y
Petrík úbožiačik
Slnko svieti, sneh sa trbliece a dole briežkom sa spúšťajú výskajúce deti. Tváre majú usmiate, červené. Bodaj by aj nie. Veď taká sánkovačka je najlepšia vec na svete.
Koľko nás je? Celá kopa. No niekto tu predsa chýba. Kde je Petrík, Úbožiačik? Iste je vám deti čudné meno toho chlapca. Petrík sa volá už od narodenia. Ale úbožiačikom ho nazvali deti. Prečo? To sa dozvieme.
Tu je Petrík. Poviete si, chlapec ako každý iný. Ale pozor. Neviete, že je tento Petrík ťažko chorý. Len si ho lepšie obzrite. Čiapka, kabát, hrubý šál... Nemýlite sa. Nejde von. To on takto doma sedí. Vraj aby neprechladol. Petrík sa totiž chorobne bojí toho, aby neprechladol.
Zafúka vietor, do okien sa zaprie. „Jáj! Zle je!“ zakričí Petrík a beží ich zatvoriť. „Prievan, to je hrozná vec. Z toho bude iste horúčka...“ Tak čo deti, viete už, prečo je Petrík Úbožiačik?
Zatiaľ čo vonku deti šantia vystrájajú, sedí on doma, dekami prikrytý a čaká na chorobu. Slnko zašlo za smreky a nakuklo do okien.
„To je zlé!“ povie si náš Petrík a beží stiahnuť roletu. Zo slnka je predsa úpal. A tak sedí potme sám a trasie sa. Ale z čoho? Od horúčky? Kdežeby. Strach ním trasie, hrozný strach. „Čo len robiť proti chorobám...“
Proti zime ľahká rada. Na pec treba vyliezť. Tam je tma a teplúčko. A vietor nech si vonku hvízda. Na peci je najlepšie.
Lenže pozor. Petrík padá. Stolička sa vyšmykla. „Ajáj“ kričí Úbožiačik. „Už je noha zlomená!“
Našťastie treba iba odreninu ošetriť. Lenže takto to ďalej nejde, lebo sa môže naozaj niečo stať. Vstávaj Petrík. No tak! Takto sa pred chorobami neuchrániš. Predovšetkým sa ich nesmieš báť.
„To sa ľahko povie.“ hundre Petrík Úbožiačik. Lenže to by som potreboval nejaký zázračný liek, ktorý by ma od všetkého uchránil. Že by naozaj zázračný? Poďme sa pozrieť na deti, čo sa vonku hrajú.
Padá sneh a fúka vietor. No to nič, to nevadí. Pod bundičkou máme sveter, pod ním košeľu. K tomu ešte sánkovačka. Len si skúste vybehnúť hore briežkom. Zima vám určite nebude a sneh, ten tiež neuškodí. Hlavne, že sme na vzduchu!
To hej, hundre si náš Petrík. Ale čo až príde jar? Počasie je také a zas onaké... a choroba, tá na seba nedá dlho čakať.
Ale ani my na ňu čakať nebudeme, Jarné slnko dodá sily a dažďa sa nebojíme. Aj tak je dobrá ranná sprcha, silnejšia, než jarný dáždik.
Aj to je nič. Príde leto. Zapotím sa, prechladnem a hneď zasa do postele.
Ak sa vody nebojíš, slnko ti tiež neublíži. Keď ho máš dosť vbehneš do tieňa a tam si zasa poskáčeš. Striedaš vodu, slnko, tieň.
Poznám ja také striedačky... Po nich už nič iné neostáva, len celú jeseň preležať pod perinou.
Kdeže. Na jeseň sa najlepšie vybeháš. A cvičenie na lúke je tiež bezvadná vec... Tak čo, ako sa ti to páči?
No dobré je to. Lepšie, ako doma ležať v horúčke. Lenže, aké sú tie zázračné lieky? Ešte som ich nevidel.
Že nie...? A čo otužovanie. Voda, slnko, vzduch. Najlacnejšie a najlepšie lieky na svete. Keď ich budeš užívať v správnej miere, nebudeš už nikdy viac Petrík Úbožiačik.
Petríkovi sa to veru zapáčilo. A hneď to skúsil doma v kúpeľni. Teplá voda, studená. Teplá a zas studená. Myslel už, že z toho ochorie. No nestalo sa tak. To otužovanie je predsa len zázračný liek.
