Ustavične zadumaného chlapca nazvala starenka Snilkom. Dobre sa oňho starala, iba jedno ju mrzelo: chlapec sníval o krásnych plánoch, ale ani prstom nehol, aby ich začal uskutočňovať. Zavše ho napomínala: ,,Odhoď triesočku do smetníka... Poupratuj papieriky, šupky, odrobinky, poupratuj!“ Ak to však neurobila starenka sama. Snilko mal tisíc výhovoriek, aby sa vyhol upratovaniu.
Starenka ho len napomínala, napomínala, ale jej slová išli Snilkovi jedným uchom dnu, druhým von. Nakoniec si starenka od toľkých rečí zodrala jazyk. Mohla radiť len posunkami. A keď sa jej obodrali aj ruky a nohy, musela ísť na posteľ, ktorá bola v kúte izby.
A Snilko len sníval a sníval o svojich plánoch. Smeti a odpadky pritom hádzal okolo seba, až z nich navŕšil peknú kôpku. Po krátkom čase bola celá chalúpka pochovaná v smetiach, takže po nej nezostalo ani stopy.
Nastali ťažké časy. Stará mama a Snilko nemali čo jesť a bolo im pre nedostatok vzduchu v chalúpke dusno. Snilko až teraz zbadal, čo zapríčinila jeho pohodlnosť a lenivosť. Rozhodol sa, že seba a starú mamu vyslobodí a začne celkom iný život. Pustil sa hneď hrabať, no nemal dosť síl. Prikrývka na chalúpke bola už veľmi hrubá. Ba čo viac, zem bola prepletená hrubými koreňmi.
Snilko zabudol, že medzi odpadkami boli aj ohryzky z ovocia. Z jedného jadierka vyrástla priamo nad chalúpkou krásna jabloň a zarodila pekné ovocie.
V pustej krajine neprilákali jabĺčka ani vtáčika, ani človiečika. Až raz išla tade skupina kráľovských jazdcov so svojím veliteľom. Šli už dlhé dni, boli vyhladnutí a smädní. Celkom vhod im prišiel do cesty strom s príjemným chládkom a šťavnatými plodmi.
Jeden z jazdcov nelenil a dal sa oberať najkrajšie jablká. Načahoval sa za najkrajšími na samom vrcholci. Ako sa po nich vystieral, zrazu pocítil, že celý strom sa akosi zaknísal. ,,Musí mať ten strom veľmi slabé korene“, pomyslel si a zoskočil.
Dobre urobil. Strom sa práve nachýlil po samú zem, korene sa vytrhli a v zemi zostala hlboká dutina. Jazdec rozšíril otvor pomocou šable a div divúci!
Otvoril sa mu pohľad priamo do komína podzemnej chalúpky. A čuduj sa svete! Z diery sa čosi pchá ako nejaký veľký krt. Lén oči všetci otvárali, keď sa pred nimi zjavilo strapaté špinavé chlapčisko.
Jazdci hneď zatúžili bližšie sa zoznámiť s človiečikom, kto je, čo je. ,,Som Snilko, prosím“, odpovedal trochu bojazlivo a hneď aj stíchol. Až na ďalšie prehováranie veliteľa sa posmelil a zdôveril. Vyrozprával, ako si predstavoval svoju budúcnosť, ako chcel lietať pod nebom a plávať pod morom a všetci mu mali závidieť.
Keď sa jazdci dozvedeli z ďalších reči aj o starenke, ihneď ju vyhrabali z podzemného väzenia. Nevedela sa naďakovať svojim osloboditeľom. V podzemnej pivnici sa bezmála zadusila.
Tvár veliteľa razom sprísnela a dobre že zrakom neprepichol Snilka. Spustil naňho: „Akýže si ty Snilko? Veď ty si naozajstný Hnilko, aký nemá páru na svete. Mladých šuhajov čakajú všade dobré služby, tam si mal skúšať svoje šťastie!“ Snilko sa veru neodvážil odporovať ani slovíčkom. Bál sa, že mu veliteľ utne strapatú hlavu ostrou šabľou.
Dlho tak stál tichý a skrúšený a jeho tvár prezrádzala hlbokú ľútosť. Jednému z jazdcov sa uľútostilo úbohého človiečika. Uprosil veliteľa, aby chlapca nepotrestal, že sa z neho pokúsi vychovať súceho šuhaja.
Tak sa dostal Snilko-Hnilko - ako ho začali odteraz všetci volať - aj so starenkou do ďalekého mesta. Vo vysokom dome starenku pekne vykúpali, vyobliekali a nakŕmili. Snilkovi dali mydlo a kefu a sám sa musel dať do poriadku. Dostal pritom aj čisté šaty a pracovné zadelenie.
Snilko-Hnilko začal nový život. Pridelili mu prácu v jazdeckých maštaliach. Musel ich denne čistiť, zametať, umývať. Sprvoti ťažko mu to padlo, ale neodvážil sa to dávať najavo. Čoskoro zbadal, že v čistom prostredí sa veselšie žilo nielen jemu, ale aj koni kom.
„Hotová nádhera!“ - pochvaľovali si nového pomocníka jazdci. V maštali a na dvore bol poriadok, čistota, hriadky kvetov. Mnohí Snilka verejne pochvaľovali a čoskoro zabudli na druhú hanlivú polovicu jeho mena. Veliteľ vznačil Snilka tým, že ho postupne poveroval náročnejšími prácami. Kŕmil a riadil kone a niekedy si smel zajazdiť na peknom tátošovi.
Neskôr Snilka povýšili do jazdeckého stavu. To bola nádhera, keď sa niesol na peknom tátošovi po meste. Zo všetkých okien kývali ľudia na pekne upraveného šuhaja. Najusilovnejšie si počínala v okne kráľovského radcu pekná dievčina, s ktorou sa Snilko v krátkom čase oženil.
Ako vážený občan mesta dostal sa Snilko do kráľovskej družiny. Zúčastňoval sa na poľovačkách i na výpravách proti nepriateľovi. Boli to veľké a slávne chvíle jeho života, no najkrajšie dni prežíval po návratoch v kruhu svojej milej rodinky. Hrával sa s malým synčekom, nosiac mu z ďalekých ciest všakové pozornosti, obrázky, knižky, hračky, zvieratká...
Uvedomil si, že v živote nemá krajšieho cieľa než vychovať zo svojho syna čistého, usilovného, poriadkumilovného človeka, aby sa mu nestala taká nepríjemnosť ako jemu v dávnej mladosti.
y
