y
Kohút, kocúr a kyjanica
Boli raz traja bratia a tým zomrel otec. Bol chudobný, a tak svojim trom synom poručil iba kohúta, kocúra a kyjanicu. Najstarší si vzal kohúta, prostredný kocúra a najmladší dostal kyjanicu.
Keď otca pochovali, vybral sa najstarší syn na trh predať kohúta. No márne ho lacno núkal, kupca nenašiel. Namrzený sa pobral domov. Cestou domov si našiel nocľah u gazda na dedine.
Ešte ani nesvitalo a gazda už vstával. Najstarší syn sa začudoval: - Kdeže, kde, gazdíčko, veď ešte ani nesvitá? - A veď ako by malo svitať, keď sme ráno ešte z vrchu nedoniesli, - vraví gazda. - A to zasa ako? - spytoval sa hosť. - Nuž tak, - hovoril gazda – že my si veru každý deň chodíme po ráno na najbližší vrch. - Nechoďte nikam, gazdíčko – dohováral mu najstarší brat, - ja mám takého vtáka pri sebe, čo deň privoláva!
Sotva to dopovedal, natiahol kohút krk a zakikiríkal. Keď to gazda počul, vybehol chytro na dvor. A čo nevidel? Už sa veru brieždilo.
Gazda zabehol k richtárovi dediny a zvestoval mu, akého zázračného vtáka má jeho hosť, čo ráno privoláva. Richtár pribehol a kúpil vzácneho vtáka za dvesto zlatých. Potešil sa najstarší syn, jako dobre predal svojho kohúta.
Aj prostredný brat sa so svojím kocúrom vybral do sveta. Prišiel do akejsi dediny. Na obed dali ľudia jedlo na stôl. Tu zo všetkých kútov domu pribehli myši, nažrali sa dosýta a iba čo nechali, zjedli ľudia.
- Ľudia, ľudia, čože je to u vás? - hovorí prostredný brat. - Radšej by som hladom zahynul, jako by som mal po myších jedávať! - Čože máme robiť? Márne staviame pasce, obrániť sa nemôžeme!
- No, ja by som vám vedel pomocť, - hovorí prostredný brat. - Ej pomôž nám a my sa ti dobre odmeníme. Prostredný brat vošiel do pitvora, pustil z vreca kocúra a ten nelenivý, hneď sa dal myši chytať.
Dedinčania dlho nerozmýšľali, hneď vyplatili tristo zlatých za to zázračné zviera, čo ich bude pred myšami chrániť. Tak sa vrátil domov aj prostredný brat šťastný, že tak dobre predal svoje dedičstvo.
Napokon aj najmladší brat vzal svoje dedičstvo – kyjanicu a šiel do sveta, kde ho oči viedli. Šiel dlho a ani len robota sa mu nijaká netrafila. Až hladný a ustatý prišiel do jednej dediny.
Pred touto dedinou videl, jako chlapi na medzi vtĺkali hrncami kolíky do zeme. Náš najmladší brat sa na takúto robotu ani dívať nemohol.
- Nože ukážte, - riekol, vpichol kolík do zeme a kyjanicou ho dobre vtĺkol. Chlapi sa s otvorenými ústami diváli na neho a hneď sa aj zjednávali s ním, či by im tú dobrú kyjanicu za patsto zlatých nepredal, bo veru hrncov takto veľa roztĺkli.
A tak sa náš najmladší vrátil domov k bratom a dosť sa im nasmial, že najhoršie mu nechali, a on jednako najlepšie predal.
Náš najmladší brat si potom vybral šikovnú ženičku, pripravil veľkú svadbu, na ktorú pozval svojich bratov i susedov. Dobre si gazdoval a gazduje hádam aj podnes.
Koniec.
