y
Múdry zlatník
Rudoš mal osemnásť rokov, keď osirel. Šiel si hľadať službu a na ceste do mesta ho pozdravila Múdrosť s Rozumom. Od tej chvíle bol taký múdry, ako by sa učil na vysokých školách a čo vzal do rúk, všetko sa mu podarilo.
V uliciach mesta mu padol do oka nádherný zlatnícky obchodík. Zapáčilo sa mu, že v ňom sedí pri práci mnoho tovarišov, a tak si povedal, že nepôjde do služby, ale že sa vyučí za zlatníka.
Majster sprvu namietal, že na učňa je už starý. „Budete so mnou spokojný, ani chvíľku nepremárnim,“ sľuboval Rudoš a majster ho do výuky prijal.
A neľutoval, čo sa iní učili dva roky, Rudoš vedel za týždeň. Za štrnásť dní už robil šperky také pekné, že bola radosť na ne pozrieť. Za štyri týždne sa stal tovarišom a majster ho mal veľmi rád.
Raz šli spolu mestom a majster rozprával: „Už piaty rok krásna dcéra nášho kráľa nerozpráva. Mnoho mládencov prichádzalo k Liběne pomôcť jej k reči, ale žiadnemu sa to nepodarilo. Kráľ teda rozkázal, že ten, kto ju neuzdraví do troch dní, príde o hlavu. Jeden mladý pán ju na tretí deň stratil a od tej doby vraj sa už nikto nehlási.
Rudošovi bolo krásnej Liběny ľúto. Jedného dňa prišiel do zlatníckeho obchodu kráľovský dvoran objednať u majstra pre princeznú klenoty. Mali byť také krásne, aké doposiaľ nikto nevidel. Majster sľúbil, hoci nevedel, ako to dokáže.
„Nezarmucujte sa, majstre, a zverte tú prácu mne, uvidíte, že kráľ bude spokojný,“ povedal Rudoš. „Dajte mi urobiť niečo na skúšku,“ naliehal a majster mu dal zlato a drahý kameň. Rudoš čoskoro priniesol prsteň, aký v celom obchode nemali.
Majster mu teraz s radosťou dal zlato a diamanty na ostatné klenoty. Rudoš si dal záležať, hotové skvosty poukladal do striebornej klenotníčky, ktorú taktiež vyrobil. „Odo dneška si, Rudoš, majster, a ja ti už prikazovať nemôžem,“ zadivil sa majster náhrdelníku, náušniciam a náramkom, lebo skutočne boli nevídane krásne.
Aj kráľovi sa nesmierne páčili a preto ponúkol splniť Rudošovi nejaké prianie. Rudoš povedal, že by sa chcel pokúsiť navrátiť princeznej reč. Kráľ privolil, ale pripomenul Rudošovi, čo ho čaká, ak princeznú neuzdraví. „Rád sa podrobím smrti, keď to nedokážem,“ odpovedal Rudoš.
Dvoran doviedol Rudoša k Liběne. A zostal za dverami, aby mohol kráľovi povedať, ako obstál Rudoš.
Vo skvostnej izbičke visel v zlatom ráme obraz Liběny. Ona sama sedela pri okne a vyšívala zlatom, ani sa nepohla, ani oči k Rudošovi neobrátila. Poklonil sa jej a k jej obrazu povedal: „Rozhodni ty, obraz krásny, komu princezná patrí?“ „ Tomu kto jej dal reč,“ povedala princezná potichu a šila ďalej.
Takto odpovedala Rudošovi i na druhý deň, avšak závistlivý dvoran povedal kráľovi, že princezná neprehovorila.
Tretí deň šiel počúvať kráľ sám. Rudoš sa pýtal obrazu: „Rozhodni ty, obraz krásny, komu princezná patrí?“ „Dvakrát som ti už povedala, že tomu, kto jej dal reč,“ povedala Liběna a vstala od stolíka.
Kráľ vkročil do izby a s plačom objímal svoju dcéru. Potom sa obrátil k Rudošovi a hovoril: „Mládenče, všetku radosť si mi vrátil, staň sa teda mojím synom a kráľom, lebo vidím, že si múdrejší ako iní.“
A krásna Liběna podávala Rudošovi ruku: „Nechcem za manžela iného, než teba, lebo ty si ma z kúzelných pút svojou múdrosťou vyslobodil.“
Keď sa v meste rozhlásilo, že princeznú uzdravil zlatnícky tovariš, starý majster sa hneď ponáhľal do hradu, Rudoš ho privítal s veľkou radosťou. Na svadbe sa nevesta skvela v klenotoch, ktoré jej ženích vlastnými rukami vyrobil. Panoval múdro a mal niekoľko synov, každý z nich sa musel v mladosti niečomu vyučiť.
