y
Tri zlaté vlasy deda Vševeda
Bol raz jeden kráľ, ktorý sa jedného dňa vybral loviť do lesa, no po ceste späť zablúdil. Čoskoro svitla noc a kráľ bol rád, že zbadal na čistinke chalúpku. Žil v nej uhliar, ktorého panovník požiadal, aby ho vyviedol z lesa. „Kam by ste chodili takto v noci?“ odvetil na to uhliar, „ľahnite si do podkrovia na seno a ja vás ráno odprevadím.“ V noci kráľ nemohol zaspať, a keď nakukol cez škáročku v strope dole do uhliarovej izby, zistil, že sa mu práve narodil synček.
Vedľa kolísky stáli tri sudičky. Každá z nich držala horiacu sviečku. Prvá zo sudičiek vraví: „Ja tomu chlapcovi dávam do vienka, aby sa ocitol vo veľkých nebezpečenstvách.“ Druhá hovorí: „Ja mu dávam do vienka, aby z nich šťastne vyviazol.“ Tretia vraví: „A ja mu dávam za ženu dcérku, ktorá sa dnes narodila kráľovi, ktorý spí hore v podkroví na sene.“ Potom sudičky zmizli. Po týchto slovách už v tú noc kráľ ani oka nezažmúril. Premýšľal, ako spraviť, aby sa nestalo to, čo tu počul. Keď ráno uhliar vstal, zistil, že mu žena naveky zaspala. Na jeho veľký nárek mu kráľ takto hovorí: „Daj mi svoje dieťa, ja sa oň postarám a tebe dobre zaplatím.
Uhliar sa potešil, že o syna bude postarané, a kráľ prisľúbil, že po dieťa pošle koč. Keď kráľ došiel do svojho zámku, dopočul sa, že sa mu narodila dcérka. Zavolal sluhu a poslal ho k uhliarovi: „Dáš mu tieto peniaze a on ti dá dieťa, ktoré potom cestou späť utopíš.“ Služobník teda vzal dieťa do košíka a cestou od uhliara ho hodil do rieky. Potom sa vrátil ku kráľovi, ktorému sa uľavilo, že sa zbavil tohto dieťaťa.
Chlapček sa však neutopil. Zachránil ho košík, v ktorom sa plavil po rieke. Na brehu sedel rybár, a keď uvidel košík, vytiahol ho a chlapčeka zobral so sebou.
Dieťa priniesol domov svojej žene a tá ho vychovala ako vlastného syna. Nazvala ho Plavčík, pretože im priplával po vode. Odvtedy uplynulo mnoho rokov. Jedného dňa šiel okolo rybárovho domu kráľ, a keďže bol veľmi smädný, požiadal ho o vodu.
Priniesol mu ju sám Plavčík, z ktorého sa stal medzi časom krásny mládenec. Keď mu ju podával, kráľ sa zarazil: „Je to tvoj syn, rybár?“ Dnes je to už dvadsať rokov, odkedy k nám priplával v košíku po rieke,“ odvetil na to rybár. Kráľ zbledol, no hneď sa spamätal a povedal: „Nemohol by Plavčík zájsť do môjho zámku? Potrebuje posla.“ Sadol si a napísal svojej žene list: „Tohto mladíka, ktorého ti posielam, daj ihneď sťať mečom. Keď sa vrátim späť, nech je to vykonané.“ Plavčík zobral list a šiel. Cestou však zablúdil.
Ako tak kráčal, stretol babičku, a tá ho pozvala, aby prespal v jej chalúpke. V noci mu vymenila kráľov list za iný, v ktorom bolo napísané: „Tohto mladíka, ktorého ti posielam, ihneď ožeň s našou dcérou. Keď sa vrátim späť, nech je to vykonané.“ Keď kráľovná prečítala list, hneď dala vystrojiť svadbu.
Po návrate domov sa kráľ veľmi rozhneval, čo to kráľovná vykonala. Tá mu však s údivom ukázala odložený list a povedala: „Sám si to takto odkázal.“ Kráľ videl, že písmo, papier i pečať patria jemu.
Zavolal si teda zaťa a vypytoval sa ho, akou cestou išiel do zámku. Plavčík mu vyrozprával, ako zablúdil a ako ostal na noc u jednej dobrej starenky. Kráľ hneď zistil, že to bola Plavčíkova kmotra sudička. Potom povedal: „Čo sa raz stalo, už sa nedá zmeniť, lenže zadarmo predsa mojím zaťom byť nemôžeš. Ak chceš mať moju dcéru, musíš mi priniesť tri zlaté vlasy deda Vševeda.“ Myslel si totiž, že takto sa svojho nemilého zaťa určite zbaví.
Plavčík sa rozlúčil so svojou manželkou a šiel hľadať deda Vševeda. Kráčal dlho, až napokon došiel k čiernemu moru. Tam ho prievozník previezol na druhú stranu len pod podmienkou, že sa spýta deda Vševeda, kedy konečne skončí jeho služba a zbaví sa tejto práce.
Potom prišiel Plavčík k veľkému mestu, kde stretol starčeka. Keď sa starček dopočul, že ide k dedovi Vševedovi, hneď ho zaviedol ku kráľovi. Kráľ mu sľúbil veľkú odmenu, keď sa spýta deda Vševeda, prečo ich jabloň už dvadsať rokov nerodí jablká, po ktorých sa mladne.
V inom meste zas videl Plavčík syna, ktorý s plačom pochovával svojho otca. Keď sa dopočul, že Plavčík ide k dedovi Vševedovi, tiež ho zaviedol k svojmu panovníkovi. Ten mu rovnako sľúbil kráľovskú odmenu za to, že sa spýta, prečo už dvadsať rokov nevytryskuje z ich studne živá voda. Plavčík potom dlho kráčal čiernym lesom, keď zrazu zbadal na krásnej lúke zámok deda Vševeda. V zámku našiel babičku, svoju kmotru. Povedal jej prečo prišiel a babička mu rada sľúbila, že mu zaobstará tri zlaté vlasy jej syna, deda Vševeda.
Plavčík ešte poprosil babičku, aby sa spýtala deda Vševeda, na všetky tri otázky, na ktoré sľúbil odpovede a rýchlo vliezol pod kaďu, aby ho náhodou ded Vševed nezjedol, keď príde večer domov hladný.
V tej chvíli sa vonku strhol silný vietor a západným oknom do izby priletel Slnko – starček so zlatou hlavou. Hneď zacítil človečinu, no babička mu to rýchlo vyhovorila: „Celý deň lietaš po tom Božom svete, preto niet divu, že ešte aj doma cítiš človečinu.“
Potom sa ded Vševed navečeral a položil matke do lona svoju zlatú hlavu. Keď zadriemal, vytrhla mu babička jeden vlas. „Čo chceš, mama?“ Nič, synček môj. Len sa mi snívalo o jednom meste. Mali tam živú vodu. Keď sa z nej niekto napil, uzdravil sa, a keď pokropili mŕtveho, ožil. Prečo už dvadsať rokov tá voda netečie?“ „Ľahká pomoc,“ odvetil ded Vševed.
Na prameni sedí žaba. Keď ju zabijú a prameň vyčistia, voda opäť začne tiecť.“ Keď starček znova zaspal, babička mu vytrhla druhý vlas. „Čo zas, matka, chceš?“ „Nič, synček môj, nič. Len sa mi snívalo o druhom meste. Mali tam jabloň, ktorá rodila omladzujúce jablká. Keď niekto zostarol a jedno zjedol, zase sa stal mladým. Teraz však už dvadsať rokov nerodí žiadne jablká. Dá sa s tým niečo urobiť?“
„Pod jabloňou leží had a uberá jej sily. Keď zabijú hada, jabloň hneď zarodí ovocie.“ Potom starček zaspal a babička mu vytrhla i tretí vlas. „Prečo ma nenecháš spať, mama?“ namrzene zafrflal starček. „Nehnevaj sa, synček môj, ale prisnilo sa mi, že istý prievozník už dvadsať rokov nepretržite prevádza po čiernom mori a nevie, ako sa má zbaviť tejto roboty.“ „Nech dá niekomu inému veslo do ruky a on sám nech na breh vyskočí. Ale už ma nechaj spať.“ Ráno sa babičke prebudilo v lone zlatovlasé dieťa, ktoré vyletelo východným oknom. Babička potom podala Plavčíkovi tri zlaté vlasy a povedala: „Všetko ostatné, čo si chcel vedieť, si dobre počul, tak choď s Pánombohom. Viac ma nenájdeš, pretože ma už nebudeš potrebovať.“ Plavčík poďakoval babičke a odišiel. V prvom meste poradil kráľovi ako zas získať živú vodu. Keď voda opäť tiekla, Plavčík dostal dvadsať bielych koní a toľko zlata a striebra, koľko mohli kone uniesť. V druhom meste zase poradil, ako jabloň znova zarodí omladzujúce jablká. A keď jabloň zakvitla, dostal Plavčík dvanásť čiernych koní a toľko bohatstva, koľko kone uniesli.
Pri čiernom mori však nepovedal prievozníkovi svoju radu skôr, ako ho previezol. Keď došiel do zámku, kráľ nemohol uveriť vlastným očiam, že Plavčík doniesol tri zlaté vlasy a toľko bohatstva.
Princezná plakala od radosti, že sa jej Plavčík v zdraví vrátil domov, a keď sa kráľ dopočul o živej vode a omladzujúcich jablkách, vydal sa ich hľadať. Doposiaľ sa však nevrátil. Asi ešte stále prevádza cez čierne more.
