y
Spievajúca flauta
Žil raz jeden kráľ a mal troch synov: Pedra, Juana a Josého. Keď kráľ ostarel, začal sa mu strácať zrak. Prichádzali k nemu lekári z celého kráľovstva, ale nevedeli mu pomôcť. Jedného dňa prišiel do kráľovského zámku lekár, ktorý kráľa veľmi potešil. Povedal mu, že na jeho chorobu pozná liek. Je to vodička z kvetu olivového stromu. Kráľova radosť však netrvala príliš dlho. Stratila sa, keď si pomyslel, že v jeho krajine olivy nerastú.
„Pôjdem ja do sveta,“ prihlásil sa kráľov najstarší syn Pedro, „a pohľadám olivový kvet. Ale na dlhé putovanie svetom potrebujem veľa peňazí. Daj mi, otec, časť dedičstva a vyberiem sa na cestu.
Cestou stretol Pedro starenku, ktorá ho prosila o almužnu. Pedro mal však tvrdé srdce a nedal starenke ani omrvinky. Potom chodil po svete krížom-krážom, uplynuli týždne, ba aj mesiace, ale olivový strom nikde nenašiel.
Po Pedrovi sa vybral do sveta Juan. Aj on si vypýtal podiel z dedičstva a odišiel. Na ceste stretol starenku, ktorá ho prosila o almužnu. Nedal jej nič a putoval ďalej. Potom blúdil dlho po svete sem a tam, ale olivový kvet nenašiel.
Keď najmladší syn José videl, že sa bratia nevracajú a otcov zrak je zo dňa na deň slabší, predstúpil pred otca a povedal: „Pôjdem hľadať olivový kvet, ktorý ti vráti zrak.“ Kráľ privolil a José sa vydal na cestu.
Cestou stretol starenku, ktorá pýtala od neho almužnu. „Peňazí nemám,“ odpovedal starenke José, „ale rád sa s tebou rozdelím o jedlo, čo som si vzal na cestu.“ Obaja si sadli a s chuťou si zajedli. José pritom porozpráva! starenke, čo hľadá ... „V tejto krajine olivy nenájdeš,“ odpovedala Josému starenka. „Ale ďaleko na západ odtiaľto je veľký vrch, ktorý stojí samotný v údolí. Na jeho východnom úbočí rastú olivy.“
José šiel tým smerom, ktorý mu ukázala starenka, a našiel olivový háj. Olivy boli v plnom kvete. S radosťou natrhal olivové kvety a hneď sa vydal na spiatočnú cestu.
Keď sa José vracal, stretol svojich bratov, ktorí kvet olivy nenašli. José ich potešil, že už má olivové kvety: „Vidíte ich, aké sú krásne a akú nádhernú vôňu majú!“
Stalo sa však to, čo José vôbec nečakal. Bratia mu závideli olivové kvety a chceli mu ich vziať. José sa bránil, preto ho bratia tak zbili, že padol na zem a viac sa nepohol. Bratia sa báli, že ich zlý skutok vyjde najavo, preto Josého pri ceste zahrabali a ponáhľali sa domov.
Kráľ sa veľmi potešil, keď sa Pedro a Juan vrátili s olivovými kvetmi.
Zrak sa mu navrátil. Obom synom sa dostalo veľkej pocty. No kráľ ustavične myslel na svojho najmladšieho syna, ktorý sa tak dlho nevracal. Pri myšlienke na Josého kráľove čisté, znovu vidiace oči zosmutneli.
Na mieste, kde Pedro a Wuan zahrabali brata, vyrástla trstina. Jedného dňa šiel tou cestou pastier a počul lahodnú hudbu, ktorá vychádzala z trstiny. Keď pastier podišiel bližšie, ozval sa z trstiny spev: „Hraj, pastier, na mne hraj a daj mi dosť sily zvesť pravdivú rozniesť o kvete olivy.“
Pastier si urobil z trstiny flautu. Keď flautu priložil k ústam a zahral, ozvala sa v nôte tá istá pieseň, ktorá vychádzala z trstiny. Pastier potom chodil po krajine a udivoval ľudí svojou spievajúcou flautou.
Zpráva o spievajúcej flaute sa rýchlo rozniesla po celej krajine. Dostala sa aj do uší samého kráľa. Poslal po pastiera, aby si čudnú pieseň aj sám vypočul. Pastier prišiel pred kráľa. Priložil flautu k ústam, tichúčko zafúkal a flauta spievala mladým hlasom: „Och, otec, na mne hraj a daj mi dosť sily zvesť pravdivú rozniesť o kvete olivy.
Kráľ priložil trasúcimi sa rukami flautu k ústam. Z flauty sa ozval Josého hlas, ktorý porozprával otcovi, ako našiel olivový kvet, ako ho bratia ubili a zahrabali pri ceste. Kráľ dal uvrhnúť Pedra a Juana do žalára a ihneď sa vybral ta, kde bol José pochovaný. José nebol mŕtvy, ako si jeho bratia mysleli. Keď z neho vojaci odhrnuli hlinu, vstal a objal otca. Kráľ sa od radosti rozplakal. Keď sa José vrátil domov, kráľ usporiadal veľkú hostinu. Po ďakoval Josému za kvety olivy pred všetkými hosťami a z vďačnosti, že má opäť pri sebe svojho najmladšieho a najmilšieho syna, dal vypustiť zo žalára Pedra a Juana.
