.
Ale žiaci, neboráci, neboli ver žiadni vtáci: ako boli všetci v rade, popadali dolu z plota a našli sa na hromade — a bol z toho napokon iba veľký smiech a zhon.
A keď ticho nastalo, učenie sa začalo: Pani straka rapotala, „a-b-c-d-“ predriekala, abecedu, ba i „krát“ predriekla im nastokrát.
Ale chyba — chyba lávky, nechápali, čo to, čo je, každé húdlo iba svoje: Teliatko „mú“ a „hu-hu-hú“, ovečka „bé“, kozička „mé“, mačička „miav-miav-miav“ a psíček „hav-hav-hav“, koníček „hi-hi-hi“, somárik „iá-iá-iá ía...“ Zajačik ten sa len díval, smial sa a chvostíkom kýval.
Ale straka neprestala: rapotola, rapotala, „a-b-c-d“ ba i „krát“ predriekla im tisíckrát. Učila ich bez prestávky. Ale tvrdé mali hlávky!
Každé iba po svojom odriekalo s pokojom: Kozička „mé“,
ovečka „bé“,
teliatko „mú“ a „hu-hu-hú“,
mačička „miav“
a psíček „hav“,
koníček „hi-hi-hi“,
prasiatko „kvik-kvik-kvik“
a malý somárik ako nik: „i-á-i-á i-á...“
Koniec.
