y
Princ Bajaja
V jednom kráľovstve mali dvoch synov. Chlapci dorástli. Z prvorodeného sa stal kráľ, druhorodenému neostávalo nič iné, než sa vydať do sveta.
Princ Jaroslav si osedlal svojho belka a vydal sa hľadať šťastie v iných krajinách. Išiel dlho. Čím dlhšie išiel, tým viac bol princ smutný. Keď sa už ten jeho smútok nedal uniesť, biely kôň na neho prehovoril: „Nebuď smutný princ, som s tebou. Ak dáš na moje rady, dobre sa ti bude dariť.“
Princ sa najprv začudoval, že jeho kôň hovorí, ale potom si povedal, že určite nič nepokazí, keď sa nechá koníkom viesť.
Belko klusal neznámou krajinou. Išiel okolo lúk a polí, cez hlboké lesy, až prišiel ku skale. Zastavil sa pred ňou, trikrát hrabol kopytom a skala sa otvorila. Koník vošiel do kamennej komnaty. Udivenému princovi prikázal: „Prezleč sa do jednoduchých šiat, vydaj sa na zámok a daj sa najať do kráľovských služieb. Ani slovíčkom nespomínaj, kto naozaj si. Ak budeš čokoľvek potrebovať, príď, trikrát zaklop na skalu a ja ti rád pomôžem.“
Princ urobil, ako mu koník poradil. Prezliekol sa, jedno oko si previazal šatkou. Aby sa neprezradil, robil nemého, na všetko súhlasne prikyvoval a jediné slová, ktoré ho kedy počuli vysloviť, boli ba, ja, ja. A tak mu začali hovoriť Bajaja.
Na zámku mali Bajaju radi. Najviac si ho obľúbili kráľovské dcéry – princezné Ruženka, Violka a Jasmínka. Aj Bajaja ich mal rád, no do Jasmínky sa tajne zamiloval. Keď bol Bajaja s nimi, smiali sa a radovali.
Avšak raz ich Bajaja pristihol nešťastné. Nechceli mu povedať, čo ich trápi. Až od kráľa sa dozvedel, že sa princezné budú vydávať. „Ach, Bajaja, smutné to budú svadby. Pre každú z mojich krásnych dcér si prídu dračí ženísi. Pre Ruženku už jeden letí.“
Bajaja bežal ku skale, aby požiadal koníka o pomoc. Skala sa otvorila, belko v nej stál plne osedlaný. Na kamennom stole ležali červené šaty, brnenie a meč. „Už na teba čakám, princ,“ povedal kôň ľudským hlasom. „Obleč sa a zober meč, lebo so zlom sa musí bojovať.“
Princ neotáľal. V rytierskej zbroji vyskočil na belka. Išiel zachrániť princeznú Ruženku.
Rytier v červených šatách cválal na belkovi v ústrety drakovi. Dračisko sa už vznášalo nad zámkom. Hop. Koník vyskočil vysoko do povetria. Princ sa trikrát ohnal mečom. Šmik. Šmik. Šmik. Tromi ranami uťal drakovi všetky hlavy.
Kráľ i princezné pozorovali z okna zámku boj so šťastným koncom. Princezná Ruženka sa radovala a tešila sa, že sa čoskoro stretne so svojim záchrancom. Lenže rytier princeznej len zamával, otočil koňa a bol preč.
Na druhý deň bol rad na princeznú Violku. Obliekli ju do čiernych šiat, posadili do kočiara a vypravili k drakovi. Kočiar drkotal po kamenistej ceste. Violka plakala, bála sa, že jej žiadny rytier nepríde na pomoc. Jej dračí ženích bol dvakrát hrozivejší ako ten Ruženkin. Nie tri, ale šesť dračích hláv sa tešilo na princeznú.
Keď už sa zdalo, že Violke od strachu pukne srdiečko, kde sa vzal, tu sa vzal, po cestičke z kamenia sa na bielom koni prihnal rytier vo fialových šatách a drakovi uťal všetky hlavy. Aj princezná Violka bola zachránená. Ale rytier nečakal na jej vďaku, bez jediného slova odišiel preč.
Kráľ veril, že aj tretiu princeznú neznámy statočný rytier zachráni. Nastal deň dračej svadby. Avšak hodiny ubiehali a rytier sa nikde neukázal.
Nešťastná Jasmínka už stála pri pukline dračej jaskyne. Strašný deväť hlavý drak z nej vyliezol a začal sa vrhať na úbohú princeznú. Tá hrôzou vykríkla a radšej zavrela oči. Otvorila ich, keď začula bolestivý dračí ryk. Usmiala sa. Rytier v bielych šatách prišiel bojovať o jej život a zasadil drakovi prvú ranu. Potom druhú, tretiu... aj tú deviatu. Všetky hlavy sťal a s drakom bol amen. (koniec)
Princezná Jasmínka sa rozbehla k svojmu záchrancovi. Chcela ho pozvať na zámok, rytier však zamietavo pokrútil hlavou. Jasminke to bolo ľúto, a tak mu aspoň darovala krajkovú vreckovku.
V kráľovstve sa všetci radovali. Princezné sa Bajajovi smiali, že sa celé tie dni ako strachopud kdesi schovával. Avšak radostných dní bolo málo, na kráľovstvo sa prihnalo ďalšie nešťastie. Cudzie vojsko vtrhlo do zeme a plienilo ju. Kráľ požiadal urodzených mužov, aby mu pomohli cudzincov vyhnať. „Tým najzdatnejším dám svoje kráľovské dcéry za manželky,“ prisľúbil kráľ a sám sa vybral do vojny. Bajajovi prikázal, aby verne opatroval princezné. Bajaja mlčky prikývol, ale vedel, že jeho ochranu bude potrebovať skôr kráľ.
Aj keď sa kráľ a jeho vojsko hrdinsky bili za svoju zem, nepriatelia vyhrávali. Už to vyzeralo, že sa kráľ bude musieť vzdať, keď sa mu tu po boku objavil neznámy rytier v zlatej zbroji. Nad hlavou roztočil meč a zvolal: „Milý môj meč, braček z kovu, navždy vyžeňme z kráľovstva zlobu.“
Akoby sa meč sám dal do kosenia. Sekal a kosil nepriateľov, tí sa dali na ústup. Kráľovstvo bolo zachránené. Ani teraz Bajaja nechcel aby mu ďakovali. Tak ako sa na čele kráľovského vojska objavil, tak zase zmizol.
Na zámku sa konala oslava. Keďže všetci rytieri bojovali statočne, kráľ rozhodol, že si princezné zvolia svojich ženíchov hodom zlatého jabĺčka. „Ku komu sa jablko zakotúľa, ten je určite hoden mojich kráľovských dcér.“
Ruženke aj Violke šťastie prialo, jabĺčko im prisúdilo krásnych a dobrých mužov. Keď jabĺčko hodila Jasmínka, zakotúľalo sa k Bajajovi. Dvorania sa začali smiať, že sa princezná bude musieť vydať za šaša.
Bajajovi bolo princeznej ľúto. Vytiahol z vrecka vreckovku, aby jej utrel slzičku. Jasmínka sa na neho šťastne usmiala, spoznala svoju krajkovú vreckovku. Bajaja sa prestal skrývať, priznal sa, že tým nebojácnym rytierom je on, princ Jaroslav, ktorému ku šťastiu pomohol jeho verný biely koník.
