
y
Kolektív je dobrý liek
Som jedináčik. Volám sa Vlado Cibuľka. Toho času stojím na železničnej stanici a lúčim sa s mamičkou. Odchádzam do pionierskeho tábora. Chlapci a dievčatá sa veľmi tešia na tie tri týždne, ktoré prežijú v objatí našich krásnych hôr, ale ja sa celkom neteším. Prvý raz budem dlhší čas sám bez mamičky, ktorá mi pomáha robiť úlohy, čistí mi topánky a občas ma aj obúva.
Lúčenie sa skončilo, sme všetci vo vlaku. „Pohni sa, ty buchta maková,“ skríkol na mňa jeden z chlapcov, „rozlúč sa, lebo ťa tu necháme!“ Mama naň zagánila, ale nepovedala nič, lebo mal pravdu. Len čo som skočil do vlaku, strojvodca tuším len na mňa čakal, vlak zapískal a po niekoľkých metroch pomalej jazdy začal uháňať s vetrom o preteky. Sadol som si na vyhradené miesto, ale dlho som to nevydržal. Vlak ma príjemne kolísal a priam ma nútil k tomu, aby som si pospal. Posediačky sa nespí najlepšie. Po chvíľke rozmýšľania, prerušovaného driemaním, začal som sa chytať za brucho a krútiť žalostne očami. „Necítiš sa dobre?“ spýtali sa ma spolusediaci. „Nie veru,“ odpovedal som skormútene, „zdá sa mi, že celý vozeň sa so mnou točí ani kolotoč.“ „Polež si, my zatiaľ postojíme,“ ponúkli ma obidvaja spolusediaci a ja som sa nedal dvakrát núkať. Ľahol som si na celé sedadlo a čoskoro som chrápal ako drevorubač.
Pospal som si, ako sa patrí. „Vstávaj!“ budili ma tí, čo mi uvoľnili miesto, „už sme v tábore.“ „V akom tábore?“ čudoval som sa, „veď tu je železničná stanica.“ „Ale kúsok od železničnej stanice, necelý kilometer, je pioniersky tábor. Neboj sa však, keď sa necítiš dobre, ponesieme aj tvoj kufor. A naozaj pochytili aj môj kufor a niesli ho, chvíľku jeden, chvíľku druhý, a ja som šiel pohodlne za nimi.
V tábore sa začal nový, veselý, kamarátsky život. Pionieri spolu pracovali, spolu sa ihrali, žartovali a našiel sa čas aj na zaspievanie častušiek a iných veselých pesničiek. Izby sme si upratovali sami. Súťažilo sa v tom, ktorá izba bude najkrajšie uprataná. Pri prvej prehliadke mojou zásluhou bola naša izba ohodnotená najhoršie, lebo som si neupravil riadne posteľ a pri zametaní som nechal pod posteľami plno smetí.
Každé ráno sme vztyčovali vlajku. Zo začiatku som na ranný nástup chodil posledný. No po čase som vybehával ráno spolu s ostatnými pioniermi.
V tábore bolo aj kúpalisko. Nebolo príliš veľké, ale bolo celkom pekné. Aj ja som sa rád čľapkal vo vode. Neplával som ako ryba, ale robil som, čo som mohol, aby som sa udržal nad vodou. „Pozrite sa na Vlada,“ zakričal ktosi za mnou, „vyhováral sa, že sa necíti dobre, ale tu vo vode niet na ňom po nevoľnosti ani stopy.“
Mám rád slivkové knedle. Doma ich zjem desať-pätnásť, ale tu v pionierskom tábore mi chutili ešte viac. Zjedol som dve porcie po pätnástich knedľách a keby sa moju spolustolovníci neboli tak čudne pozerali, bol by som zjedol aj tretiu porciu. Aj ostatné jedlá mi veľmi chutili. Nebolo jedla, z ktorého by som si nevypýtal „dupľu”. Jeden z pionierov o mne preto hovoril, že sa za jedlom ženiem ako drak, a za prácou ako rak.
Táborové ohne sa mi vždy páčili, len príprava na ne nie. Bolo treba nosiť suché konáre, rúbať drevo, vyčistiť a upraviť miesto okolo táborového ohňa, a to sa mi nijako nepozdávalo. Preto som od priprav táborového ohňa uhýbal, ako sa len dalo.
Ani pri ďalšej prehliadke izieb náš vedúci nebol s mojou posteľou spokojný. Pokrútil nado mnou beznádejne hlavou. Zo začiatku ma tie neustále výčitky celkom neznepokojovali. Tri týždne uplynú, myslel som si, a potom bude všetko po starom. Doma mi posteľ ustelie mama, vyčistí mi topánky, učeše ma a vyprevadí do školy. No po týždni života v pionierskom tábore ma výčitky súdruha vedúceho oddielu začali mrzieť. Či sú ostatní pionieri z iného cesta ako ja, keď všetko dokážu? Hútal som a rozhodol som sa, že na druhý deň vstanem o hodinu skôr ako ostatní pionieri. Musím mať posteľ tak ustlanú ako ostatní.
Možno mi to celkom neveríte, ale je to naozaj tak. Rád si zašportujem. Rád hrám futbal, ale ešte radšej volejbal. Aj tu, v pionierskom tábore, som sa vždy tlačil medzi športovcov. A hoci som pri volejbale nestál ako drevo, ako to vidíte na tomto obrázku, chlapci ma neradi videli medzi sebou. Posielali ma z ihriska preč, že som vraj slabý, chorľavý. Mohol by som si vraj ublížiť.
Už - už som im chcel povedať pravdu, že som simulant, tak sa slušnejšie volajú klamári, ale nechcel som sa prenáhliť. Myslel som si, že sa mi môj zlý zdravotný stav ešte zíde. A zišiel sa mi čoskoro na brigáde na neďalekom JRD. Šli sme tam pomáhať sušiť seno. Nebola to ťažká robota. No oveľa ľahšie a najmä príjemnejšie bolo ležanie v chládku za kôpkou sena, čo som zdôvodnil zasa tým, že sa opäť necítim najlepšie. Povedal som chlapcom, že to máme v rode. Aj babička, vysvetľoval som im, raz večer hovorila, že sa necíti dobre a do rána zomrela.
Družstevníci nás za pomoc pozvali do ovocnej záhrady. Dali nám hrušiek do sýtosti, a to nie takých hocijakých. Ešte aj do tábora sme doniesli tri plné koše. Keď ma chlapci videli na najvyššom konári, začali nahlas nadávať, že som klamár. „Hádam si nechcete rekreáciu pokaziť pohrebom,“ odpovedal som im. „Hrušky mi pomôžu. Sú dobré, sladké a určite sú v nich aj nejaké vitamíny. Keby sa moja babička, o ktorej som vám hovoril, bola najedla v ten večer, keď jej bolo zle, hrušiek, určite by žila dodnes.“
Jedného dňa sme s našimi vedúcimi navštívili okresné vlastivedné múzeum. V múzeu sme si poprezerali rôzne staré predmety: staré knihy, peniaze, zbrane, džbány, misy a kadečo iné. Moja čítanka tam nebola a súdružka učiteľka svätosväte sľúbila, že ju do múzeá pošle. Možno ju poslala do iného väčšieho múzea. „Tvoja čítanka, Vlado,“ hovorila mi raz v októbri, „patrí do múzea. Vytlačená bola síce v minulom roku, ale ty si ju tak doriadil, že keď ju pošleme do múzea, aj tie najstaršie knihy sa budú pri nej červenať.“
O pár dní, z ktorých sme časť venovali úprave tábora, sme si zašli na dlhší výlet na zrúcaniny hradu, ktoré bolo vidieť aj z nášho tábora. Po zašlej sláve hradných pánov nebolo už na hrade ani stopy. Kamenné múry boli obrastené machom, lišajníkmi a drobným krovím. Zato krajší pohľad bol do údolia, v ktorom sme videli pekné, upravené dedinky, družstevné budovy a kľukatú belasú riečku.
Cestou z výletu ma pochytila stará choroba — lenivosť. Špekuloval som, ako sa dostanem do tábora, že by som nemusel drať vlastné nohy. A keďže som bystrý chlapec, ako to tvrdí teta Amália, prišiel som na celkom obstojný nápad. Vykrútil som trochu nohu, potom som zjajkol a zvalil sa na zem. „Vykĺbený členok,“ hovoril jeden z kamarátov, keď som ukázal, čo ma bolí.
Chlapci spravili núdzové nosidlá, položili ma na ne a niesli ma príliš opatrne, aby som si, nebodaj, neublížil. Cítil som sa ako indický maharadža. Máš vedúci súdruh Kozák mi to pohodlie dlho nedoprial. Prikázal chlapcom, aby ma nechali na nosidlách. Potom mi povedal, že pionieri odídu bezo mňa. V dedine vraj požiadajú traktoristu, aby po mňa prišiel a odviezol ma do tábora.
Ako tak ležím na nosidlách a hútam, kedy prihrčí traktor, začujem za sebou brechot psov. Ozval sa najprv vzadu, potom zľava a napokon aj sprava. „Zle je s tebou, Vladimír!“ preľakol som sa, „poľovnícke psy ťa považujú za nejakú zver, za jazveca alebo menšieho medveďa a ženú sa na teba. Kým prídu na to, že sa pomýlili, môžeš byť z polovice roztrhaný. A čo, keď nie sú to psy, keď je to niečo horšie,“ naplašil som sa, keď som začul zdĺhavé zavýjanie, „možno sú to vlci!!!“ Vyskočil som ako jeleň a uháňal som dolu kopcom tak, že by ma bol nedobehol ani ten bosý abesínsky bežec.
A to som nemal robiť. Neboli to psy, ani vlci, čo ma tak vystrašili. Napodobnili ich pionieri a mňa tým úplne usvedčili, že som leňoch, a k tomu aj klamár. Či mi veríte, a či nie, nespal som potom celú noc. Hútal som o tom, ako najslušnejšie a najpokornejšie odprosím celý kolektív a prisľúbim, že sa polepším. Urobil som to na druhý deň po vztýčení vlajky. A hocijako som sa premáhal, niekoľko slz mi predsa vytieklo. Priznal som sa k všetkému, aj to som im povedal, že naša babička ešte žije a pracuje na poli. Ale hrušky ľúbi naozaj, dodal som na koniec, to som vôbec neklamal.
Pred táborovou spartakiádou som robil, čo som mohol. Bol som rád, že mi po mojich priestupkoch dovolili športovať. Farby nášho oddielu hájil som poctivo. Zvíťazil som vo vrhu guľou, a to nie tak nejako podfukom, drevenou guľou, ale riadnou železnou.
Pred posledným, rozlúčkovým táborákom som sa už neulieval. Narúbal a napílil som toľko dreva, že ešte ž neho dosť ostalo aj pre nasledujúci turnus.
Na chvíle, strávené v pionierskom tábore, sa ťažko zabúda. No spomienka na rozlúčkový táborák ma blaží neustále. Namiesto častušky, ktorou ma chceli kamaráti zosmiešniť, zaspievali o mne, že som už lepší, že som sa celkom polepšil. Spievali, že kolektív je dobrý liek. Myslím, že mali pravdu.
Chlapci, ktorí mi pri príchode do tábora niesli kufor, takmer popadali z nôh, keď som pri odchode z tábora pochytil ich kufre a niesol som ich až na stanicu. Keď sa neustále spytoval, či nie je to pre mňa ťažké, odpovedal som, že som víťaz vo vrhu guľou a že taký víťaz musí dokázať aj iné veci.
Na ceste z tábora do Košíc, odkiaľ pochádzam, sa z vlaku vytrácali pionieri jeden za druhým. Lúčili sme sa s nimi úprimne a srdečne. Zažili sme spolu pekné tri týždne pionierskej rekreácie. Poznačili sme si navzájom adresy a sľúbili sme si, že si budeme písať. Lúčili sme sa s pozdravom: „Do videnia v pionierskom tábore!“