y
Palčekove dobrodružstvá
Palček bol malý chlapček, veľký len ako palec na ruke.
Jeho tatíček chodieval na pole a oral. Palček doma nevydržal a hybaj za tatíčkom. nosil mu v košíčku olovrant, rád sedával na medzi, zokol-vôkol sa obzeral alebo tatíčkovi pomáhal.
Ako to robil? Vliezol krave do ucha a kričal na ňu: „Hajs, ča, čihý, ho pŕŕ.“ Stará krava Melena poslúchala Palčeka na každé slovíčko. Keď ho to zunovalo, túlal sa po poliach a lúkach.
Raz, ako tak ide, stretne zvieratko čierne ako žúžol, v zamatovom kabátiku, s dvoma lopatkami namiesto nôh. Bol to krtko. Palček sa ho spýtal, ako žije, čo je a kde býva.
Krtko mu to všetko rozpovedal a pozval Palčeka do svojho domčeka pod zemou. Zaviedol ho do spálne, do kuchyne i jedálne. Tam ho hneď chcel aj pohostiť dážďovkou. Ale Palček nechcel, že oni majú doma lepšie mäso a že on nie je krtko, aby jedol dážďovky.
Inokedy Palček zazrel v zemi dieru a hneď si myslel, že je to krtkova. Postaví sa k nej, pozoruje, a tu naraz vyskočí z nej chrček. Prskal, fučal, hneval sa a pustil sa i do Palčeka, ktorý vzal nohy na plecia a hybaj kade ľahšie.
Lepšie sa mu povodilo u škovránkov. Navštívil ich, keď pani škovránková čakala, že sa budú liahnuť mladé. Práve pukalo prvé vajíčko. Palček potom chodil malé vtáčatká kŕmiť. Chrobáčiky pchal im priamo do zobáčikov.
Starý škovránok chcel ho za to povoziť ponad polia, ale bol príliš slabý. Preto požiadal havrana, ktorý zval Palčeka na chrbát a letel s ním až do oblakov. Škovránok ich sprevádzal a spieval Palčekovi na cestu. Leteli vysoko, vysoko, až sa im ľudia na zemi zdali ako mravce.
Keď už chcel havran zlietnuť na zem, Palček sa neštastne pohol, zošmykol sa a padal dolu ako kameinok. Bolo to hrozné. Palček si myslel, že sa zabije. Ale na šťastie sa v lese chytil halúzky a tak sa zachránil.
Domov sa vrátil neskoro večer a čakala ho výplata. Ale Palček všetko porozprával rodičom a tí ho počúvali celí udivení. Keď dokončil, tatíček mu povedal: „Ty, chlapče, z teba bude letec.“ „A veru bude,“ odpovedal Palček veselo.
Raz zrána preliezol cez plot na zahrádke a hybaj chodníčkom k rybníku. Pretože ho boleli nohy, sadol si do trávy. A tu niečo blízko neho hop, hop, skáče po ceste. Bola to žabka i ponúkla sa mu, že ho vezme k rybníku.
Palček vyskočil žabke na chrbát a zase hop, hop, lenže žabka mala chrbát hladký a Palček sa nemal za čo držať, nuž mal čo robiť, aby nespadol.
Ani sa nenazdal a už pred jeho zrakom sa vlnila modrá hladina. Žaba jediným dlhým skokom bola ve vode. Palček sa preľakol, vody sa napregĺgal a len-len že sa neutopil. Ledva napomenul žabu, aby plávala po vode a nepotápala sa.
A v tom, kde sa vzala, tu sa vzala, proti nim sa vyrútila veľká štuka. Ajaj, tejto dravej ryby sa žabka náramne bála. Rezko sa zaryla do bahna a Palček na to doplatil. Štuka ho zhltla do zubatej papule ako muchu.
Štuka, pravda, bola zlá, ale pritom bola prihlúpa. Netrvalo dlho a sama sa chytila za udicu, ktorú rybár pred chvíľkou hodil do vody.
Keď štuku vytiahol, ponáhľal sa s ňou do mesta na trh. Tam ju kúpila istá žena. Len čo doma štuke rozpárala brucho, vyskočil z nej Palček. To vám bolo prekvapenie. A reči ešte viac. Napokon Palčeka dobrá žena zaviedla domov k rodičom.
Keď sa tatíček dozvedel, čo zase Palček vyviedol, odpásal remeň a poriadne ho vyobšíval. „Teraz už je tých čertovín, chlapče dosť,“ hovorí. „Deti pôjdu do školy a ty tiež, doma nezostaneš.
A bolo rozhodnuté. Mamička s tatíčkom sa chvíľu dohadovali, či Palček predsa len nie je príliš malý a či bude vediet rátať a čítať. Ale Palček sa do toho zamiešal a povedal, že všetko potrafí.
Na druhý deň začínal sa školský rok. Mamička vzala synčeka za ruku a viedla ho k pánu učiteľovi. „Ach, milá mamička, takého chlapčeka som ešte neučil,“ preľakol sa učiteľ. „A kdeže ho len posadím, keď je tak malý?“
Palček nakukol otvorenými dvermi do triedy a vraví: „Posaďte ma, pán učiteľ, na stôl. Predsa aj doma sedávam na stole, aby ma dobre videli.“
„Nuž dobre,“ súhlasil učiteľ, vzal Palčeka za ruku a zapísal si ho do triednej knihy. Potom mu vymedzil miesto na stole. Palčekovi sa v škole páčilo. Ale pretože bol nezbedník, nemal ani na stole posedenia a každú chvíľu zo stola zmizol.
Učiteľ na neho volá: „Palček, kde si?“ A Palček sa ozýva: „Tu som.“ Učiteľ pozerá pomedzi lavice, ale Palčeka nikde. Učiteľ znovu volá a Palček sa ozýva.
Tu prišiel učiteľ až k Tonkovi, ktorý sa náramne červenal. I vošiel mu rukou do vrecka a už držal Palčeka v hrsti. „Prečo si ho schoval, há?“ vypytoval sa Tonka. „Aby na nás nežaloval,“ vysvetlovali deti.
Tonko musel za trest stáť pri stupienku, Palček sedel pekne na stole a v triede bol pokoj. Ešte potom nejednu lajdačinu Palček v škole vyparátil, ale nakoniec sa z neho stal poriadny a rozumný chlapec.
