y
Robinson Crusoe I.diel
SÁM NA OSTROVE
Volám sa Robinson Crusoe. Narodil som sa roku 1632 v anglickom meste York. Môj otec bol zámožný obchodník. Umožnil mi obstojné vzdelanie a chcel, aby som sa stal advokátom. Lenže mne sa vždy ľúbil námornícky život. Túžil som po živote na mori, chcel som poznávať vzdialené, neznáme krajiny, lákal ma dobrodružný život. No môj otec nechcel o tom ani počuť. Hovoril mi, že námorníci vedú tulácky život, ktorý je neustále vystavený mnohým nebezpečenstvám. Keď som videl, že otec nebude súhlasiť s tým, aby som sa stal námorníkom, rozhodol som sa, že odídem na more bez jeho súhlasu. Prvú plavbu som zažil na lodi, na ktorej bol kapitánom otec môjho priateľa. Nebola to šťastná plavba. Loď stroskotala a všetci, čo sme boli na nej, sme boli radi, že sme si zachránili aspoň životy.
Moja prvá nešťastná plavba nebola pre mňa dostatočným ponaučením. Túžil som po mori a po ďalekých krajinách aj naďalej. O krátky čas som nastúpil na loď, ktorá sa uberala do Afriky. Na tejto ceste som mal ustavične morskú chorobu. Do Afriky som sa však ako slobodný občan nedostal. Pri Kanárských ostrovoch našu loď prepadli maurskí piráti. Po krátkom boji posádku našej lode premohli a všetkých nás odviedli do otroctva.
Po dvoch rokoch otroctva sa mi naskytla príležitosť k úteku. Môj pán ma poslal loviť ryby na more. Na lov šli so mnou aj dvaja Mauri. Po dlhšej plavbe okolo pobrežia som znenazdajky vyhodil z člna staršieho Maura a so zbraňou v ruke odohnal som ho k pobrežiu. Nestalo sa mu nič, lebo vedel dobre plávať. Mladší Maur mi prisahal vernosť, a preto som ho nechal v člne. Portugalská loď, ktorú sme stretli po dlhých dňoch blúdenia, nás vyslobodila z našej bezútešnej situácie. Kapitán ma odviezol do Brazílie, kde mal namierené, a mladšieho Maura, ktorý sa volal Kšuri, si ponechal sám. Určitý čas mu mal slúžiť ako otrok a neskôr mal z Kšuriho urobiť slobodného občana. V Brazílii som sa na niekoľko rokov usadil a venoval som sa plantážnictvu.
V Brazílii bol na plantážach nedostatok pracovných síl. Otrokov, ktorých dovážali z Afriky, bolo veľmi málo. Známi obchodníci a plantážnici ma preto nahovárali, aby som sa s nimi vydal na cestu do Afriky za otrokmi. Ich myšlienka sa mi zapáčila a čoskoro som sa vypravil na druhú cestu do Afriky.
Moja druhá cesta do Afriky nebola o nič šťastnejšia ako prvá. Po niekoľkých pekných dňoch plavby postihlo nás na mori tornádo. Naša loď nemohla pokračovať vo vytýčenej ceste. Tornádo nás hnalo späť k americkej pevnine. Naše nešťastie bolo dovŕšené vtedy, keď nás búrka zahnala na plytčinu. Loď zaviazla v piesku a bola natoľko poškodená, že na ďalšiu plavbu na nej sme nemohli ani myslieť. Chceli sme sa zachrániť na jedinom člne, ktorý ostal celý, no more bolo silnejšie ako my. Obrovská vlna pohltila náš čln a zo všetkých cestujúcich som sa zachránil len ja sám. Podarilo sa mi akosi vymotať z vody a ďalšia vlna ma vyhodila na breh.
Našiel som sa na menšom ostrove. Zo začiatku som bol zúfalý. Desil som sa samoty, ktorá ma obklopovala. Po čase som sa ako tak uspokojil so svojím osudom. Bál som sa však divej zveri a divochov, o ktorých som si myslel, že žijú na ostrove. Osud mi bol pri mojom nešťastí žičlivý a tým, že loď ostala krátky čas na mieste, na ktorom stroskotala. Poodvážal som si z nej na plti, ktorú som si z lodných rahien sám zhotovil, všetko, čo sa odviesť dalo: zbrane, potraviny, nástroje, ba aj dosky a lodné plachty.
S nástrojmi, ktoré som si doviezol z lode, som sa pustil do stavania pevného obydlia. Postavil som si ho pri vysokej skale, pričom som využil skalnú dutinu, ktorú som čiastočne rozšíril. Slúžila mi potom za zásobáreň. Lodné plachty som použil na pokrytie strechy obydlia. Steny môjho domčeka boli zo silných kolov, ktoré som zatĺkol do zeme. Aby som svoju bezpečnosť zvýšil, ohradil som obydlie dvojitým kolovým plotom. Cez plot som prechádzal po rebríku. Po čase spravil som na obydlí novú strechu. Zhotovil som silný krov a pokryl ho konármi stromov.
Po skončení stavby domčeka pustil som sa do ďalšej roboty vo vnútri obydlia. Spravil som si police, na ktoré som poukladal všetky zásoby a nástroje. Zhotovil som si stôl a stoličku a po čase som opäť sedel ako človek, jedol som za stolom a čítal som knihy, ktoré som si doniesol z lode. V tých časoch som si začal písať aj denník. Práca na stavbe domčeka a pri zhotovovaní vnútorného zariadenia mi šla veľmi pomaly. Pracoval som však svedomite a usilovne každý deň. Moja počiatočná nešikovnosť sa časom stratila. Zo všetkého, čo som si urobil, som mal veľkú radosť.
Raz, keď som pracoval v jaskyni, nalákal ma podozrivý pukot skál. Povaľ jaskyne sa začala lámať a pod jej ťarchou sa lámali aj koly, ktoré povaľ podopierali. Vybehol som prestrašený von za ohradu a keď som bol na voľnom priestranstve, uvidel som, že môj ostrov postihlo strašné zemetrasenie. Zem sa triasla a z neďalekej skaly sa odlomil obrovský balvan a s veľkým rachotom sa skotúľal do vody. Zemetrasenie sprevádzal strašný orkán, ktorý rúcal všetko, čo mu stálo v ceste. Vytrhával zo zeme celé stromy aj s koreňmi.
Po zemetrasení som bol dlhý čas celkom bez seba. Postupne som sa však uspokojoval a začal som opäť z loďného vraku voziť dosky, železo a nástroje. Obydlie, spustošené zemetrasením, som si opäť upevnil. Živil som sa mäsom divých kôz a vtákov. Raz som chytil korytnačku a piekol som ju celý deň. Jej mäso mi chutilo viac ako mäso divých kôz a vtákov. V období dažďov som ochorel. Drvila ma zimnica a asi dva týždne som bol pripútaný na lôžko, z ktorého som vstával len vtedy, keď som si chcel zadovážiť nejakú stravu.
Z lode som si doniesol vo vreci aj trošku ryže a jačmena. Zrno bolo ohlodané myšami, a preto som ho vyhodil . Na moje veľké prekvapenie som po čase uvidel na mieste, kde som zrno vyhodil, malé zelené bylinky. Zrnko vyklíčilo, vyrástlo a po čase aj dozrelo. Z prvej úrody som všetky zrnká starostlivo povyberal a potom som zrno opäť zasial. Zem som okopával dreveným rýľom.
Prišlo opäť obdobie dažďov. Vonku som pracovať nemohol. Sedel som v domčeku a plietol som koše.
Vo svojej \"domácnosti\" som okrem košov potreboval aj riad, v ktorom by som si mohol vyriť a odkladať stravu. Odhodlal som sa preto na ďalšiu prácu, ktorú som nikdy nerobil. Nanosil som si hlinu a začal som si robiť hrnce. Moje hrnce a misy mali zo začiatku veľmi nepekné tvary. Len po dlhej a vytrvalej práci sa mi podarilo urobiť na svet súce nádoby.
Obilie, ktorého som mal po každom zbere úrody a opätovnom zasiatí vždy viac a viac, som žal šabľou.
Keď som si nahromadil toľko obilia, že som mal dosť na siatie aj na jedenie, aj takzvanú železnú zásobu, začal som si robiť múku. Zrno som roztĺkal na pni tvrdého stromu, do ktorého som vydlabal menšiu priehlbinu.
A tak som si sám dorobil aj múku, ktorá nebola príliš jemná. Potom som začal rozmýšľať nad tým, ako si z nej upečiem chlieb. Po dlhom uvažovaní som sa rozhodol, že si chlieb budem piecť na kamennom ohnisku. Pecne som položil na horúce kamene, prikryl som ich misami, na ktoré som nahrabal žeravé uhlie. Chlieb sa mi takým spôsobom upiekol celkom obstojne. Chutil mi a bol som veľmi rád, že ho mám.
Čas plynul neustále. Na ostrove som bol už dlhé dni, týždne, mesiace a roky. Bol som stále sám. Nijaká loď nepriplávala celý ten čas k ostrovu. Papagáj, ktorého som si chytil a naučil rozprávať opakoval len slová, ktoré som ho sám naučil. Na obzore črtala sa pevnina, ktorá nebola príliš vzdialená. Táto pevnina ma ustavične lákala. No k tomu, aby som sa dostal k nej, som potreboval čln. Ani čln som nikdy nerobil, ani som nevidel, ako sa člny robia, a predsa som sa dal do práce. Po dlhom, veľmi dlhom čase som čln zhotovil. No čln bol veľmi ťažký. Sám som ho nevládal pohnúť z miesta. Ostal som naďalej prikovaný k svojmu ostrovu.
Moje šaty sa začali rozpadávať. Nosil som ich už také dlhé roky. Nechcel som chodiť holý ako nejaký domorodec, a preto som sa dal do ďalšej roboty. Ušil som si šaty z kožušín zvierat, ktoré som zabil a pojedol. Na ostrove bola neznesiteľná horúčava. Bál som sa úpalu. Proti úpalu som si zhotovil slnečníky ktorý som pokryl kožušinami. Slnečník vrhal príjemný chládok a cítil som sa pod ním veľmi dobre.
Môj neúspech pri zhotovení prvého člna ma neodradil. Spravil som si nový, menší čln. Na čln som pripevnil plachtu, aby ho vietor mohol poháňať. Na tomto člne vybral som sa na plavbu okolo ostrova.
Plavba okolo ostrova ma značne vyčerpala, lebo som sa dostal do vodných vírov, z ktorých som sa s námahou vyslobodil. Nevrátil som sa preto domov, ale išiel som si odpočinúť do svojho takzvaného vidieckeho sídla. Moje \"vidiecke sídlo\" bolo oveľa bližšie od miesta, kde som z člnu vystúpil na breh, ako moje trvalé bydlisko. Ľahol som si v ňom a čoskoro som zaspal. Zo spánku ma prebudil čudný ľudský hlas. Zľakol som sa, kto to môže byť. Keď som otvoril oči, s ľútosťou som zistil, že to nie je nijaká ľudská bytosť, ktorá ma volá. Bol to môj papagáj Poll, ktorého som naučil rozprávať.
Moja strava sa spestrila, keď som začal dojiť kozy, ktoré som so ochočil.
Na mojom stole bol už teraz dostatok všetkých potravín. Ovocia na ostrove bolo hodne. Pekával sem si chlieb, mal som dobré mlieko, z ktorého som si robil aj syr. Bol som však stále sám. Ľudí som nevidel a nerozprával som s nimi už dlhé dlhé roky.
Koniec prvého dielu.
