y
Drozdie leto
V čerešňovom sade v tichom kútku iba bystré oko môže zočiť búdku, v búdke hniezdo, v hniezde mladé, päť veselých drozdiatok. Bolo leto, začiatok.
Staré drozdy v záhrade zbierali hmyz pre mladé. Mladé mali stále hody, rástli pekne ako z vody. Starý drozd raz v izbici privravel sa drozdici: „Nestačí len hojná strava na získanie síl a zdravia a nepoznať pritom svet. Rozmýšľal som o tom dnes a navštívil vtáči sväz. V ústrety mi vyšli hneď, pochválili našu prácu a v tú samú hodinu ukázali štedrosť vtáčiu: vydali mi,“ čudujte sa, „rekreačné poukážky pre celú rodinu.“
Pri tých slovách v jednej chvíli oči všetkých zažiari. Pýtali sa v náhlom kriku: „Kam pôjdeme, ocko, k moru. či pod Malinovú horu? Autom a či na rýchliku?“ Keď hádania bolo dosť skončil reči starý drozd: „Nie som, veru táradlo - zavezie nás lietadlo!“
S veselými túlili kufríky si balili. Ukladali do nich všetci hrby prepotrebných vecí: pár čerešieň, ak by let vyvolal im hlad a smäd, potom pastu, krémy, cvičky, švihadielka na rozcvičky, nové plavky kvietkované, obväz – ak sa niečo stane, skrátka – tisíc rôznych vecí, čo na takú cestu svedčí.
Sotva vkročia za, vrátka, tam je vrátnik - strnádka. Ukazuje krídlom k miestu: „Vidíte tam nablízku peknú paniu pipíšku, dá vám lístky. Šťastnú cestu!
Motor stroja stonal, ako by sa hneval. Pilot . škorec po trikrát opakoval: „Nasedať! Nasa-dááť, nasa-dáááž!
Drozdíčatá ustrašená tlačili sa všetky k stene, kde sa môže hľadieť von na svet malým oblôčkom. V tom drozdica bez okolkov začala ruč so .sýkorkou.
Drozdíky len počúvali, počúvali, počú... Vtom hrdlička - sprievodkyňa zacengala: „Čas sa míňa. Už sme takmer pri cieli, o chvíľu ste v hoteli!“
Nad končiarmi z celých síl škorec motor zastavil. Potichúčky, nebadane zosadali na poľane.
Pri hoteli sojka stojí: „Vitajteše, milí moji. Odložte si batožinu a vyčkajte na hostinu. Čoskoro vás odvedú k spoločnému obedu.
Prezuli sa drozdíky, v zraku žiaria ohníky: nato ďatel klop-klop hneď pozýva ich na obed. Polievočka s červíkom veľmi chutí drozdíkom. „Jedzte, jedzte, máme dosť, mäsko, mäkké, žiadna kosť,“ núkala ich švitorka parádnica - sýkorka.
Keď polievku spapali malí už aj vstavali. Počkajte že, ešte máme húseničky vyprážané. Toľko ich tam núkali, núkali až im brušká puk, puk, pukali.
V teplej, mäkkej; posteli oddýchnuť si museli... A keď neskôr drozdy vstali, ostatní už dávno hrali. Straka s dudkom pod jedlicou dumali nad šachovnicou. Sova knižku pozerala, žlna sólo tancovala i stehlík si ladil tón, chcel prekričať gramofón.
Drozdíky sa čudovali, do tanca sa hotovali. „Kam ta chcete, prihlúpi! Páv vám nohy pristúpi. Uhnite sa nabok trošku, nech vám nepoláme nôžku! Vtom už otec pozerá k blízkym brehom jazera.
Voda ako z Afriky! Čieže sú to balíky? Mamka vraví: „Náročky vzala som vám plavôčky.“
Hrúžili sa, špľachotali, až ich bolo počuť v diali. Zrazu čosi z vody — šup — veľké oči, malý trup. Rozpŕchli sa detičky zachrániť sa za kríčky. „Nebojte sa“ mať sa smeje, „také zlé\' to zviera nie je. Táto rybka neuškodí, len vyskočí občas z vody.“ Hľa, už slnko zhasína, nechcete ísť do kina?
Vyšli v dobrej nálade, o chvíľu sú v záhrade, tam, už pripravila sova film \"Lahôdky z Chrobákova.\"
A po kine plno kriku: „Čo len bude v tanieriku?“ Jedál plno! Všade čuť: „Dobrú chuť vám! Dobrú chuť!“
Potom všetci veselí zaspávali v posteli. Každý osve, oddelene, nemusel sa tlačiť k stene, nesparil sa na brušku, nedostal tak horúčku.
Ale všetky krásy, škoda, uplynuli ako voda. Starí vravia: „Už je čas, vrátime sa domov zas.“ Ako naspäť zo strediska? Píska rušeň, píska, píska, ide každý s uzlíkom, povozu sa rýchlikom.
A čo doma po oddychu v čerešňovom sade, v tichu? Ďalej budú chrániť kríčky, zbierať chrobač, húseničky, ničiť plevel, chytať mušky, no a deti - skladať skúšky. Vyhľadá si každé strom, postaví tam vlastný dom, lebo práca tvorivá kľúč ku šťastiu ukrýva.
