A rovnako ako on, zdúvala sa sedliačka. Bola rovnako chamtivá, necitlivá a lenivá. Len čo sa obaja prebudili, napchali sa, až nemohli - a potom zase odpočívali.
Raz - skoro ráno - zaklopala u nich nejaká cudzia babka... žobráčka! A prosila o kúsok jedla, len o ten zvyšok, ktorý zostal na stole ležať. Ale sedliak aj sedliačka sa škaredo na ňu oborili a od prahu ju vyhnali.
Potom sedliak vstal a vyvalil sa von za humná. Odtiaľ dával pozor, ako podruhovia a chalupníci pracujú. Strážil každý ich pohyb - a ako sa niekto len na chvíľku zastavil, hneď naňho sedliak kričal, že leňocha živiť nebude a že zadarmo nikomu nič nedá.
Ale sám sa celú dobu kŕmil - a keď odbilo poludnie, usadil sa do tieňa a zjedol fúru dobrôt, ktoré mu sedliačka zo statku poslala.
Bolo mu jedno, že všetci tu chudáci sotva kus čierneho chleba môžu mať na obed. Hlavne, že on sa mal dobre!
S tými ľuďmi chodila na pole aj jedna vdova so svojou malou Liduškou. To bolo veľmi dobré dievčatko. Pomáhala mamičke, kde mohla, len aby sa nemusela toľko drieť. Bolo práve poludnie a medzi jedlom bežala Liduška k blízkej studničke po vodu...
Keď sa Liduška s hrnčekom sklonila nad hladinu studničky, aby nabrala vodu, zrazu sa tu odkiaľsi vzala tá žobráčka, ktorú ráno sedliak hrubo odbyl, a povedala: „Ach moje zlaté dievčatko, som hladná. Od včera som nemala v ústach ... Nedala by si mi kúsok chleba?\" Liduška nerozmýšľala a tú smidku, ktorú jej matka odkrojila, žobráčke podala. Žobráčka pekne poďakovala, ukázala na ten hrnček a hovorí:
„Keď si taká dobrá, musím sa ti odmeniť! Keď prídeš domov a postavíš na stôl tento hrnček a povieš: „Hrnček, var! - Navarí ti toľko kaše, koľko budeš chcieť. A keď budeš mať kaše podľa chuti, povedz: „Hrnček, dosť! - A hneď prestane variť!\" - To povedala žobráčka a hneď sa stratila – tak ako prišla...
Malej Liduške nešla tá babka z mysle a večera se dočkať nemohla. Konečne sa slnko schýlilo k západu a ľudia sa za súmraku vrátili z polí do dediny...
Keď vdova doma chystala večeru, netušila ešte, čo Liduška pri studničke zažila. Pripravovala pár zemiakov a soľ. Nič iného nemali...
Liduška medzitým nelenila; postavila hrnček doprostred stola a prikázala mu, ako jej žobráčka poradila: „Hrnček, var...!\" A hľa – kaša sa odo dna začala v hrnčeku variť – a stále jej bolo viac a viac. A než by do desať napočítal, bol hrnček plný! Vdova s dcérkou si sadli a pustili sa do jedla; veď kaša chutila ako mandle.
A pretože mali dobré srdce a vedeli, že všade v chalupách núdza z taniera dopredu vyjedá, pozvali susedov, chasníkov, starých aj mladých, aby si prišli po dobrú kašu z ich hrnčeka. Ľudia nechceli vlastným očiam veriť, keď...
...im naozaj z hrnčeka Liduška kašu do džbánu a na misy vylievala. To bolo radosti! Sladkú kašu nemali roky! A teraz jej bolo, čo hrdlo ráčilo!
Ten rozruch u vdovinej chalupy neušiel sedliakovi zo statku; bolo čudné jemu aj sedliačke, čo u tej chudobnej ženskej tí dedinčania pohľadávajú... Opatrne sa priplížili k oknu. A žasli nad tým, čo uvideli. Liduškin hrnček pokojne varil výbornú kašu, ľudia si brali, koľko jej uniesli, chlapci sa olizovali. Sedliaka prepadla hrozná chuť – mať ten hrnček! Ako bol lakomý, predstavoval si, čo by jedla ušetril, čo peňazí by pribudlo v jeho truhle, keby mohol z ničoho fúru kaše mať!
Videl, ako Liduška hrnčeku prikazuje, ale už nestačil zahliadnuť, čo musí člověk urobiť, aby hrnček zarazil. Musel so sedliačkou totiž utekať od vdovinej chalupy, pretože by ich ľudia, ktorí si odnášali kašu, pristihli, ako za oknom sliedia.
Dobehli – a ako sa pritom zadýchali! - do statku a hneď schmatli ten najväčší hrniec a začali skúšať, či snáď tiež ten rozkaz kašu neuvarí. Márne! Tento hrniec – nech nad ním robili akékoľvek čachry a kričali naňho – zostal prázdny!
Celú noc sedliak so sedliačkou nemohli spať; hádam sa im o čarovnom hrnčeku aj snívalo. A sotva vdova s Liduškou odišli za prácou, nerozmýšľali ani chvíľočku. Rozhodli sa, že hrnček ukradnú pre seba. Lenže sedliak pre svoju tučnotu ani oknom preliezť nedokázal, aj keď ho sedliačka zo všetkých síl dovnútra tlačila...
A tak zostal trčať v okne a očami po izbe blúdil. Nikde hrnček nestál, nikde tu nebol! „Aha...!\", hovorí sedliak „To si ho tie dve vzali so sebou na pole! Musím ísť za nimi...!\"
A šiel...A pretože bol prefíkaný, počkal si, až zase ľudia začnú na poli lopotiť, prikradol sa k miestu, kde mala vdova šatku a svoje veci, siahol po čarovnom hrnčeku a na jeho miesto dal iný, podobný... A ponáhľal sa, čo mu to jeho brucho dovolilo, naspäť na statok...
Ani poriadne hrnček nepostavil a už naň zafunel: „Hrnček, ...var!\" Hrnček poslúchol! A začal sa plniť kašou...
„Hrnček, var...!\" skríkol ešte raz. „Hrnček, ...var!\" kričala sedliačka ...A hrnček teda rýchlejšie a rýchlejšie varil, ako mu hltaví, nedojedení pupkáči rozkazovali.
V zápätí zistili, že hrnček síce k vareniu popohnali, ale že ho zastaviť nedokážu...I musel sedliak novú kašu znova a znova do všetkých možných nádob liať. A hrnček stále varil...
A varil a varil – a kaša už bola aj v džbánoch, po podlahe, na stole... Skrátka – sedliačka a sedliak si začali uvedomovať, že im hrozí zlá pohroma, ak niečo s tým hrozným hrnčekom neurobia... A hrnček varil!
Priklopili ho korytom, sadli si naň, mysleli, že sa nejako zadusí, či čo, ale kdeže! Kaša bola taká sila, že zhodila sedliaka, sedliačku aj koryto a prudko sa roztiekla po dome...A hrnček varil ako divý!
Kaša sa vo vlnách rozbehla ako rieka ku dverám. A rýchlo stúpala... Už ju mal sedliak po kolená. V bezradnosti, v strachu sa vrhol k hrnčeku – a či už pálila tá kaša alebo nie - strčil ho do pece; aspon na okamih si oddýchol...
Ale hrnčeku bolo prikázané - a viackrát, aby kaše navaril - a teraz sa nedal udržať... O chvíľu bol plný komín, o chvíľu sa kaša rozliala po streche a tiekla na dvor...
To už dávno záplava bielej sladkosti vyrazila dvere a vyniesla sedliaka aj sedliačku von na dvor, ktorý sa podobal v tej chvíli nejakému hustému moru. A hrnček varil ... Zdalo sa, že nikdy neprestane!
Nemohla však Liduška vedieť, že sedliak jej hrnčeky zamenil, preto všetkých ľudí z polí zvolala k dobrému obedovaniu. Márne však hrnčeku dohovárala. Ten stál pred ňou - a po kaši v ňom ani stopy... Ako na výsmech - nič. I boli všetci smutní...
Zato ten pravý hrnček varil a varil a varil ... A kaša sa už hnala korytom potoka k mlynu, na námestie, zavalila chlievy, stodolu, záhradu... A sedliak so sedliačkou sa chytali všetkého, len aby sa v tom dopustení neutopili. A celým statkom aj dedinou sa spustil náramný krik, jačanie, gáganie, bučanie, pretože sa zvieratá začali báť, že snáď ich tá hrozná kaša odnesie...
To začuli podruhovia, chalupníci, ženy na poliach... I nechali práce a rozbehli sa na vŕšok nad dedinou, aby sa presvedčili, čo sa u nich deje. A najrýchlejšie utekala Liduška...
Keď sa dostali na kopec, ako keby skameneli – tak ich ten pohľad vystrašil. Celá dedina bola zaliata kašou - a nad statkom bez prestania rástla hora tej belostnej sladkosti do hroznej výšky!
A tu Liduška, keď sa prebrala z úľaku, pochopila, čo sa stalo... I mávla rukou smerom k dedine a skríkla zo všetkých síl: „Hrnček, dosť!\" A v ten okamih hrnček variť prestal a kaša začala rýchlo odtekať z chalúp, vecí i stromov. A všetka sa zlievala do potoka...
A v prúde kaše plávali aj sedliak so sedliačkou a nemohli nič iného robiť, než sa nechať niesť ďalej a ďalej. Chceli mať všetku kašu pre seba. Teraz ju mali..., až sa v nej potápali.
Dedinčania zistili, že tí dvaja spôsobili tú pohromu – a nechali ich tak... Čo by pomáhali chamtivcom, ktorí len na seba mysleli a len pre seba všetko chceli zhltnúť. Dobre teda, že ich kaša sama odniesla a že po nich už nič nezostalo.
A tak zmizol lakomý sedliak so sedliačkou a ľudia boli šťastní, že na nich nebudú musieť drieť. A zo všetkého zostalo len plno dobrej kaše, ktorú chlapci všetku pekne olízali, takže dedina bola krásne čistučká ako z cukru...
A pretože sa k tomu priplietli aj muzikanti, čo krajom putovali, pekne ľuďom z dediny hrali, a tak sa všetci až do najdlhšieho konca radovali.
Koniec.
y
