Rozprávka o lienke

Na stráni, pod lesom bývali lienky. Domček mali pod borievkovým kríkom prikrytý suchým ihličím. Jedno ráno, keď sa slniečko prebudilo a vyhuplo ponad horu, prebudili sa aj malé lienky.

Len čo si oči pretreli a vyliezli z postieľok, šli sa hrať pred domček. Vyleteli na striešku, potom sa pustili dolu a zase hore a dolu, robili kotrmelce, liezli po tráve a preháňali sa po ligotavej rose.

+22

Nakoniec, keď sa do sýtosti vyskákali, pochytali sa za krídelká a zahrali sa na Kolo, kolo mlynské. Malá lienka Žubrienka, že ju nevzali prvú do kruhu, sa nahnevala, odletela na striešku a tam sa na slniečku vyhrievala. ani nezbadala, že jej medzitým kamarátky odišli.

Lienky šli do záhrady. Cestou veselo peletovali, spievali, zavše si aj oddýchli a pomaly sa blížili k cieľu.

V záhrade kvitli ruže. Červené, biele a žlté. Rozvoniavali širokoďaleko. Radosť bolo na ne pozrieť. Len niektoré smutne nakláňali svoje ružové púpätka. Na tie si lienky posadali a oberali vošky, zlaté mušky, ktoré ružiam vyciciavali sladkú šťavu.

V záhrade boli aj deti z materskej školy. Zalievali a okopávali kvety. Potom sa zabávali, hojdali sa na hojdačkách alebo sa vozili na kolotoči.

Keď urazená lienka sa na streche spamätala, začala hľadať svoje kamarátky. Myslela si, že sa jej skryli za kríček alebo za strom. Volala ich, preletela celú stráň, kvietkov sa pýtala, ale nik jej nevedel povedať, kde sú. Potom odletela dolu, kde sa križovali cesty.

Cesty boli vyznačené smerovkami a lienka nerozhodne stála uprostred. Keďže Žubrienka čítať nevedela, pobrala sa práve opačným smerovm.

Smutne si cestou vykračovala, no dúfala, že jej niekto poradí, kde má hľadať svoje kamarátky. Už ľutovala, čo urobila, a iste ani netušila, aké trampoty cestou zažije.

Ako ide, na pokraji cesty stretne veľkého roháča. Popýtala sa ho, či nevidel tadiaľ ísť lienky. Nahnevaný roháč, žo ho lienka zastavuje, nedpovedal a už-už chcel lienku chmatnúť. Popri ceste kvitla púpava. Aká bola lienka šťastná, že sa zachránila.

Darmo útočil nahnevaný roháč na púpavu, odhryznúť ju nestačil. Šikovná Žubrienka mu z púpavy odletela.

Zastavila sa potom na stráni, kde kvitli hlohy a šípové ruže. Tu mali hniezdo vtáčatká. Prisadla k nim, aby sa popýtala na kamarátky a že im porozpráva príhodu, ktorú zažila s roháčom.

Okolo hniezda preletel dateľ. Keď ho lienka uvidela, od strachu spadla do krovia. To bola jej záchrana. Možno by ju hladný ďateľ bol zjedol.

Potom lienka priletela k potôčiku. Tu kvitli krásne nezábudky. Chcela natrhať aspoň malú kytičku, aby si udobrila kamarátky. Keď vyliezla na krehký kvietok, ten sa prelomil a lienka - bác - spadla do vody.

Už si myslela, že sa utopí, keď našťastie plával okolo nej lístok. Lienka sa naň vyhupla a plávala na ňom dolu vodou ako v loďke.

Keď sa jej krídelká osušili, vyletela na vysoký strom, či odtiaľ neuvidí svoje kamarátky. Bolo jej už samej smutno a clivo.

Ako tak lezie po tenkom konáriku, zrazu sa jej nožička pošmykla a letela dolu rovno do pavučiny. Tu sa, pravda, neudrela, len vymotať sa z nej nemohla. Darmo sa prehadzovala sem a tam. A keď uvidela v úkrytu pavúka, naľakala sa a volala o pomoc.

Zo záhrady sa vracali deti. Katka vyslobodila lienku z pavučiny, vzala ju k sebe a všetky deti sa tešili s ňou a hovorili: „Lienka, lienka maličká, kde je tvoja mamička? Za horami, za dolami“ a ukázali jej cestu do záhrady. Pekne sa im poďakovala a odletela.

Udýchaná priletela k záhrade. Posadila sa do trávy, aby si trocha odpočinula, a rozmýšľala, čo povie svojim kamarátkam.

Lienky už odpočívali, keď k nim priletela malá, zatúlaná Žubrienka. Radovali sa, že sú spolu. Potom lienka vyrozprávala svoje zážitky a prisľúbila im, že sa bude snažiť byť poslušná.