y
Koza rohatá a jež
Kde bolo, tam bolo, presne to nik nevie, v horskej dedine žil starý záhradník. Ten mal doma dva poklady, ktoré ako oči v hlave opatroval: záhradu na plody a bohatú a maškrtnú kozu rohatú. Záhrada mu zlatým ovocím starostlivosť oplácala a koza ho chutným mliekom sýtila. Priviazaná ku kolu spásala trávniky a keď ju nik nevidel, veru i z lístia stromov uhryzovala.
Raz záhradník oberal jablká a nedával pozor na kozu. Nuž koza v sade sama sa hrala na záhradníka. Odtrhla z kola svoj povraz a spásala všetko dookola: šípy, štepy, mladé stromčeky, kel i repu. Žrala jahody aj kvety, boli že to pre ňu hody. Beží gazda, vlasy si trhá a na kozu sa zlostne vrhá: Počkaj, diabol rohatý, hneď sa dočkáš odplaty! Oderiem ťa napoly a vyženiem do polí. Čo jej sľúbil, urobil. Milú kozu chytil za rohy a odral jej časť kožucha.
Bola koza rohatá, do pol boka odratá, utekala horami, lesom, jarkom, dierami. Ustatá skryla sa do líščej diery a uvelebila sa na mäkkom pazderí.
Tu prišla líška domov a ťahá sa do diery. Pozrie dnu a vidí, že v brlohu je čudný zver. Cudzie zviera vstalo zo slamy, zadupotalo nohami a volá: Ja som koza rohatá, do pol boka odratá, cupy-dupy nohami, prekolem ťa rohami.
Zľakla sa líška, utekala, nariekala, až sa hora ozývala. Stretol ju vĺčko, ryšavý strýčko a pýta sa: „Čo plačeš, líštička sestrička?“ „Ach, vĺčko, dobrý strýčko, ako by som neplakala, keď som ledva z domu zutekala. Z vlastného brlohu ma vyhnalo akési hrozné zviera. Zrak mu ako oheň svieti, hlava - čert rohatý. Bežme, vĺčko, bežme!“ Srdí sa vĺčko, zuby cerí: „Poď, ja ti ho vyženiem!“
Prišli spolu k diere- nore a vĺčko dnu zavolal: Kto si, zvere, v líščej diere? Nato koza zajačala, zadupotala, oboch straškov odohnala: Ja som koza rohatá, do pol boka odratá, cupy-dupy nohami, prekolem vás rohami.
Zľakol sa i vĺčko, neborák, a obaja utekali, nariekali po horách. Na čistine pri bystrine postretol ich medveď: „Prečo plačeš, líštička sestrička?“ „Ach, môj milý braček medveď, ako by som neplakala? Srdce sa mi strachom zviera, v mojej diere strašné zviera.“ Nahneval sa medveď, zreval, až sa triasli hory: „Poď, ja ti ho vyženiem!“
Šli všetci k diere a medveď do tmy zareval: Kto si, zvere, v líščej diere? Ale koza zase zadupotala, takže sa aj medveď zľakol.
Tri zvieratá utekajú, nariekajú, až sa hory ozývajú. Na ceste dolu briežkom stretli sa s ježkom: „Čo plačeš, líštička kmotrička?“ pýta sa jej jež. „Ako by som neplakala, keď ma z domu vyhnalo strašné zviera.“ „Poďte, ja ho vydurím!“ - chlapil sa jež. „Ach, ty malý ježúrik, čo to vravíš? Veď sme tam my všetci boli a nič sme nevykonali,“ rečú tamtí. No ježko sa nedal: „Hoc som iba malý ježúrik, predbehnem vás a vojdem prvý do diery.“
Prišiel ježko k diere a hneď dnu zavolá: Kto si, zvere, v líščej diere?
Vnútri koza zabľačala a zadupotala: Ja som koza rohatá, do pol boka odratá, cupy-dupy nohami, prekolem vás rohami. Ale jež sa nezľakol a vkotúľal sa dnu: Ak len poklať vieš potom z diery bež, moje tŕne, pichliače, dajú sa hneď do práce. Ja som jež, prekolem ťa tiež..
V diere jež začal pichať kozu do odratého boka, škriabať a hrýzť do ucha, až tá div nevyskočila z kožucha. Zbliakla od bolesti a vybehla von.
Na krik dobehli všetci. Medveď chytil kozu za rohy, líška za nohy, ježko sa držal ucha a vĺčko ju roztrhal. Pri práci si veselo spievali: Už je koza rohatá, celá z kože odratá, nedupe už nohami a nekole rohami.
Všetci mali výbornú večeru. Z mäsa bola pečienka, z kože strapatý kožuch a z rohov vešiak na šaty. Medveď vypil krv, vlk zožral mäso, líška si pochutnala na vnútornostiach a ježkovi dali poobhrýzať kosti.
Od tých čias líška spokojne býva vo svojej diere. Vlk i medveď bezstarostne sliedia po hore a ježko si ukladá na zimu plánky v komore. Večer sa vždy u líštičky stavia na kus reči a spomínajú, ako premohli hrozného strašiaka - kozu rohatú.
