y
Zvieratká z celého sveta
Je nedeľné popoludnie, slnko milo svieti k záhrade zoologickej kráča hŕba deti. Pripojme sa dnes aj my k nim, k Anke, Viere, Bete: pozrieme si s nimi zvery, čo žijú po svete.
Aby sa lev neurazil, (on je kráľom zvierat), navštívme ho, spýtajme sa čo má rád, čo nerád. „Po Afrike túžim”, vraví, „kde sa voľne dýcha, tu je chladno, hneď mám nádchu a bez bez konca kýcham.”
A levica nepovie, len zasneno myslí: Ach, keby sme zase domov do Afriky išli!
Aj ťavička jednohrbá myslí na kraj v diali, kde putujú karavány, kde slniečko páli.
„Ohrievanie je vždy zdravé”, tiger takto vraví, „kto má pohyb a slnko rád, je silný a zdravý.”
Je vraj mačkou — takou väčšou, má aj také oči, hovorí, že celkom dobre vidí vždy aj v noci.
„Kamže idem? Do kúpeľa! Nedám ho za zlato. Namočte sa, okúpte sa, stojí to ver za to!
Poznáte ma? Hroch sa volám. Vždy po dobrej paši umyjem sa, okúpem sa a stále som krajší.”
Aj tu je hosť z južných krajov, je to aligátor, kto ho zazrie blízko plávať, stratí sa sťa gáfor.
„Nie som cudzí”, povedal nám, „príbuznú mám v kríčku, poznáte ju celkom iste: malú veveričku!”
„Taký nosík nemá nikto, nos je moja pýcha”, hrdo vraví nosorožec a sťa rýchlik dýcha.
„A ktože by nás nepoznal? My sme múdre slony. Naša veľkosť? Iba taká — ako menšie domy!”
Raz na dvoch a raz na štyroch nôžkach klokan letí, je praktický, vo vaku vždy nosí svoje deti.
„Ja sa volám šimpanz Kuli, rád mám všetkých hostí, nerád mám len návštevníka, čo ma vše len zlostí.” Predstavil sa jak sa patrí nám šimpanzík malý. ,,Viem s lyžičkou pekne papkať,” hneď sa nám pochváli.
„Na prechádzku poďme zasa,” vraví takto mame zebra mladá a už idú bez šiat — len v pyžame!
„Z ďaleka sme ozaj prišli,” hovoria nám lamy, „z horných krajov Ameriky, kde sú Indiáni.”
„Storočí ja pár prežijem,” korytnačka šepce, pozrieť môže rodný list môj, kto mi veriť nechce!”
Na rokoch však nezáleží, či starí, či mladí, dobrú tetu korytnačku všetci majú radi.
„U nás doma, tam je dobre, tam sú snehy, mrazy, kožuchy tam pekné biele slnko nepokazí,”
ľadové medvede vravia, čo sa kúpu práve, kto vie či aj na severe sú vždy také hravé.
Lachtany zem málo ľúbia, ťažko sa im chodí, málokto ich však dobehne, keď šuchnú do vody.
Zubor nie je u nás cudzí, nikdy nie je chorý, dávno boli takých zvierat plné naše hory.
„Večer ide, rozlúčme sa, do videnia dietky! Vy pôjdete domov spinkať a ja zas — do klietky.\"
