y
Srnček Parožtek
PREČO BOLO SRNČIATKU SMUTNO? Prišlo na svet srnčiatko. Červenkastú srsť malo pofŕkanú bielym fliačikmi. Ňufáčik malo zamatovo čiěrny, oči veľké, uši ešte väčšie. A nôžky ako ihličky. Utešený srnček. Mama mu dala meno Parožtek.
Len čo mu nôžky trochu zosilneli, zažiadalo sa Parožtekovi spoznávať svet. Všetko bolo preň nové a krásne. Vtáčiky, veverička huby i pestrofarebné kvety. Raz z čistinky zaleteli do lesa dva motýle. Hrali sa na naháňačku a prileteli až k srnčiatku. A to bolo to najkrajšie, čo srnček Parožtek doteraz videl. Nielen preto, že motýlie krídla sa menili od farieb, ale motýliky sa naháňali a veselo šantili. Okrem vtáčat a veveričky všetko v lese stálo na jednom mieste. Aj stromy, aj kríky, aj huby, aj kytice čertovho rebra.
A motýle sa hrali na naháňačku! Aj srnček by sa rád poihral, ale keď sa pridal do hry, motýle sa zľakli a leteli preč, preč, až sa stratili do vysokej trávy na kraji lesa. Darmo ich Parožtek hľadal, darmo vyvolával, viac sa neukázali.
Srnčiatko sa smutne vrátilo k mame. „Čo si taký smutný, Parožtek?“ opýtala sa mama. „Tak by som sa chcel hrať, a nemám sa s kým. Ani motýle sa so smnou nechcú naháňať, ani nikto!“ Odvtedy srnček Parožtek stále-väčšmi túžil po druhovi, s ktorým by mohol všeličo vystrájať. Lebo mama sa nevie tak hrať.
Ale nik sa nechcel s Parožtekom kamarátiť. Keď sa priblížil k vtáčikom, uleteli. Keď sa pritrel k veveričke, urobila hop - a bola na vysokom strome. Motýle sa mu zďaleka vyhýbali.
Iba raz sa chvíľu poihral so žabkou. Zelená žabka skákala a srnček skákal za žabkou. Žabka hop, aj Parožtek hop - a tak to šlo chvíľu. Až žabka skočila do kaluže a už jej nebolo.
„Poď von, žabka, ešte sa mi chce hrať!“ volal srnček Parožtek na žabku. Žabka vystrčila hlavu s veľkými očami a vraví: „S tebou sa nehrám, ja sa ťa bojím.“ Až vtedy srnčekovi svitlo, že žabka sa s ním vôbec nehrala, ale utekala pred ním.
Zase bolo Parožtekovi smutno. „Prečo sa so mnou nikto nechce hrať?“
KAMARÁT BY AJ BOL, ALE BEHAŤ SA MU NECHCE
Istého dňa mama Srna vzala Parožteka na dlhšiu prechádzku. Dva grúne a dve doliny prešli a v tretej sa zastavili. Mama si ľahla do tieňa, lebo slnko bolo ešte vysoko a pieklo. Srnčekovi sa však nechcelo ležať. Táral sa okolo mamy a stále odbiehal ďalej a ďalej. 0drazu príde pod košaté dubisko - a pod dubom sa ligoce studnička. Neveľká, ale čistá ako zrkadlo.
Parožtek ešte nevidel studničku. Doteraz chodieval piť k spievajúcemu potoku. Studnička nespievala, len sa tíško ligotala. Zvedavý srnček podišiel k studničke, odvážne sa rozkročil a nahol sa, že ovonia to čudo. A čo vidí? V studničke je taký istý srnček ako on!
Veľmi sa potešil Parožtek, že vidí druhého srnčeka. Tomu je zaiste tiež smutno, bude sa chcieť poihrať. To bude jeho kamarát! Žmurkol na tamtoho v studničke - a ten žmurkol naň. Pravdaže, len čaká, kedy sa začnú zabávať. Ešte raz žmurkol, aby si bol na čistom. Srnček v studničke tak isto figliarsky zažmurkal raz. jedným, raz druhým očkom.
„Vitaj!“ prihovoril sa Parožtek. Ten v studničke iba otvoril papuľku, hláska však nevydal. „Vari nevieš rozprávať?“ Tamten zase otvoril papuľku - a zase nič nepočuť. „Vyplaz jazyk! Takto...!“ Srnček v studničke jazyk vyplazil. „No vidíš, jazyk máš - a poriadny! Tak povedz niečo?“ Zase nič. „Povedz: My sme dvaja kamaráti smelí!“ Ticho.
„Nič to“, upokojuje srnček Parožtek seba i toho v studničke. „Keď aj nevieš rozprávať, hrať sa môžeme. Poď von, pobeháme si !“ Parožtek šantivo vyskočil, potom sa rozbehol. Po pár skokoch sa obzrie - toho druhého nevidieť.
Vrátil sa Parožtek k studničke. Pozrie - a ten druhý naň spokojne pozerá. „To bude akýsi čudák... Alebo lenivec, nechce sa mu behať,“ húta Parožtek. A nahlas vraví“_ „Nesmieš byť lenivý, to sa nepatrí!“ Tak\' to počul od mamy. Srnček v studničke len hľadí a papuľku otvára. „Tak ideš, alebo nie?“ vábi Parožtek kamaráta, ale ten nič. Parožteka prešla trpezlivosť. Odrazu mu od jedu vyplazil jazyk. A čuduj sa svete! Ten v studničke ani chvíľu nerozmýšľal. V tom samom okamihu vyplazil jazyk aj on. A ešte aký jazyčisko!
To už srnčeka Parožteka celkom nahnevalo. Musí sa na toho huncúta pozrieť zbližša! Skloní hlavu, až sa zamatovým ňufáčikom dotkne chladnej hladiny. Aj srnček v studničke približuje ňufák k jeho ňufáku. Odrazu sa všetko pohýbalo - aj srnček v studničke sa začal vlniť a smiešne prehýbať.
JA SOM SRNČEK PAROŽTEK, A TY S! KTO?
Ako sa studnička začala vlniť a srnček v nej sa smiešne rozhojdal, prišlo Parožtekovi na myseľ, že tomu druhému vlastne ani nepovedal, kto je. Možno preto sa s ním nechce hrať, ktovie. Nie možno – iste! Počkal teda, kým sa\' ten druhý prestal hojdať a prehýňať, a potom povedal: „Ja som srnček Parožtek a ty si kto?“ Teraz sa ten v studničke určite ozve, ak nie je nemý. No...? Neozval sa, teda naozaj nevie hovoriť.“Ideš sa so mnou hrať?.... Ideš, ideš...?“ A Parožtek zakaždým, čo sa opýta, kyvká ušatou hlavou. Aj ten druhý prikyvuje, až sa mu uši rozhojdali.
„No vidíš, predsa budeme kamaráti! Poď teda!“ Srnček zo studničky však nešiel. Parožtek sa znovu musel vrátiť. A zase netrpezlivo vnoril zamatový ňufáčik do studničky. Studnička sa rozvinila a rozhojdala sa aj srnček v nej. Celý sa pokrivil, uši, ňufák, aj nohy má ako krivé halúzky. „Dobre, keď sa ti ťaží vyjsť zo studničky, môžeme sa aj takto hrať,“ povedal Parožtek. „Ostaň v studničke a ja ťa budem hojdať. Keby si vedel, aký si vtedy smiešne pokrivený! Keby si len vedel!“
Tak sa Parožtek začal hrať novú hru. Počkal, kým studnička prestala hojdať svojho rozmaznaného srnčeka. Potom znovu ponoril ňufák do vody, ešte ním aj poriadne zatriasol. Vtedy bol srnček-kamarát taký smiešny, že ani nebol srnčekom, iba akýmsi hákybákom. Až neskoršie sa znovu stával srnčekom.
Bola to celkom dobrá zábavka. „No vidíš, predsa sme si vymysleli veselú hru,“ prihovoril sa Parožtek tomu druhému, keď sa prestal hojdať. „Aj tebe je tak smiešno?“ Ten zo studničky len figliarsky hľadel na Parožteka. „Tak sa ešte hrajme?“ povedal Parožtek veselo. Už-už chcel znova ponoriť ňufáčik do chladnej vody, že ju rozhojdá, keď ho čosi predbehlo. Poriadne to čľuplo, až Parožteka celého ostriekalo, a zo srnčeka v studničke zostala čierna machuľa.
ČO SI Ml UKRADLA KAMARÁTA, TY POTVORA JEDNA!
Co to čľuplo do vody? Nebolo to nič iné - iba žaba. Nie malá, zelená, ale veľký skokan. Pokojne si skackal skokan ku studničke. Chcel sa ochladiť, lebo mu bolo horúco. Už bol celkom blízko, že cítil príjemný chlad - iba keď vidí srnčeka. Zľakol sa takého obra, jediným velikánskym skokom sa vrhol do studničky a poriadne ju zamútil. Studnička už nie je ako zrkadlo. Darmo hľadá Parožtek kamaráta, nikde ho nevidí. Ani v studničke, ani mimo studničky.
A zvedavá žaba ešte vystrčí hlavu, hlupaňa! „Ty potvora, prečo nám kazíš hru?“ skríkol Parožtek, až sa skokan chytro schoval na dno. A voda je ešte mútnejšia. Parožtek chvíľu hľadí do studničky, čaká, či sa predsa len druhý srnček neukáže. Hladina studničky sa už upokojila, ale vôbec nie je priezračná. Darmo Parožtek oči vyvaľuje, nič v nej nevidí. Nahnevalo Parožteka, že len čo si našiel kamaráta a začal sa s ním hrať veselú hru, hlúpa žaba mu ho ukradla. „Dočkaj, žaba, ja ti dám kamarátov kradnúť!“ A prednými nohami skočil rovno doprostred studničky. Dupoce a dupoce. Skokan sa však utiahol pod breh a tam v diere čaká, kým sa Parožtek vyblázni. Aj sa vybláznil. Ale studnička je už priam hustá od múľu. A Parožtek stojí, stojí nad ňou užialený. Zlá žaba! Mrzká žabisko! Tak ho našla mama Srna. „Co tu stojíš taký smutný, Parožtek? A kto tak za-mútil studničku? Vari len nie ty?
Parožtek mame všetko vyrozprával. O kamarátovi v studničke, o tom, ako sa hrali a ako mu žaba hru pokazila. Keď skončil, mama Srna sa začala smiať a smiala sa dlho-predlho. A keď si od smiechu vydýchla, povedala: „Ty môj Parožtek hlupáčik!“
