Zajko vytiahol auto, čo si vlani vyslúžil. I buben doň vložil, čo si vo svete nadobudol. Posadil si ženu do auta a už len zatrúbiť a ísť.
Zajko ešte raz podal mamke labku a prikazoval: - Mamka, mamka, len si vy dobre v chalúpke bývajte, varte, pečte, aj uškom pokývajte, aby vám bolo veselšie. Iba veľký kvas nikdy nechystajte, lebo by vám mohol roztisnúť chalúpku. Mohol by odtisnúť i náš vrch. A kde by nám potom kukučky kukali, keby sme hory nemali? Mamka všetko prisľúbila. Zásterkou zakrývala si uplakanú tvár. Ťažko sa lúčila.
Len čo zásterku z očú sňala, už synka - Zajka a Zajkovej nikde nebolo.
Hja, auto sa rozletelo ako lastovička. Letí auto, fŕľa, pred ním vietor, za ním prach. Letí horou, jednou, letí druhou.
V aute Zajko a Zajkuľa iba sa tak usmievajú, keď sa im všetko prace z cesty a keď sa im medveď ukloní. Ten sa veru nerád zohýňa. Čo si však počať, keď má pred autom úctu.
- Povedz mi, Zajko, či si my celý svet takto chytro preletíme? - spytovala sa Zajková. - Akože, pravdaže! - Aj dolu kopcom? - Aj! - Aj hore kopcom? - Aj! - A keď príde potok? - Bude most. - A kde mesta nebude? - Hop! - tu sa musel zamyslieť i múdry a smelý Zajko. Lenže ľahká pomoc tomu, kto si rozum nadobudol.
Zastaví Zajko auto pri najbližšom rúbanisku. Naberie do autíčka brvná a zasa iba vieter pred nimi a za nimi prach.
- Načo sú nám brvná? - dozvedá sa Zajkuľa. Lenže Zajko nič nevyzradí, iba čo sa pod fúzy usmieva. Usmieva sa on, usmieva sa ona. Nie nadlho, lebo o chvíľočku stretnú človeka. Toho sa Zajková tak naľakala, že i srdce jej prestalo biť.
- Jaj, veď nám bude beda, keď nás horár zazrie! - Beda iba bojkovi, ale nám nie! Či ešte ani toľko nevieš, že keď si zajac natiahne novavice, už mu nijaký človek ublížiť nemôže? - Akože som to mala vedieť? - Nuž vedz, keby si celé zajačie pokolenie oblieklo nohavice a sukne, nik by mu neubližoval. Ani nebude dobre zajacom na svete do tých čias, pokým si nepošijú červené nohavice a belasé sukne. Takto sa aj Zajková musela uspokojiť, ľudí sa nebáť.
Cesta sa raz zahýna sem, raz zakrúca sa tam. A tu naraz voda veľká - veličizná, akej v zajačej krajine nikde nevideli. - Vari to bude už to najvätšie more! - skríkne Zajková. Ale muž ju poučí, že to ešte nič. Je to iba Váh a Váh je len rieka, ďaleko od mora.
O chvíľu dobehnú do dediny.
Z dediny do mesta nie je dlhá cesta. Zajková sa už nestačí ani čudovať. Ba zrazu div nad divy! Vidí vysoký kopec a na kopci jeden jediný dom. Ale dom je taký veľký, že ledva sa sprace na kopec. - Nie ti je to dom, veru ani chalupa. Je to Trenčiansky hrad, o ktorom celý svet vie, - poučuje Zajko. - Keď mali zajace kráľa a neskrývali sa po kadejakých dierach, nuž zajačí kráľ býval na tomto hrade. - Ach, ach, - čudovala sa Zajkuľa. - Čo sa máš čudovať. Vtedy zajačici aj ostrohy nosili. - Ach, ach, vari, také ostrohy, aké má kohút? - Či si neumná, ej! Ostrohy zo zlata. A keď bola hostina an hradnom dvore, najsmelší zajačí rytiery posadali si na drevené kone. Oštep do jednej labky, kopiju do druhej labky a tak zápasili. Najmocnejší zvíťazil. A keď zvíťazil, nuž dostal takú ohromnú mrkvu za odmenu, že ju do smrti nevládal zjisť. Hja, to boli časy! Vtedy zajace vedeli i písať, a písali chvostom. Aj mnoho premnoho písali, chvostíky si zoderali, a zato ich majú dnes iba také krátke. Zajková počúva, i chvostíkom pokýva, či by tak nevedela apoň čo-to napísať. Ale keď sa obzrie, nuž veru to nebola nijaká litere, čo načmárala.
A letí auto, fŕľa, pred ním vieter za ním prach. Napokon pominú sa všetky kopce, všetky vrchy a bežia už iba po rovine.
Zrazu Zajková vykríkne: - Postoj, Zajko, postoj, tamto vidím dačo známeho! - Čože by si tu známeho mohla vidieť? - Ba vidím, hen na nízkom kopci vidím našu truhlu na šaty. Lenže je hore nohami obrátená. Zajko sa iba usmial a hovorí. - Ak je to naša truhlica, nuž podm si po ňu.
Aj idú, letia a ako sa blížia, truhlica rastie im pred očami. Už je taká ako voz, už je také ako dom. Ba veru aj obleky sú na nej. A nie je to ani voz, ani dom, ale sám Bratislavský hrad. Štyri obrátené nohy sú štyri veže. - Ej, Zajko, Zajko, ved si ty dobre vedel, že je to nie nača truhlica, a mne si nepovedal. - Vedel, nevedel, aj sama musíš byť múdra, keď máš múdreho muža.
Keď jej to Zajko takto rozkázal, čo si mala počať? Zazrie veličiznú vodu, ale chytro si vepchá lapky do úst, aby sa hlúpa neopýtala, či je to Dunaj alebo more. Vidí, na vode pláva dom, ba i ľudia sú v ňom. Ani trošku sa neboja, ba azda dačo i vypekajú, lebo sa z komína dymí. Veď hocikto by sa bol pozabudol na toľký div, nebol by vydržal mlčať pri takom zázraku. - Ej Zajko, veď som ja dosť múdra, len mi ešte povedZ,ako vykopali ľudia jamu do vody pre tento dom? - Aký dom? Čo za dom? Veď vidíš, že je to parná loďka.
Zajková chytro sa chcela povyzvedať, aká je teda ľoď, keď je to iba loďka. Ale už si netrúfala. Pomáhala Zajkovi vykladať z auta brvná. A tu vidí, že z brván chystá Zajko plť. Začala sa báť. - Povedz, Zajko, povedz, či sa na tej plti mámi i viezť? - Čože by sme inšie robili? - Keď tak, nuž ty sa len odvoz, a ja radšej pobežím po suchom popri brehu.
I dosť mal Zajko trápenia, pokým dostal Zajkovú na plť. Lenže potom sa i jej samej cestovanie páčilo. Vĺn sa nebála, šatôčku kývala, a keď prišli rybky, nuž i s tými sa pozhovárala. A rýb plávalo z plťou dosť. Lebo dunajské ryby ešte nikdy nevideli zajace cestovať. Nuž koľko ich len bolo, toľké sa prišli za plťou čudovať. - Kdeže- kde, zajačie panstvo? - spýtala sa jedna šťuka. - Ďaleko a ešte dalej, akurát do mora cestujeme, odpovedala chytro Zajková. Čo tam budete robiť? - Neviem ti ja, ale môj muž je najmúdrejší na svete. Ide zahatať more, aby nezalialo celú zem.
Šťuka pokvala chvostom, chytro šla na druhý koniec plte, kde Zajko veseloval. Chcela si ho obzrieť, či je naozaj taký zázračný, že by mohol i more zahatať. Nezdal sa takým, ale akože vie šťuka rozmýšľať? Len čo Zajko trocha uchom pokýva, už sa naľakala a šuchla sa hlbšie pod vodu. Pod vodou koho stretla, tomu pošepla: - beda nám rybám, hen cestuje múdry zajac, čo ide more zahatať. Ak ho zahatá, azda ani v našom Dunaji nebude vody. Čo si my ryby bez vody počneme? A hore Dunajom a dolu Dunajom bolo strachu dosť a dosť. Najrýchlejší poslovia roznášali poplašnú zvesť. Zajkovcom sa o ničom ani nesnívalo.
Až tu, iba čosa ohromne preľakli, pred plťou sa vynorila hlava najvädšej šťuky dunajskej. Čože sa však mali báť. Šťuka prišla iba prosiť. - Ak nám necháš vody v Dunaji, dobre obídeš... Takú službu ti vykonáme, že ju do smrti nezabudneš. - Čože by to mohlo byť, keď sa nám ničoho nežiada. - Skús, uvidíš. - Nuž, keď je tak, už vám len toľko vody nechám, aby ste jej mali dosť.
A vtedy sa stalo, že sto šťúk zapriahlo sa do Zajkovej plte. Potom sa im už tak cestovalo, že by ich nebol dohonil ani najrýchlejší parník. O chvíľu Zajko povie: - Dnes napoľudnie budeme v Čiernom mori. - Čože? V čiernom mori? Veď na mňa aj od bieleho ide hrúza. Čiernomu sa ani prizrieť nechcem, - začala nariekať Zajkuľa, a že sa radšej vráti do rodného kraja. Nie div, že sa naľakala, lebo si myslela, že voda v Čiernom moru bude čierna ako atrament.
Darmo ju šťuky uspokojovali, neverila, kým nevidela, že je tam voda taká ako všade inde na svete. Iba meno má čudné. Dunajské šťuky sa tu rozlúčili, ešte raz pekne poprosili, aby sa im krivda nestala, a zaželali Zajkovcom šťastnú cestu.
y
