y
Ostrov uzdravenia
Keby ste boli žili v 16. storočí a keby ste boli mali možnosť pozrieť sa na začiatku tohto storočia do jedného zo španielskych prístavných miest, určite by ste si boli všimli zdravého, opáleného chlapca, ktorý v čase, keď sa vyprávanie o ňom začína, mal dvanásť rokov. Chlapec sa volal Pedro a všetok svoj voľný čas trávil v prístave. Prístav bol bránou do sveta a veľmi veľa počul o ňom od starších ľudí, najmä od tých, čo preplávali mnohé moria a oceány a videli vzdialené krajiny. Pedra nezaujímalo zlato, ktoré sa vtedy do Španielska hrnulo zo všetkých kútov sveta, lež túžil po cudzích, vzdialených krajinách, chcel vidieť široký svet, o ktorom sa v tých časoch začalo hovoriť, že nemá konca, lebo je okrúhly ako pomaranč. Okrem lodí, ktoré s vydutými plachtami opúšťali prístav, pozoroval Pedro aj stavbu lodí nových. Jedna z lodí, ktorú práve dokončievali, sa mu tak zapáčila, že sa rozhodol odísť na nej do sveta stoj čo stoj.
Loď dostala meno La Paloma. Len čo bola celkom hotová, prišiel si ju prezrieť kapitán a keď sa presvedčil, že nemá nijaké závady, začal najímať námorníkov. Hlásili sa starší aj mladší, no všetko samí silní chlapi. Kapitán sa preto veľmi začudoval, keď uvidel medzi nimi aj Pedra. Darmo Pedro klamal, že mu už minulo šestnásť, darmo sa vyťahoval, aby vyzeral mohutnejší, kapitán ho so smiechom odohnal.
Pedro s ťažkým srdcom odchádzal, ale nešiel domov, lež ostal v prístave do neskorej noci. Hustá tma mu pomohla dostať sa späť na loď, kde v podpalubí medzi vrecami s potravinami a tovarom, ktorý chcel kapitán vymieňať za zlato, našiel bezpečný úkryt. Ráno za hlaholu zvonov loď vyplávala.
Keď už bola loď dosť dlho na ceste, osmelil sa Pedro a vyšiel na palubu, kde kapitán hovoril s námorníkmi, ktorí nemali službu, o pláne plavby. Kapitánová pokojná tvár sa pri pohľade na Pedra zmenila na nepoznanie. Zúril väčšmi, než keby bola búrka roztrhla všetky plachty La Palomy a nemohol sa s loďou pohnúť z miesta. No neostalo len pri hneve a nadávkach. Pedro dostal taký výprask,\' že si pamätal po celý život. Kapitán totiž videl v Pedrovi príťaž. Obával sa, že Pedro bude ujedať zo zásob ako dospelý, ba takí chlapci zjedia často aj viac, než dospelí, ale v práci sa im ani zďaleka nevyrovnajú. Chytil Pedra za golier a chcel ho hodiť cez palubu. Iba príhovor niektorých plavcov zachránil Pedrovi život. Pedrov život na lodi veru nebol radostný. Musel robiť najťažšie práce, či vládal, či nie, a jedol len zvyšky jedál.
Loď plávala po plánovanej dráhe. Na začiatku plavby bolo síce obstojné počasie, ale vietor bol veľmi nepravidelný. Jedného rána začal podúvať silnejší vietor, ktorý sa čoskoro zmenil na mohutné tornádo. More sa zvlnilo a spenilo. Vlny ustavične rástli, až napokon dosiahli hrozitánsku výšku a silu. Loď sa na nich hojdala celkom bezmocne. Všetci námorníci boli v pohotovosti. Čerpali vodu z paluby, opravovali plachty a laná, ktoré zbesilý vietor stále trhal. Petro nevydržal pracovať do konca. Jeho organizmus bol ťažkou prácou a nedostatkom dobrej stravy vyčerpaný. Dostal morskú chorobu. Ležal bezmocne na starej, vydratej huni a náramne ľutoval, že sa vydal na túto cestu. Po troch dňoch sa búrka tak náhle stratila, ako prišla. Nebo sa vyjasnilo a more sa upokojilo.
Nastali opäť dni úplného bezvetria. Námorníci opravovali plachty, laná a polámané rahná. Aj Petro chcel opäť pracovať, ale bol taký slabý, že sa nevládal ani na nohy postaviť. Nebola to iba morská choroba, čo ho tak hniavila, muselo to byť aj niečo iné. Mal opuchnuté ďasna a zuby sa mu začali klátiť. Keď mu kuchár doniesol zvyšky jedál, sotva otvoril ústa.
Len čo začal duť trošku silnejší vietor, vydala sa La Paloma na ďalšiu cestu na západ. Ale pokojná plavba netrvala dlho. Na obzore sa zjavila loď so zástavou so skríženými hnátmi a umrlčou lebkou. Bola to pirátska loď. Kapitán vydal rozkaz, aby napli všetky plachty. Loď plávala takto oveľa rýchlejšie. Zdalo sa, že unikne pirátom, ktorí začali v plavbe zaostávať. No čoskoro aj oni napli všetky plachty a ich loď sa začala nebezpečné približovať. Netrvalo dlho a pirátska loď bola. pri La. Palome. Piráti sa začali hrnúť na palubu La Palomy ako kobylky. Začal sa tvrdý, neľútostný boj. Sily boli dosť dlho vyrovnané, no po čase priklonilo sa šťastie na stranu La Palomy. Jej posádka bila pirátov tvrdo a bez ľútosti. Zvyšky pirátov poskákali cez palubu a hľadali spásu na vlastnej lodi. Pedro pozeral na boj zo svojho úkrytu. Bolo mu veľmi ľúto, že nemá toľko sily, aby mohol svojim druhom pomôcť v boji.
La Paloma vyšla z boja víťazne, ale nie bezo strát. Štyria námorníci boli mŕtvi a desiati ťažko ranení. Kapitána tento neutešený stav jeho posádky hneval a keďže si nemal na kom vyliať zlosť, vylial si ju na Pedrovi, ktorému vyčítal, že nepomáhal v boji. Iba výkrik z lodného koša \"Zem!\" zachránil Pedra pred ďalšou bitkou. Správu z pozorovacieho koša o neďalekej zemi prijali námorníci s potešením. Aj kapitán sa prestal zaujímať o Pedra. Pozeral na približujúci sa ostrov a dúfal, že na ňom nájde hromady zlata. Čoskoro však bol aj so svojimi druhmi veľmi sklamaný. Na ostrove nenašli nijaké zlato. Domorodci, od ktorých najprv pýtali zlato podobrotky, potom týraním, im nič nedali, lebo sami zlato nemali.
Ma druhom ostrove sa kapitán pokúšal vylákať zlato od domorodcov za bezcenné ozdôbky. Domorodcom sa čačky páčili, ale zlato za ne dať nemohli, lebo ani oni ho nemali. Ale tentoraz kapitán nechcel odísť naprázdno. V tých časoch totiž dobre prekvital obchod s otrokmi, nuž sa rozhodol, že aspoň takto si niečo zarobí. Prikázal námorníkom, aby pochytali čo najviac domorodcov, za ktorých vraj dostanú doma, v Španielsku plno zlata.
Keď chorý a nevládny Pedro videl zo svojho lôžka čo robia námorníci s domorodcami, ako ich týrajú a dávajú do okov a ako sa kapitán pri tom smeje, zhnusil sa mu celý svet. Bol náramne nešťastný, že sa vydal na túto plavbu. Veď doteraz nezažil na nej nič dobré. Z rozmýšľania o ťažkom osude pochytaných domorodcov ho vyrušil príchod starého Sebastiána, ktorý si ľahol k nemu. Bolo na ňom vidieť, že je chorý. Dostal tú istú chorobu, čo mal Pedro.
Spoločné trápenie zblížilo oboch nemocných. Dohodli sa, že požiadajú kapitána, aby ich vyložil na najbližšom ostrove. Neostanú tak ostatným na ťarchu. Na ostrove budú môcť pokojne umrieť. Kapitánovi sa ich žiadosť celkom pozdávala, lebo už aj sám hútal, ako sa ich zbaviť. Dal ich preto vyložiť na najbližšom ostrove, na ktorom nebolo ani stopy po ľudských bytostiach.
La Paloma plávala od ostrova k ostrovu, ale zlato jej posádka nikde nenašla. Kapitán videl, že jeho sen o rýchlom zbohatnutí sa celkom rozplýva. Zúril preto a vŕšil sa na úbohých domorodcoch.
No aj v mužstve to už začínalo vrieť. Kapitán nasľuboval námorníkom hory zlata, ale doteraz nemali ani len zlaté zrnko. Prví nespokojenci strhli ďalších až sa nakoniec vzbúrila celá posádka. Kapitána zosadili a namiesto neho si zvolili nového, lepšieho. Nový kapitán vydal rozkaz prepustiť všetkých domorodcov a rýchle sa vrátiť domov.
La Paloma sa vracala tou istou cestou, ktorou plávala za vysneným bohatstvom. Zajatcov povykladali na tých ostrovoch, na ktorých ich boli pochytali. Keď plávala loď okolo ostrova, na ktorom vyložili Pedra a starého Sebastiána, prekvapilo všetkých, že na pobreží uvideli oheň. Zvedavosť čo sa stalo s oboma nemocnými, ktorí boli takmer na pokraji hrobu, ich hnala, aby pristali aj pri tomto ostrove. Na ich veľké prekvapenie našli oboch „nebožtíkov“ na brehu pri ohni. Boli opäť silní a zdraví. po chorobe nebolo na nich ani stopy.
Tajomstvo Pedrovho a Sebestiánovho rýchleho uzdravenia začalo zaujímať všetkých námorníkov. Veď ani oni sa necítili najlepšie. Preto obaja vyrozprávali námorníkom, že keď ich bývalý kapitán dal vyložiť na ostrove, naozaj očakávali, že čoskoro zomrú. Pred smrťou ich zachránilo ovocie, ktorého je na ostrove plno na každom kroku. Okrem ovocia jedli aj listy a korienky rôznych rastlín. Spočiatku im rastliny veľmi nechutili, ale neskôr si na ich chuť zvykli.
Dobrý výzor Pedra a starého Sebastiána hovoril viac, než ich slová. Pred námorníkmi nestáli už chorí, ale zdravím kypiaci ľudia. „Bolo to ovocie, rozmýšľal nahlas nový kapitán,“ určite to muselo byť len ovocie, čo Pedrovi a Sebastiánovi zachránilo život. Potom zakričal na plné hrdlo: Ovocie! Priatelia, doneste na loď toľko ovocia, koľko sa tam vmestí! Zdravie nás všetkých je veľmi podlomené. Prejavuje sa na nás choroba, ktorú mali naši dvaja druhovia. Len ovocie, ktorého je tu naozaj dosť, nás môže zachrániť. Všetci námorníci sa s veľkou chuťou rozbehli splniť kapitánov rozkaz. Celý deň nosili na loď ovocie. Na druhý deň odplávala loď k španielskym brehom.
La Paloma bola na mori osemnásť mesiacov. Pedrovi rodičia, ktorým chlapec po kamarátovi Franciscovi odkázal, že odchádza na more, už oplakali svojho strateného syna, lebo si mysleli, že dávno zomrel. Viete si predstaviť ich radosť, keď sa Pedro jedného dňa zjavil pred nimi živý a zdravý? Ich radosť nemala konca-kraja. Pedro porozprával rodičom, o celej svojej ceste, o útrapách, o chorobe a o zázračnom uzdravení ovocím, korienkami a listím rastlín. „Pravé zlato“ pripomenul otec, keď Pedro skončil svoje rozprávanie „ste našli až nakoniec. Takého zlata je okolo nás dosť, len si ho nevieme vážiť.
Všetci ste sa presvedčili, že ovocie a zelenina, ktoré by nemali chýbať ani na jednom stole, sú veľkým bohatstvom.“ JEDZ, SYN MÔJ, OVOCIE A ZELENINU STÁLE; ABY SI BOL SILNÝ A ZDRAVÝ!
