y
Nedobrovoľný kúpeľ
Koniec školy! Ktože by sa netešil? Prísnosť učiteľov sa rozplynula ako para. Nastal čas výletov, hier, cestovania! Výlet do lesa k jazierku býval každoročne zlatým klincom. Na úzkom školskom dvore sa veru ťažko dá zabaviť podľa vôle. Ale v lese?! Môžeš sa vyskákať ako srnka, zaplávať si ako rybička, vyležať sa na mäkkej poduške machu. Celá trieda zaburácala nadšením, keď jej oznámili, že sa ide na výlet. Deň výletu čoskoro nadišiel a les prijal natešených návštevníkov. Tu v prírode si všetci mohli vyskúšať, čo sa naučili na telocviku: loptové hry, preteky v skokoch, behu a lezení, plávanie v priezračnej vode jazierka.
Iba Julkovi sa nechcelo ani behať, ani skákať a vodu prenechal radšej rybám a žabám. Sadol si pod tienistý dub a vybalil zásoby, čo mu mamka pripravila. Kým sa spolužiaci pretekali, on si chutne ukrajoval z klobásky , lúpal varené vajíčka a zapíjal čajom. „Aspoň budem mať ľahší batoh,“ pomyslel si a pustil sa do torty a zákuskov. Jedol, jedol, napchával sa, až sa z toho poriadne unavil a zanedlho zadriemal.
Nečudo, že sa mu začalo snívať. Zdalo sa mu, že učitelia a spolužiaci kamsi odišli a on ostal v lese sám. No len čo osamel, začali k nemu prichádzať lesné zvieratká a so záujmom si ho prezerali.
Obrovské mravčisko mu vyšlo na tvár a vliezlo priamo do nosa. Hapčííí! kýchol a posadil sa. Zbadal však, že to nebol mravec, ale veverička, ktorá ho pošteklila huňatým chvostom. Julko by sa bol veveričke aj potešil, no okrem nej uvidel tam aj ďalšie zvieratká a z nich niektoré mu veru aj strach naháňali.
Ako tak prestrašene hľadí na svet, vyskočila popred nebo na peň žaba a zakvákala: Kvak-kvak, ktože sa tu váľa v mojej ríši a kazí mi môj mach? Čože tu robíš? Nevieš, že tvoji kamaráti už dávno odišli?
„Milá žabka,“ zaprosíkal Julko, „zvieratká dobré, neubližujte mi! Veď ja by som hneď odišiel za kamarátmi, len nepoznám cestu cez les a sám by sem zablúdil.“
„Keď len to,“ prihlásil sa zajac, „ja ťa z lesa ľahko a rýchlo vyvediem. Len či mi budeš stačiť, lebo ja pomaly nechodievam.“
„Ak sa vieš dobre šplhať, vyvediem ťa na vrchol duba, odkiaľ vidieť široko-ďaleko. Možno svojich priateľov ešte uzrieš a môžeš na nich zakričať,“ núkala sa veverička.
„Keď vieš dobre behať a skákať, môžeš sa pustiť za mnou, určite ich dobehneme!“ vravela srnka.
„Aj ja by som ti rada pomohla. Poď so mnou, preplávame spolu jazero, tak si skrátiš cestu a dostihneš ich na druhom brehu. Kvak, kvak!“ zakvákala, žaba.
„Čo robiť? So robiť?“ rozmýšľal Julko. „Kde sú spolužiaci? Nechali ho samého v lese a teraz už nikdy nedôjde domov! Joj, joj!“ „Ale Julko, čože tak fňukáš? Veď si mladý a silný, najedol si sa; počul si, čo ti povedala veverička? Nože, hybaj sa ňou a uvidíš, kde sú tvoji priatelia. Nuž, hore sa! Joj, ako to ide ťažko! Ani len na prvý konár sa nevydriapeš. Bruško plné a ruky slabé! Si ty ale chlap! Bác! Ešte šťastie, že je pod dubom mäkký mach, bol by si si poriadne poudieral tučný zadoček, však?
Bude predsa len lepšie urobiť to, čo radila vysokonohá srnka. Áno, áno, pobeží za ňou, ona ho vyvedie z lesa. Veď dobre, ale ako bežať, keď Julko nevládze! A skákať, o tom ani reči! Aj plné bruško je ťažké, aj ten nabalený plecniak na chrbte váži ako obrovský kameň. A srnka len štrnky-brnky, hop, hop, hop - a už jej nebolo.
„Milý zajac,“ proskal Julko, „ty si menší a nemáš ani také dlhé nohy, hádam tak chytro nebežíš ani neskáčeš ako srnka. Prosím ťa, zaveď ma k mojim spolužiakom. „Zajac sa dal do behu a v mihu sa stratil.
Našťastie je tu ešte žabka! „Drahá žabka, ty si najmenšia. Tebe hádam budem stačiť. Prosím ťa, ukáž mi cestu!“
Žabka skok, skok, skok! A už je na brehu jazera. Teraz velikánsky oblúk a šup, šípkou do vody. Studená? Čoby! Ani sa len neotrisla. Iba Julka na brehu zamrazilo. Škoda, preškoda, že Julko nevie plávať. Posledný záchranca mu mizne v diaľke.
To ja strašné, Julko, pravda? Čo si teras, chudáčik, počneš? Ale pozri, pozri., čo je to tam dole v jazere? Kapor! Naozaj, to ja zaiste najväčší a najstarší kapor v jazere. Možno ja to kráľ kaprov a dakde v hlbinách má obrovskú rozprávkovú ríšu. Nože ho pekne popros, hádam sa nad tebou zľutuje. „Prosím vás, pán kapor, preneste ma na svojom chrbte na druhý breh!“ „Dobre som počul? Povedal si „pán kapor“? Takáto zdvorilosť sa určite aj kráľovi kaprovi musí páčiť. Uvidíme, čo bude ďalej.
Výborne! Kapor zamľaskal a kývol chvostom. To iste znamená, že si môžeš naň sadnúť. Tak teda do toho! Topánky dole, nohavice vyhrnúť a hore sa na široký rybí chrbát! Ale čo?! žeby ani kapor nechcel niesť tučného človiečika s plecniakom? Ako sa mece a vrtí a skáče. Zrazu čľup a - pomoc! „Rata, rata, topím sa, pomoc!“ kričí Julko.
Ale iď! Veď sa netopíš! Pravda, trocha vody sa ti ušlo, ale nie v jazere, lež na brehu. Veru, Julko! To všetko bol iba sen, našťastie! Kamaráti sa z teba vysmievajú, že si celý výlet prespal pod dubom. Pán učiteľ sa však nesmeje. Hnevá sa na teba, že si sa nebadane ukryl, kým sa iní hrali a pretekali na lúke. „Takého sedmospáča druhýkrát na výlet nevezmem,“ vraví. Tak vidíš. Pravda, ty si tiež športoval, hoci len vo sne. Ale ako si športoval? Veď sa ukázalo, že nevieš ani liezť, ani behať, ani skákať, ani plávať. A mohol si sa aj utopiť. Našťastie bolo jazero plytké a to všetko, čo si zažil, bol iba sen.