V kráľovskom zámku prijal Uliho sám kráľ a kráľovná. Uli sa im pochválil, aké krásné jablká priniesol a odhrnul z košíka plátno.
- Kvá! Kvá! - zakvákali žaby odrazu viechlasne a začali vyskakovať z košíka. - Von! - zareval na Uliho kráľ, keď sa po chvíľke spamätal z úľaku. - Stráže! Vyplaťte ho päťdesiatimi palicami a potom ho vyhoďte! Tak isto skončil aj sedliakov prostredný syn Sami.
- Pôjdem ta teraz ja, otecko, - poprosil sedliaka najmladší syn Hans, ktorého všetci za hlupáčika mali. - Ty? - rozrehotali sa Hansovi starší bratia. - Keď sme to my nedokázali! Ale Hans prosil otca dotiaľ, kým aj jemu nedovolil odniesť kôš jabĺk na kráľovský zámok. - Čo to máš v košíku? - spýtal sa odrazu Hansa človiečik v železnej kacabajke, ktorý sa pred ním nečekane zjavil. - Jablká, - odpovedal Hans, ktorý nevedel klamať, - nesiem ich princeznej! - Nech je to tak a nech to tak ostane! - zašeptal človiečik a zmizol.
Hans sa nedostal len tak ľahko do královského zámku. Teraz už stráže dnu hocikoho nevpustili. Veď z tých potvôr, ktoré do zámku doniesli v košoch tí dvaja podvodníci, pán kráľ takmer o rozum prišiel. Hans však prosil stráže tak milo a tak presvedčivo, že ho nakoniec predsa vpustili. - Jablká! - zakričal radostne kráľ, keď sa pozrel do Hansova košíka. - Ihneď ich odneste princeznej!
Ten, čo princeznej predpovedal, že vyzdravie od jabĺk, mal pravdu. Princezná od nich naozaj vyzdravela.
A odrazu jej bol plný zámok i zámocká záhrada. Smiala sa, šantila a kráľ s kráľovnou mohli od radosti na nej oči nechať.
Kráľ bol šťastný, že princezná vyzdravela, ale ešte by bol šťastnejší, keby sa mohol teraz Hansa zbaviť. Začal preto preňho vymýšlať rôzne úlohy, o ktorých bol presvedčený, že ich Hans nesplní a že mu potom ostane aj princezná, aj kráľovstvo. - Dcéru si mi vyzdravil, - povedal Hansovi, ktorý ho súril, kedy bude svatba, - ale skôr než ti ju dám za ženu, musíš čo-to dokázať. Do večera mi musíš urobiť čln, ktorý sa bude šmýkať tak po suchej zemi, ako po mori. Keď ho urobíš, princeznú dostanieš. Keď ho neurobíš, pôjdeš ta, odkiaľ si prišiel.
Hans si hneď vzal sekeru, pílku a iné nástroje a vybral sa do hory. Spílil veľký strom a začal ho obsekávať. - Čo to robíš, Hansi? - spýtal sa ho človiečik, ktorý sa pri ňom odrazu zjavil. - Čln, čo sa bude šmýkať po vode i po zemi, odpovedal Hans. - Ale neviem, či to dokážem. - Dokážeš to, Hansi, dokážeš! - povzbudil ho človiečik a zmizol.
A Hans dokázal naozaj nemožné. Kým sa zvečerilo, čln bol hotový. Sadol doň a doletel na ňom až ku kráľovskému zámku. - Dokázal si to, Hans, - povedal kráľ a poškriabal sa poza uši, - ale manžel mojej dcéry musí dokázať ešte viac. Zajtra pôjdeš pásť sto zajacov. Keď ich do večera ustrážiš, princezná bude tovja. Keď nie, poberieš sa ta, odkiaľ si prišiel.
- Ach, zajačiky nezbedné, ako ja vás ustrážim! - vzdychol si Hans, keď vyhnal zajace na pašu. Behal okolo nich a neustále ich rátal. Predobedom ho vyrušila z rátania slúžka z kráľovského zámku. - Na zámok prišiel hosť, - povedala Hansovi, - mám preňho priniesť a upiecť jedného zajaca. Poslala ma poň sama princezná. - Keď chce zajaca princezná, nech si poň príde, - odsekol slúžke Hans a už sa na ňu ani nepozrel.
Slúžka odišla a o chvíľočku po zajaca prišla princezná. Hans jej jedného zajaca dal a už sa v duchu videl doma, ako si z neho bratia robia posmech
- Nebuď smutný, Hansi, - prihovoril sa mu človiečik a podal mu píšťaľku. Keď na nej zapískaš, vráti sa ti každý zajačik. A človiečik tak náhle zmizol, ako sa bol zjavil.
Hans hneď priložil píšťaľku k ústam, zapískal a o chvíľu už bol pri ňom aj ten zajačik, ktorého si vypýtala princezná.
- Zajace si ustrážil, to je pravda, ale ženích mojej dcéry musí dokázať viac, - povedal Hansovi kráľ. - Keď splníš aj moju tretiu úlohu a donesieš mi pero z vtáka Ohniváka, princenú dostaneš. Keď nie, viac sa tu neukáž! Kráľ bol sväto-sväte presvedčený, že Hans prirko z vtáka Ohniváka nedonesie. Cesta k tomu vtákovi je veľmi nebezpečná a keby sa aj k nemu dostal, vták Ohnivák ho hneď zožerie. Hans neotáľal. Dal sa hneď na cestu.
Do večera došiel k akémusi zámku a poprosil v ňom o nocľah. Keď sa pán zámku dozvedel, že kam sa Hans vybral, poprosil ho, aby sa aj vtáka Ohniváka spýtal, kde môže byť kľúč od jeho železnej truhly na peniaze. Stratil ho a nemôže ho nájsť. - Áno, spýtam sa ho, - prikývol Hans. Vyspal sa a ráno pokračoval v ceste.
Pán ďalšieho zámku u ktorého ostal Hans na nocľah ďalšiu noc, mal chorú dcéru. Lekári jej nemohli nijako pomôcť. Poprosil Hansa, aby sa spýtal vtáka Ohniváka, od čoho môže jeho dcéra vyzdravieť. Hans mu to prisľúbil.
Na ďalšej púti došiel Hans k širokej rieke, cez ktorú namiesto kompy prenášal ľudí z brehu na breh obor. - Kam? Kam? - spýtal sa Hansa obor, keď ho prenášal cez rieku. - K vtákovi Ohnivákovi. - Naozaj? Nezabudni sa ho spýtať, prečo musím všetkých ľudí stále prenášať cez túto rieku. - Spýtam sa ho to, - prisľúbil obrovi Hans.
Po dlhom putovaní došiel Hans k domu, v ktorom býva vták Ohnivák. Žena tohto vtáka stála neďaleko domu a spýtala sa Hansa: - Hádam len nehľadáš môjho muža, vtáka Ohniváka? - Ano, hľadám ho. Vie vraj všetko. Chcem sa ho spýtať, kde môže byť kľúčik od železnej truhlice na peniaze, ktorý stratil pán istého zámku. Chcem sa ho ďalej spýtať, prečo neustále chorľavie dcéra pána istého zámku. A napokon chcem sa ho spýtať dokedy musí jeden obor prenášať ľudí cez rieku. A potrebujem aj jedno pierko z chvosta vtáka Ohniváka. - Žiaden človek sa nemôže zhovárať s mojím mužom, vtákom Ohnivákom, lebo by ho hneď zjedol. Ale keď si už doputoval až sem, pomôžem ti. Ukryjem ťa pod mužovu posteľ. Keď zaspí, vytrhneš mu z chvosta pierko. Ale len jedno! A na tie tvoje otázky vypýtam si od neho odpoveď sama.
Ešte sa ani Hans dobre neuložil pod posteľ, už vletel do domu vták Ohnivák. - Žena! - zavolal hneď vo dverách, - cítim v našom dome človečinu! Sem s ňou, nech ju zjem! Bol tu jeden človek, - balamútila vtáka Ohniváka žena - ale hneď odišiel. Chcel sa ťa čosi spýtať.
- Ale jeho vôňa tu ostala a dráždi ma! Keď vták Ohnivák zaspal, vytrhol mu Hans z chvosta jedno pierko. Nato sa vták Ohnivák zobudil a zaškrečal: - Musí tu byť niekto! Veď ma ktosi za chvost šklbe! - Ale nie, chlácholila ho žena, - to sa ti určite len snívalo. Ten človek, čo tu bol, chcel sa spýtať, kde môže byť kľúč od železnej truhly, ktorý stratil pán istého zámku. - Kdeže by mohol byť! V drevárni, pod drevom! - Chcel sa ťa ďalej spýtať, prečo neustále chorľavie dcéra pána iného zámku. - Preto že jej ropucha ukradla vlasy a urobila si z nich pod pivničnými dverami hniezdo. Keď jej vlasy vrátia, vyzdravie. - A ešte sa ťa chcel spýtať, dokedy bude musieť obor prenášať ľudí cez rieku. - Dovtedy, kým toho posledného nezhodí doprostred rieky. A už mi daj pokoj! Chcem spať!
Keď ráno vták Ohnivák odišiel z domu, Hans vyliezol s jeho svetiacim pierkom spod postele. Poďakoval žene vtáka Ohniváka za všetko a pobral sa na spiatočnú cestu. - No čo je? - spýtal sa Hansa obor, keď ho prenášal cez rieku, - čo si sa dozvedel od vtáka Ohniváka? - Počkaj! Poviem ti to o chvíľočku, keď si to zrovnám v hlave. Hans skočil na breh a potom zavolal na obra: - Toho prenášania sa zbavíš vtedy, keď toho posledného zhodíš doprostred rieky! - Poď, prenesiem ťa z vďačnosti sem a tam ešte raz! - volal obor. Hans však ani len neobzrel. Vták Ohnivák mal pravdu. V zámku, kde choraveľa pánova dcéra, našli ropuchu pod pivničnými dverami. Aj vlasy dievčaťa tam boli. Len čo mu vrátili vlasy, hneď vyzdravelo. Na druhom zámku našiel sa v drevárni kľúč od železnej truhly. Páni oboch zámkov odmenili Hansa veľkým množstvom peňazí pridali mu aj rôzny dobytok. Z Hansa sa stal veľký boháč.
Keď kráľ, ktorému Hans jabĺčkami vyliečil dcéru, videl aký je ten, ktorému princeznu sľúbil za ženu bohatý, neodkladal už svadbu ani o deň.
Dal ju urobiť hneď. Potom kráľ odovzdal Hansovi celé kráľovstvo a sám sa vybral k vtákovi Ohnivákovi. Z tejto cesty sa nevrátil.
y
