Sedím pod stromom a vymýšľam, jako mi bude dobre, keď budem tým čarodejníkom. Vyčarujem si dom a záhradu plnú zeleniny a stromy obsypané ovocím, jablkami a hruškami veľkými ako moja hlava. A za domom dvor plný hydiny a prasiatko v chlievku a kravku v stajni, aby som mal čo jesť. Aby som si kedykoľvek mohol navariť zeleninovej polievky, zemiakov s maslom a mliekom, alebo sladkého kompótu a ešte aj iné všelijaké dobré veci.
Odrazu na mňa ktosi zahuhle hrubým hlasom: - A ty čo tu chceš? - Hľadám čarodejníka, rád by som sa u neho vyučil. - Ja som čarodejník! - vraví ten neznámy: - A práve potrebujem učňa. Ak chceš, poď so mnou! - Bol vysoký, štíhly, na hlave mal vysokánsky klobúk ako trúbu a čierny kaftan sa mu plantal okolo nôh. Vyzeral celkom tak, jako čarodejníci v rozprávkových knižkách.
Zaviedol ma do svojej chýže, ktorá bola neďaleko za stromami. Chyža bola chatrná, len-len že nespadla. Zadymené, obrúcané steny ju veľmi slabo podprierali. Starý hrubý stôl a posteľ s roztrúsenou slamou – to bol nábytok. V kúte starodávna pec s hlinenými obitými hrncami, riadne pripálenými – celé zariadenie.
Pri malom oblôčiku, zasklenom farebnými sklíčkami, stál stojan s velikánskou čarodejníckou knihou. To bolo najdôležitejšie. - Niečo si vyčaríme k obedu! - povedal čarodejník, kdď sme vošli do chyže. Podišiel k stojanu s knižkou a zalistoval v nej. Vpredu i vzad chýbalo zopár stránok so zaklínadlami a čarami. Tie, čo v knihe ostali, boli uchytané a polepené, takže len ťažko mohol listovať. A okrem toho myši obhrýzli rohy, lebo v čarodejníkovej chyži nič súcejšieho pod zuby nenašli. - Porozkladaj hrnce po sporáku! - povedal. Začal z knihy čítať. Nazdal som sa, že zaraz v hrncoch zabuble voda a vystrčí sa z vody šunka, klobásy a iné dobré jedlá. Ale hrnce nič. - Zakúr v peci, drevo je pod kôlňou! - zahuhle na mňa nevrlo. Zakúril som, nalial vody do hrncov a čakám. Čarodejník číta, číta, podíde k peci, rozkladá rukami, mieša vareškou vodu, ale voda ostala vodou. Nezhustla jako omáčka, ani ako polievka a o dákej šunke, či klobáse ani chýru. Nevyčaril celkom nič.
- Tie zaklínadlá a čarodejníctva nemajú ani začiatok, ani koniec, nič nemôžem vyčarovať. Bolo by dobře, keby si zašiel na pole a priniesol trochu zeleniny a zemiakov – povedal.
Kým som sa vrátil, bol na stole chlieb bez striedky a holá kosť. - Podarilo sa, predsa sa podarilo! - teší sa čarodejník. - Aspoň niečo! - A kde je mäso? - spýtal som sa, keď som zvedal tú holú kosť. - V tých rohoch knižky malo byť, čo myši ohrýzli. Preto chýba. Nič to, aj tak uvaríme dobrý obed!
Čarodejník ďalej čítal z knihy a ja som očistil zeleninu, hodil do hrnca k tej holej kosti a zemiaky som postavil do druhého hrnca. Navaril som akýsi zvláštny obed, nemastný, neslaný, nechutný. Čarodejník sa mraštil, ale zjedol obed a namrzený odišiel. Nakázal mi vyriadiť chyžu a pohľadať v knižke také zaklínadlá, z ktorých nechýbal začiatok, koniec alebo prostriedok, aby sa nám čary vydarili.
Čítam z tej knižky, vlasne len šlabikujem, lebo som sa poriadne nenaučil ani čítať, ale celé v nej nebolo nič. Vyčaroval som si z metly rúčku. Ak mám pozametať, musím k nej priviazať brezové prútie. Čítať viem veľmi pomaly, kto vie, kedy sa vyučím za ozajstného čarodejníka. Chcel by som byť veľmi múdrym čarodejníkom, aby som vedel všetky čary naspamäť. Potom by mi mohli myši zjesť celú knižku, aj tak by som mohol čarovať.
- Toto nei je pre mňa majster! Mal by som ufujazdiť! - myslím si. Neviem, či môj majster čarodejník aj dačo vie, ale zaraz mi bol za chrbtom, akoby bol vyrozumel, na čo myslím a huhle: - Čo, našiel si dačo poriadneho? - Tu, tu – vravím celý preľaknutý a otvorím knižku tak asi v prostriedku, kde boli stránky najširšie.
Čarodejník číta: - jako možno peniaze z ničoho vyrobiti a neslýchané množstvo majetku nahonobiti. - To je ono! - potešil som sa.
Čarodejník číta, číta, rukami rozkladá. Odrazu sa mu pod rukami zabelie papierik. - Bisťu! - zahučí čarodejník. - Znova nič. Iba prázdny papier. - Vymaľujeme ho jako peniaz! - Neviem maľovať, som čarodejník, nie maliar! - Tak narobte aspoň veľa papiera! Zanesiem ho do zberu! - Priveľká robota pre čarodejníka! - Ale za to by sme si mohli kúpiť novú čarodejnícku knižku! - Čarodejnícke knižky už teraz nepredávajú. Čarodejníctvo vymiera. Ja som posledný v tomto remesle. - Ešte som tu ja! - povedal som vystatovačne. Veril som, že v knižke predsa len nájdem aspoň niečo, čo by som sa mohol naučiť a šikovne využiť. Ale majster ma zahriakol: - Choď, čarodejník, prines z tých zemiakov a uvar večeru!
Po večeri mi vyčaroval namiesto periny a vankúša zopár handier na pec. Spal som na nich. Tvrdo. Snívalo sa mi o palácoch, ktoré som si vyčaroval, aby mi bolo ľahšie.
Ráno vymyslel majster čarodejník, že pôjdeme na ryby. Zunovali ho suché zemiaky. - Ber knižku a stojan! - nakázal mi a šiel popredku. Kráčal rýchlo a netrpezlivo sa obzeral na všetky strany. Zbadal som nápis: Ryby chytať zakázané! Čarodejník si nevšimol nič. Vzal knižku a čítal. Vyčaroval udicu a potešil sa. Ale keď sme si udicu obzreli, zbadali sme, že nemá háčik. A ja som sa nazdal, že vyčarí aj ryby. Tie budem musieť nachytať ja. - Háčik sme nenašli, ani len špendlíček, čo by sme mohli ohnúť. - Skúste čarovať, - vravím majstrovi: - Namočím motúzik udice do vody, možno dačo chytíme aj bez háčika.
Čarodejník ešte ani riadok nenačal, už sa vynorili spoza kríkov strážcovia poriadku, zrevali a ukazovali na majstra: - Aha, to je on, ten príživník! Žije z cudzích mozoľov! A pozrime sa, má aj kamaráta! No poďme, poďme! a brali nás s knihou a stojanom a udicou bez háčika. - Nič sme neurobili! - bránim sa. A oni: - To si povieme na strážnici! - Keby sme boli chytili veľrybu, mohli by ste... - Ticho! Pohrozili mi. Čarodejník nepovedal nič.
Za veľkou železnou bránou nás rozdelili. Od tých čias som majstra nevidel. Možno, že sa vyčaroval z väzenia. Ja som zaviazol inak je tu jako u čarodejníka: dvere bez kľúčiek, postele bez obliečok, steny obrúcané, nepekné. Ale chlieb má aj striedku a polievka zeleninu a nočky, a pre zemiaky nemusím chodiť na cudzie pole, ale do kuchyne. Čistím ich jako u čarodejníka. Ale k večeri ich mám s máslom a mliekom. A nemusím sa báť, že ma pre ne niekto chytí. Môžem sa tešiť, že ma už čoskoro vypustia.
Kuchár ma učí za inakšieho čarodejníka, ako bol môj majster. Za takého, ktorému sa vydaria všetky čary, vyjde mu aj začiatok aj koniec aj prostriedok. Dal mi ušiť biely plášť a vysoký biely klobúk, nie čierny ako mal môj starý majster čarodejník. Kúpil mi aj velikánsku čarodejnícku knihu, kde sú návody na všelijaké ohromné čary a kumšty. Na obálke má nápis: „Ako variť zdravo, lacno a chutne“. To je dačo pre mňa! Už som sa z nej naučil naspamäť: - Pomiešať s kúskom masla, s troškou múky a štipkou prášku postrúhanú mrkvu – a neveril som svojim očiam. Vyšla mi z toho kopcom plná misa koláčikov posypaných vanilkovým cukrom. A také žltučké, aboby v nich bolo aspoň päť vajec.
V knižke je aj také čarodejníctvo, ako možno takmer z ničoho, povedzme z trošky zeleniny urobiť také pochúťky, o akých sa mi v živote ani nesnívalo. Ani v tých mojich vymyslených palácoch som sa s ničím takým nestretol. To sú čary! Človek nemá variť len preto, aby bol sýty. Ale musí variť tak, aby bol zdravý a odolný proti chorobám. To som vyčítal z knihy v stati „O vitamínoch“. Teraz už budem naozajstným čarodejníkom. Takým, ktorý vie pričarovať človeku viacej zdravia, radosti do života, spokojnosti. A to je najväčšie čarodejníctvo na svete.
Koniec.