y
Ako učil starý bocian o rybníku
Močiar : Za dedinou rybník veľký, močiar pri rybníku, v tom močiari vždycky zrána býva veľa kriku. Ale zrazu stíchne všetko, len tretina šušti. Na močiari kŕdel vtákov ukryje sa v húští. Nie zo žartu tam vše zahne cháska rozihraná: aj dnes sa jej škola začne od včasného rána. Pozrimeže: čajky mladé chichocú sa stále a vedľa nich pekne v rade sedia kačky malé. Bociančeky dlhozobky vedieť chcú tiež veľa. Počúvajú, všetci žiaci, svojho učiteľa.
Ktože v tejto škole učí? Bocian, starší vekom, s okuliarmi, rezký starček, a pekným rovným driekom.
O tŕstí ich učil včera celučký deň do večera, skúšať ide dneska. Ten, čo to vie, nech to povie, krídlom nech zaplieska. Čajka Smejka hneď sa hlási, veselá je, robí špásy, všetko vie o tŕstí. Vie to dobre, či je rada! S úsmevom si naspäť sadá. Jednotku má v hrsti.
Čo sa ďalej učiť treba? Žaby, hady, raky. Tieto tvory musia poznať všetky vodné vtáky. V skrinke sklenej žaby sedia, čudujú sa, ako vedia. Ropucha, tá húta asi s nado mňa niet väčšej krásy, úsmev preto strúha. Vidíte ju namyslenú, nadutú a povýšenú? Myslí, že je dúha. Nad ropuchou majster športu, skokan tíško šušká, že sa mu tak strašne páči, rosničke do uška. A tu dolu pán rak býva: strihá, šije, drieme. Najradšej by domov ušiel. Kam! Ta – pod korene.
Dajme deťom chvíľku krátku, nech povedia po poriadku týchto troch žiab mená. Kačka Čľupká vie to pekne, nikomu však nepošepne, to sa robiť nemá.
A tu je rak-neborák, čo vždy chodí naopak.
Kto uhádne, ako sa tá dlhé hlísta volá? Zvíja sa a syčí zlostne stále dookola. Hlísta? Aha, aká hrubá, ako povraz dáky. Kdeže hlísta! - zasmiali sa všetky vodné vtáky. A čo teda, ak nie hlísta, učiteľ by vedieť rád. Nuž čo iné? Velikánsky, dlhý, klzký had. Had? Ho tých je veľa. „Má v zuboch jed, a či nemá? Povedz, čajka biela.“ „Užovka jed vôbec nemá,“ odpoveď tak znela a v čajkinej žiackej knižke jednotka sa skvela.
\"Keď nie červ, tak čože je to?\" učiteľ by vedel rád. Žiaci kričí: \"To je predsa velikánsky, klzký had!\" Hadov tých je ale mnoho. Má alebo nemá v zuboch jed? Vyvolaný je čajka Smíšek. Len aby to nepoplet! \"Užovka jed vôbec nemá,\" správna odpoveď hneď znie. A v žiackej knižke čajky veľká jednička sa skvie.
Kačka Plávka čosi hľadá, hlavu má pod vodou. Za priestupok tento strašný je desať zlých bodov. No dnes bocian na trestanie vôľu veru nemá. „Povedzme nám,“ vraví Plávke, „našich troch žiab mená.“ „Tá veľká je stará žaba, tie menšie jej deti...“ Do Plávkinej žiackej knižky strašná známka letí.
Skončila sa trieda prvá, ktorá vždycky tri dni trvá, druhá je v rybníku.
Cez prestávku bocian bokom vykračuje vážnym krokom, má to už vo zvyku.
Zrazu zvonček „cing-cing“ volá. Na miesta sa, žiaci. Zľava, sprava zbiehajú sa, pokračujú v práci.
Nad rybníkom vŕby stoja, do vodičky hľadia. Rybník ja tu sťa zrkadlo, preto sa parádia. Aj žabie očká tu hľadia spod vody i z brehu. Zobákov tu jesto rôznych pred nimi sú v strehu.
Názov nám už sám hovorí: rybník - rybie bydlo. Rýb tu plno, väčších, menších i drobných sťa šidlo.
Túto rybu mnohí znajú, pripomína sviatky. Pamätajte: kapor je to, život máva krátky.
A tu Šťuka z vody kuká.
Zubaté má vráta, rybu zazrie, väčšiu, menšiu, do seba ju spratá.
To nie je had, to je úhor. Vidíte ho jak sa uhol?
Úhor je tiež ryba. Nespleť si ho s hadom nikdy, to by bola chyba.
Pošiel dníček dolu vodou, nôcka tíško kráča. K rodine sa na noc vracia každé vodné vtáča. Bozkom slnko rybník zláti i trsť uzimenú.
Pálka k pálke hlávku skláňa a o chvíľku drieme.
Rozlúčka: Tam, kde rybník jarček mámi, hráva svrček rozihraný, veselý huslista. Týždeň škole tam dal rúčku, odchádzajú. Na rozlúčku bocian sa už chystá. Ukazuje deťom potok, no slzu má v oku. Predsa starnem, pomyslí si, pichanie mám v boku.
Skúšky svetlo ukázali, ktoré v vtáčích hlavách svieti. Dnes je koniec, neskúša sa, deti sa idú rozlúčiť. Bocian už napísal vysvedčenie. Pozná, čo v deťoch je a nie je. Niekto toho vedel viac, iný len tak polovicu. Aj keď ale správne meral, nebude tu plače, veď väčšinou po papieroch dobrá známka skáče. Vysvedčenie už im rozdal, teraz rozdáva rady. Škola sa končí, žili ste tu všetci pekne dohromady. A takto to má správne byť! Naďalej si pomáhajte, hádanie sa vyvarujte a radi sa všetci majte! Dosť vás škola naučila, čo o svete máte poznať, učiť sa však treba stále, nezleňošiť, pracovať! Dovidenia, má vtáčatá! - krídlom každej pohladil. Dojatím mu tečú slzy, radšej sa odvrátil.
Rozpájal krídla, mávol nimi, už k oblakom letia! Dlho ešte mávali mu jeho vtáčej deti!
Koniec
